Streda 24. 07. 2024 14:29:31 | Meniny má Vladimír

Tajomstvá Žilinského kraja: Vodník z Turca ukázal arogantnému chánovi, čo je to rýchla karma

Ak ste dlhoročným obyvateľom mesta Martin, dobre viete, kde sa nachádza lokalita Hrádok. Tá je umiestnená v mestskej časti Košúty, no o jej pôvode veľa napovedá aj tajomný príbeh. Hlavnú rolu v ňom hrajú prvky ako arogancia, neľútostná bieda, chamtivosť, pomsta a aj rýchla karma.

Michal Szentivanyi|15. jún 2024|21:00:13

Zdroj: Koláž/Žilina SP21, TASR/Lukáš Furcoň a Erika Ďurčová

Súvisiaci článok
Tajomstvá Žilinského kraja: Rozprávajúca odťatá hlava a jej posledné slová „Som nevinná!“
Čítajte viac >

Mnohí iste vedia, že Košúty sú mestská časť mesta Martin. Žije v nej približne 5 182 obyvateľov, no jej história je oveľa bohatšia. Košúty sa nachádzajú v severovýchodnej časti mesta, medzi mestskými časťami Priekopa a Sever, no ešte tajomnejšie pôsobí blízka archeologická lokalita Hrádok, ktorú dokonca niektorí nazývajú „Attilov hrob“.

Povesť o vodníkovi z Turca, ktorý ukradol dcéry tatárskemu chánovi

Príbeh z lokality Hrádok popisuje povesť o vodníkovi z Turca, ktorý sa pomstil arogantnému tatárskemu chánovi. Ten mal dvanásť dcér, ktoré prísne strážil počas toho, ako obsadzovali toto územie. „Bolo to naozaj veľmi dávno, keď kočovné kmene Tatárov obsadili Uhorsko. Ich ukrutnosti nemali páru. Kade prešla ich horda, tam nezostal kameň na kameni. Ich meno „Tatári" údajne pochádza od slova „tartaros", čo znamená ríša temnôt. Tatári obsadzovali tie najúrodnejšie kraje a brali všetko, čo im prišlo pod ruku."

TASR Martin Ďurčo 2 ++.jpeg Zdroj: TASR/Martin Ďurčo

Vodca Tatárov chán Adžibej mohol svojou arogantnosťou a drzosťou súperiť s ťažkými kalibrami z našej nelichotivej histórie. Jeho kroky viedli k tomu, že neveril nikomu a ničomu. Svedčí o tom aj to, že počas obsadzovania územia pri Váhu svoje dcéry zatváral do stanu. S agresiou a nekompromisnosťou dokonca neskončil, ani keď išlo o konverzáciu s jeho vlastnými dcérami. Jeden zo strážiacich vojakov sa volal Mazep a jeho neúprosnú náladu okúsil aj on, a to až tak, že to neprežil. Chána pritom vytočilo do nepríčetna iba to, že sa vojaci dlho neukázali. Mazep bol, žiaľ, v zlom čase na zlom mieste.

„Kde sú tí naničhodníci? Ako to, že už tu nemám jedlo!" vrieskal na celý tábor. No vojaci neprichádzali. Hladný Adžibej už nevedel, čo má robiť. Tušil, že mu zdupkali, rozhodol sa teda, že ich sám pôjde hľadať. No len čo vyskočil na koňa, zjavil sa Mazep s plným vrecom jedla. „Kde sú ostatní?" zvrieskol. Mazep sklonil hlavu. Ušli ti? Vieš, čo ťa čaká?" Na veľký krik vyšla zo stanu Suria. Zostala stáť a neverila vlastným očiam. Adžibej sa zahnal a obrovským kindžalom jedným šmahom zoťal Mazepovi hlavu. „Odpracte to!" zakričal na vojakov. „A ty zalez! Alebo ti je ho ľúto? Môžeš ho nasledovať!" zahnal sa na Suriu vlastný otec."

TASR Erika Ďurčová ++_1600x1067.jpeg Zdroj: TASR/Erika Ďurčová

Atmosféra bola už taká neúnosná, že ani miestny vodník sa už na celú túto zúfalú situáciu nemohol prizerať. Myslel preto len na pomstu voči chánovi Adžibejovi. Ani to však nebolo ľahké, pretože na rozdiel od jeho dvanástich dcér bol v tomto momente oveľa viac strážený samotný chán. Vodník si teda vybral iný objekt záujmu - dcéry chána. Už len zostalo vymyslieť plán, ako by ho odlákal. Rozhodol sa teda pre únos jednej z nich, v čom zbadal vidinu odlákania chána z tejto oblasti.

„Ráno, keď sa devy zobudili, Suria sa okolo seba poobzerala a vykríkla: „Sestričky, Laila zmizla! Zato určite môže otec! Idem za ním!" Suria sa bosými nohami rozbehla k chánovmu šiatru. „Kde je Laila? Čo si jej spravil? Za koho si ju vydal? Komu si ju predal?" spustila na neho nekonečné otázky."

4-9283a6138cf13b621e52685b9ab209c1e485d4e6.jpg Zdroj: TASR/Milan Kapusta

Vodník si takýmto štýlom uniesol jednu jeho dcéru po druhej, a to rovno na dno Váhu. Vodník mal totiž dlhokánske ruky a stačilo mu ich iba natiahnuť a už v nich pevne držal ďalšiu dievčinu. Keď sa posledný raz pokúsil natiahnuť ruku, nastala medzi vodníkom a chánovými vojakmi veľká konfrontácia.

„Vojaci sa vrhli na ruku. V tej chvíli sa z Váhu vynoril obrovský vodník. A hoci bol ozrutný, vojaci boli v presile. V sekunde ho zajali a ich kopije, šable a kindžaly vykonali svoje. Vodník naposledy vydýchol na brehu svojej rieky. Adžibej sa na druhý deň zbalil a pobral sa preč aj so svojimi vojakmi. „Nebudem tu už ani chvíľu, také opachy tu žijú, čudujem sa, že sa ich ľudia neboja. Ktohovie s akými príšerami by sme sa museli ešte pasovať!" Zbalili svoje šiatre a odišli nevedno kam."

Dedinčania, ktorí o niekoľko minút na miesto bojiska s vodníkom pribehli, sa čudovali, čo za čudo to leží na brehu rieky. Neskôr sa dovtípili o koho išlo a že ich zachránil pred barbarstvom tatárskeho chána Adžibeja. „Mali by sme vodníka pochovať s náležitou úctou," navrhol farár, ktorý si všetko vypočul. „Len neviem, či sa nám podarí vykopať pre neho takú veľkú jamu."

Na vodníka následne začali nosiť hlinu, pretože ho vzhľadom na jeho ozrutné rozmery nevedeli štandardne pochovať. Nános hliny sa zmenil na jeden velikánsky kopec. Tento obrovský kopec následne farár pomenoval „Hrádok", s čím miestni ihneď súhlasili. A odtiaľ pochádza legenda, že pod Hrádkom je pochovaný veľký a posledný martinský vodník.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - ČULMANOVÁ, Beatrica. Slovenské povesti o strašidlách. 1. vyd. Bratislava: IKAR, a.s, 2017. 309 s. ISBN 9788055152707


Súvisiaci článok
Tajomstvá Žilinského kraja: Jánošíkov posmrtný trezor v Bielej skale na Liptove
Čítajte viac >

Zdieľať článok

Ďakujeme, že nás čítate. V prípade, že ste našli v článku chybu, napíšte nám na redakcia@sp21.sk

Lock-icon

Pre pridávanie komentárov do diskusie sa musíteprihlásiť