Zrúcanina Blatnického hradu sa týči na úzkom výbežku skalného hrebeňa blízko mesta Martin. Z historických dokumentov sa dozvedáme, že jeho základy boli položené v 16. storočí s cieľom chrániť kráľovské majetky a dôležité trasy vedúce na Oravu a Liptov. V priebehu storočí sa vlastníctvo hradu často menilo, no najdlhšiu éru vlastníkov hradu zaznamenala až rodina Révaiovcov. Počas ich vlády však hrad prišiel o svoj strategický význam kvôli preferencii západnej cesty.

V 18. storočí bol hrad poškodený povstaleckými vojskami, čo viedlo k jeho postupnému chátraniu.

Zdroj: blatnica.sk

Povesť o vznešenej Elike a mníchovi so zámkou na ústach

Za starých čias, keď sa legendy a príbehy odovzdávali z pokolenia na pokolenie, sa rozprávalo o jednom hrade, ktorý bol domovom mnohých smutných príbehov. Medzi ne patrí aj táto povesť o pánovi z rodu Révaiovcov a ich dcére Elike. Mladá šľachtičná bola nútená čeliť otcovmu rozhodnutiu o jej budúcnosti. Hradný pán, neoblomný vo svojej moci, jej oznámil, že jej osudom je manželstvo s mužom, ktorého si pre ňu vybral. Elika, ktorá milovala Illamera, mladého panoša zo susedného Znievskeho hradu, sa odvážila vzoprieť otcovej vôli, no jej prosby o čas a slobodu boli rázne zamietnuté.

Zúfalá Elika sa utiekla do svojej komnaty, kde ju prepadli pocity strachu a hnevu. Jej matka, hoci pochopila dcérine city, ju napomenula, že v ich svete sa manželstvá uzatvárajú z rozumu, nie z lásky. „Vieš, dcéra moja, v našich kruhoch vydaj nebýva o láske. Je to o spájaní majetkov." rodu. „To mu nestačí, čo má? Načo mu je viac? On ma predáva! Ako dáky dobytok!" búrila sa Elika, akoby zabudla, že pochádza zo vznešeného rodu. „Dieťa moje drahé, nemôžeš sa takto vzpierať proti vlastnému otcovi! Aj ja som si zvykla. To je náš osud. Poslúchni!" Elika, cítiac sa zradená, odmietla akceptovať tento osud. V snahe nájsť riešenie sa Elikina matka obrátila na mnícha Otila, hľadajúc radu a pomoc. Mních, rešpektovaný pre svoje vzdelanie a duchovnú silu, sľúbil, že urobí, čo je v jeho silách, aby pomohol.

Zdroj: blatnica.sk

Otilo so svojimi temnými túžbami však dlho pozoroval mladú Eliku, ktorá sa so svojím milým Illamerom stretávala pri studničke. Elika bola nútená ísť na spoveď k Otilovi, pretože jej matka sa obávala, že ju Illamer omámil čarovným nápojom. „Dievčina sa krásne vyobliekala, lebo po spovedi mala v úmysle bežať k studničke a stretnúť sa tam so svojím milým.“ V kláštore ju už čakal Otilo, no zatúžil po nej ešte viac, keď ju videl v krásnych šatách. Elika, nevedomá si jeho skrytých pocitov, sa mu vyznala zo svojej lásky k Illamerovi. Mních ju pokarhal za neposlušnosť a nariadil jej modlitby, ale v duchu si ju želal iba sám pre seba. „Bude moja! Pane Bože, odpusť mi moje hriechy, veď aj ja som len človek, viem, som mních, ale ona je krásna, najkrajšia na celom svete. Si nespravodlivý!" vykríkol Otilo do ticha kláštora a v mysli sa rúhal.“

Elika po spovedi utekala ku studničke za Illamerom, kde sa dohodli na úteku. Otilo však ich plán počul a rozhodol sa zasiahnuť. „Kul podlé plány. Najskôr bežal za pánom Znievskeho hradu, aby mu natáral o Illamerovi nepravdy, lebo chcel, aby ho pán vyhnal. Znievsky pán mal však Illamera rád, bol to pracovitý chlapec, a hoci mal vlastné deti, považoval ho tak trocha za syna. Keď tam zákerný mních nepochodil, vybral sa za starým Révaiom.“ Klamal Elikinmu otcovi, že ju Illamer uniesol, a zatiaľ ju dal uniesť svojimi prisluhovačmi. Illamera na mieste prebodli veľkou dýkou ako nejaké zviera a Eliku uväznili do starej ošarpanej chalupy špinavého uhliara, ktorá slúžila ľstivému Otilovi. „Daj na ňu dobrý pozor, nech ti moja holubička neuletí!“ ukázal na zem, kde ležala polomŕtva Elika.“

Tá sa prebudila v chalupe až na druhý deň, zmätená a bezradná, nevedela, čo sa stalo s Illamerom. „Dobrý človek, nevieš mi povedať, kde to som?" „Čuš a lež! Tu máš trocha vody a na nič sa ma nepýtaj! Ja iba plním rozkazy." „Čie rozkazy?" „Mnícha Otila." Otilo sa medzitým tváril ako jej záchranca, zatiaľ čo ona trpela v jeho rukách. „V chatrči bol z neho odporný človek, čo zneucťuje nevinné dievča „Zabil som tvojho milého. Illamer je mŕtvy, počuješ? Takúto znesvätenú ťa už aj tak nikto nebude chcieť. A keď budem chcieť, zabijem aj teba! Tvojmu otcovi som nabaláchal, že si ušla s tým tvojím odkundesom. Nik ťa už nebude hľadať. Tak sa toľko nevzpieraj a podvoľ sa mi.“ Zlomená a bez nádeje sa modlila za rýchly koniec svojho utrpenia. No osud mal pre ňu iný plán.

Zdroj: blatnica.sk

Požiar, ktorý v chatrči vypukol, jej dal šancu na útek. Sotva unikla plameňom, vrhla sa do lesa, kde ju nezastavili ani nočná tma a divoká príroda. Na úsvite sa dostala späť na hrad, kde jej otec, Révai, zistil pravdu o Otilových zločinoch. „Otec môj," zoslabnutým hlasom sa ozvala Elika, „to nie je Illamerovo dieťa, on je mŕtvy. To Otilo!" Elika v silných bolestiach predčasne porodila mŕtve dieťa a na druhý deň zomrela i ona. Umierala s úsmevom na perách, lebo vedela, že na onom svete stretne svojho Illamera a navždy sa skončí jej trápenie.“

Smrť dcéry vyvolala u Révaia veľký hnev a okamžite si zavolal posla a kázal mu: „Najskôr choď do Znievskeho hradu. Popros hradného pána, aby sem ihneď prišiel, a potom choď do kláštora po opáta. Ponáhľaj sa!" Netrvalo dlho a na Blatnický hrad sa dostavil pán zo Znieva. Keď mu Révai porozprával, čo sa stalo, veľmi sa nahneval. Chvíľu po ňom prišiel na hrad aj opát. Niečo už začul o vyčíňaní mnícha Otila, myslel si však, že sú to len klebety, čo šíria baby na trhu.“ Otila našli, kajúceho sa v troskách chatrče, ale jeho prosby o odpustenie boli márne. Bol potrestaný najtvrdším trestom. „Ty vieš, aký trest ťa čaká. Kto poruší spovedné tajomstvo, tomu sa navždy musia zatvoriť ústa. Do konca svojho života už neprehovorí ani slovo a aj po smrti zostane nemý! A ty si ešte k tomu aj vraždil, uniesol si dievča a zneuctil ho. Za to budeš zaživa zamurovaný!" Na Otilove ústa kat potom priložil obrovskú železnú zámku a jedným pohybom mu zamkol čeľuste. Vzápätí mnícha zamurovali do jednej zo stien Blatnického hradu.“

Príbeh sa končí nedávnym náhodným objavením kostry muža so zámkou na ústach v ruinách hradu. A hoci jeho telo našlo svoje miesto v budapeštianskom múzeu, jeho zlá duša sa stále zjavuje medzi ruinami hradu, hľadajúc pokoj, ktorý možno nikdy nenájde.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - ČULMANOVÁ, Beatrica. Slovenské povesti o strašidlách. 1. vyd. Bratislava: IKAR, a.s, 2017. 309 s. ISBN 9788055152707