Ste rodákom z Kysúc, kde momentálne pôsobíte a aká je vaša práca?

• Áno narodil som sa na Kysuciach, regiónu ku ktorému mám blízky vzťah. Dlhodobo však pôsobím v Česku v akademickej sfére, konkrétne na pozícii odborného asistenta na Ostravskej univerzite. Pokrývam tu výuku predmetov v rámci medzinárodných politických a bezpečnostných vzťahov. Profesijne sa venujem problematike politickej moci, politických ideológii a prieniku náboženstva (najmä ortodoxnej formy kresťanstva) do politiky a do medzinárodných vzťahov. Geograficky sa sústreďujem na vybrané štáty postsovietskeho priestoru, predovšetkým Ruska, a najmä na vzťahy Rusko - Západ v nových podmienkach 21. storočia. Mnohé štáty postsovietského priestoru, Balkánu a Západu som taktiež niekoľkokrát navštívil. Tu som sa stretol s rôznymi odborníkmi, politikmi i bežnými ľuďmi, zbieral dáta a realizoval terénny výskum. Výsledkom je niekoľko odborných článkov a monografia.

Momentálne dokončujete knihu o vzťahoch Ruska a Západu. O čom bude?

• Monografiu som dokončil už v decembri minulého roku. Zhruba o dva týždne ju bude možné dostať kúpiť. Názov knihy znie „Rusko a jeho pozícia globálneho neliberálneho lídra: Ruské politické hodnoty versus dnešné hodnoty západnej civilizácie“. Ide v zásade o kratšiu a novšími údajmi doplnenú verziu mojej robustnej dizertačnej práce, ktorá je však podaná menej odborne a je preto určená pre širšiu verejnosť. Ako už samotný názov naznačuje, kniha sa sústreďuje na detailný vývoj špecifických ruských politických hodnôt vytváraných počas dlhodobého pôsobenia ruského prezidenta Putina. Tieto hodnoty sú neliberálneho charakteru a sú tak v zásade v príkrom rozpore s hodnotami Západu založenými na báze liberálnej demokracie a pluralitnej občianskej spoločnosti. V knihe sa pracuje s domnienkou, že dnes opätovne prebieha nová podoba studenej vojny, len s tým rozdielom, že stret Ruska so Západom dnes nadobúda hodnotový a ideologický rozmer (liberálne hodnoty vs. neliberálne hodnoty) namiesto studenovojenského stretu dvoch dominantných politických režimov (demokratického režimu vs. nedemokratického komunistického režimu). Svet sa v tomto smere – obdobne ako v studenej vojne – čoraz viac polarizuje, pričom Rusko sa ako samozvaný líder „neliberálneho sveta“ usiluje o získanie spojencov a podpory v tomto boji na svoju stranu. Nie je vylúčené, že tento rusko - západný konflikt a zásadné nedorozumenie v rovine protikladných a nezmieriteľných politických hodnôt sa môže v krátkodobom, alebo strednodobom horizonte premietnuť aj do zvýšeného napätia, resp. do nejakej formy vojenskej eskalácie. Toto som písal na konci mojej monografii už pred tromi mesiacmi. Ako sa ukázalo mal som pravdu.

Ako podľa vás mohlo dôjsť k takejto eskalácii a vyústeniu do vojenského konfliktu? Čakali ste to?

• Už od polovice minulého roku sa vzťahy Rusko - Západ rapídne zhoršovali (zvyšovanie ruskej vojenskej prítomnosti v blízkosti ukrajinských hraníc, alebo prebiehajúca migračná kríza na hraniciach Bieloruska s krajinami EÚ) a úplne začala absentovať schopnosť viesť nejaký konštruktívny dialóg, i napriek tomu, že Rusko bolo k tomuto dialógu západným spoločenstvom opakovane vyzývané. Naopak, Rusko seba samé utvrdzovalo, že je v existenčnom nebezpečenstve. Kto však pozná ruskú históriu a zmýšľanie ruských (sovietskych) vládcov vie, že po celé stáročia sú až paranoidne presvedčení o tom, že táto krajina je zvnútra i zvonka bezprostredne ohrozovaná „cudzími nepriateľmi“. Rusko v tomto smere obviňovalo Severoatlantickú alianciu (NATO) z „provokácií“ a požadovalo bezpečnostné záruky, ktoré sa však nezakladali na realite. Musím konštatovať, že takúto formu otvorenej a agresívnej vojenskej expanzie do druhého najväčšieho štátu Európy na úrovni bojov v 19. storočí som absolútne nečakal a bol to pre mňa šok. Putin bol z dlhodobého horizontu vnímaný ako politik pragmatický, ktorý absolútne do detailov plánuje a kalkuluje každý jeden krok vo svojom rozhodovaní. Tento bezprecedentný akt Kremľa sa však vôbec nezakladal na racionálnom podklade a prekvapil asi každého, i zarytých podporovateľov ruského prezidenta a Ruska samotného. Podľa môjho názoru však za touto ofenzívou stál kľúčový a zásadný faktor: evidentná frustrácia Ruska z toho, že táto krajina sa nedokáže dominantnejším spôsobom podieľať na vývoji medzinárodného diania a najmä nedokáže flexibilne ovplyvňovať vývoj v postsovietskom regióne (primárne na Ukrajine), teda vo „svojom“ deklarovanom „blízkom zahraničí“. Putin sa taktiež domnieval, že táto akcia bude „blesková“, a že mu tento krok prejde bez výraznejšieho postihu v rámci medzinárodného spoločenstva (rovnako ako v prípade rýchlej a úspešnej operácie na Krym v roku 2014) a dosadí na Ukrajinu „bábkovú“ proruskú vládu obdobne ako v odštiepeneckých samozvaných „republikách“ v Luhansku a Donecku. Zásadne však podcenil odhodlanie i morálku ukrajinských ozbrojených síl, reakciu medzinárodného spoločenstva a vytrvalé protesty bežných ľudí proti tomuto činu v jeho vlastnej krajine.

Ukrajina je teda pre Rusko životne dôležitá a Rusko sa usilovalo dosiahnuť kontrolu nad ňou? Aké boli argumenty pre túto ofenzívu do tejto krajiny?

• Áno. Ukrajina je pre Rusko životne dôležitá. Pre súčasný ruský režim predstavuje práve Ukrajina kľúčovú súčasť ideológie návratu k veľmocenskému statusu Ruska. Vladimir Putin je totiž zástancom „Veľkého Ruska“ vnímaného ako impérium. Uvažuje v týchto intenciách. Niekoľkokrát sa verejne v tomto smere vyjadril. Najpamätnejší je jeho výrok už v roku 2005. Vtedy prirovnal rozpad ZSSR k najväčšej geopolitickej katastrofe 20. storočia, ktorá sa nikdy nemala stať. Súčasne by sa dalo povedať, že táto krajina predstavuje z rôznych – obzvlášť historických – dôvodov pre Rusko najdôležitejší štát v postsovietskom teritóriu. Pre doplnenie, Bielorusko je pre Rusko druhý najdôležitejší štát, ale Bielorusko s lojálnym prezidentom je už stabilne a bezpečne ukotvené v ruskej sfére vplyvu. Ruskí provládni politici a intelektuáli sa systematicky odvolávajú na zdieľanú „rusko-ukrajinskú identitu a dedičstvo“, ale i na spoločné ortodoxné kresťanské dedičstvo „Svätej Rusi“. Putin ešte minulý rok v júli dokonca napísal rozsiahlu oslavnú esej o historickom zjednotení a „bratských vzťahov“ Rusov a Ukrajincov. I preto prekvapil mimoriadne konfrontačný a agresívny prejav ruského prezidenta v predvečer vojenskej ofenzívy pred pár dňami. V ňom Putin s dešpektom a opovrhnutím hovoril o Ukrajine ako o štáte, ktorý nemá tradíciu štátnosti a o tom, že ako štát ju vytvorilo komunistické Rusko, resp. že Ukrajina je „integrálnou súčasťou ruskej histórie“. Tento prejav bol úplne nepochopiteľný i z historického hľadiska. V kontexte argumentov Putin poukazoval na nevyhnutnosť ochrany ruskej menšiny na východe Ukrajiny, ktorá „čelí šikane a genocíde“ zo strany legitímne zvolenej ukrajinskej vlády. Tento argument, teda faktor ochrany rusky hovoriacej menšiny v postsovietskych štátoch, využíval v minulosti ruský prezident pomerne často. Tieto vyhlásenia sú však taktickým dôvodom pre ruské neoprávnené zasahovanie (v rôznej forme a intenzite) do týchto štátov v ruskom susedstve. Je nespochybniteľné, že konflikt na východe Ukrajiny trvá už takmer 8 rokov a obete sú na oboch stranách. Ak však malo byť základným cieľom ozbrojenej intervencie ochrana rusky hovoriacej menšiny na Ukrajine, nie je potom zrejmé, prečo po uznaní nezávislosti oboch neuznaných „republík“ Ruskom a vyslania ruských jednotiek na tieto územia, hneď na druhý deň vyrazili ruské jednotky koordinovane do celej tejto rozľahlej krajiny. Taktiež absurdným ruským argumentom, ktorý obhajuje inváziu je potreba „denacifikovať a demilitarizovať“ Ukrajinu, pričom sám prezident demokratickej Ukrajiny Zelenskij je Žid a jeho príbuzní zomreli počas holokaustu. Ultranacionalistická a neonacistická scéna je bezpochyby súčasťou ukrajinskej spoločnosti, avšak nikdy neboli tieto politické strany hnutia súčasťou vlády, alebo nedosiahli väčší zisk v parlamentných voľbách. Tieto skupiny sú tak marginalizované. Toto sú fakty na základe čísel v rôznych voľbách na Ukrajine.

Mohol Západ urobiť niečo viac, aby nedošlo k vojne?

• Myslím si, že nie. Vzťahy Ruska a Západu, resp. vzťahy Ruska a NATO v kontexte obrannej politiky podrobne a logicky rozpisujem v už zmieňovanej monografii. Domnievam sa, že Západ nekonal v uplynulom období vôbec tak, aby malo Rusko pocit, že ho Západ, resp. západné integračné zoskupenia existenčne ohrozujú a otvorene provokujú. Jedným z najväčších problémov či hrozieb pre Rusko a jeho bezpečnosť z dlhodobého horizontu bol potenciálny vstup Ukrajiny do NATO. V tomto smere by som uviedol príklad. Konkrétne v prípade Ukrajiny (ale i Gruzínska) summit NATO v Bukurešti v apríli 2008 pochoval nádeje na členstvo týchto postsovietskych krajín v NATO, resp. neumožnil im ani len poskytnutie Akčného plánu Členstva NATO (plán pomáha ašpirujúcim členom pripraviť sa na členstvo v NATO). Aj napriek podpore vtedajšieho amerického prezidenta George W. Busha, tieto ambície narazili na tuhý odpor členov aliancie, obzvlášť Francúzska a Nemecka. Tak Francúzsko, ako i Nemecko sa obávali zhoršenia vzťahov s Ruskom, ktoré bolo ich kľúčovým dodávateľom energií. Kremeľ krátko pred summitom uzavrel totižto sériu dohôd o ropovodoch, čím zničil nádeje Európy na zníženie energetickej závislosti na Rusku. Ďalšou dilemou boli obavy regionálnych európskych mocností – Francúzska a Nemecka o to, aby nebola narušená bezpečnostná rovnováha v Európe. Naproti tomu v tom istom roku – konkrétne v auguste 2008 – podniklo Rusko inváziu do Gruzínska. Navyše v roku 2009 americký prezident Obama – v záujme zmierňovania napätia a upokojenia vzťahov s Ruskom, resp. v záujme nového reštartu americko-ruských vzťahov – vypočul ruské výhrady a rezignoval na rozmiestnenie protiraketového radarového systému v Česku a v Poľsku. Podobný scenár ohľadom Ukrajiny sa dal očakávať i pred súčasnou ruskou inváziou v prípade otvorenia otázky členstva Ukrajiny v rámci NATO, pretože k prijatiu nového člena je nutný jednomyseľný súhlas. Je síce pravdou, že pred dvomi dňami podal ukrajinský prezident Zelenskij prihlášku do EÚ a NATO, avšak vzhľadom k súčasnej medzinárodnej situácii a prísnym kritériám 27-čky sa jedná skôr o krok symbolický. Západ taktiež nešiel vojensky do sporu s Ruskom, resp. neeskaloval situáciu ani v marci 2014 pri anexii Krymu, ani pri destabilizácii východu Ukrajiny, ani dnes po takomto bezprecedentnom postupe. Naopak rozhodol sa ísť cestou tvrdého ekonomického nátlaku a sankcií a kladie dôraz na zaistenie mieru a vyzýva na dialóg. Ostatne tak ako pred inváziou.

Kde sa, podľa Vás, ruský prezident zastaví? O čo mu v skutočnosti ide?

• Ruský prezident sa týmto nariadením celkom evidentne prepočítal a nerátal – ako som už naznačil – po prvé, s extrémnym odhodlaním a morálkou ukrajinskej armády (tu je však potrebné poznamenať, že prvopočiatočná ruská ofenzíva spočívala na podcenení, teda nasadení vojakov základnej služby a na nesprávnych krokoh v plánovacom procese ruskej armády). Po druhé, nerátal s reakciou medzinárodnej verejnosti, resp. s masívnou celosvetovou vlnou solidarity a podpory pre Ukrajinu. To zomknutie ľudí, ktorým nie je ľahostajný osud ťažko skúšaného národa je úžasné. Po tretie, nerátal s vysokou mierou protestov vlastného obyvateľstva najmä vo väčších ruských mestách. Zmienil som, že Vladimir Putin si z dlhodobého horizontu budoval neohrozený imidž štátnika, ktorý koná sebavedomo, pragmaticky a takticky. Demonštroval to i počas ruskej anexie Krymu v marci 2014 po turbulentných udalostiach a protestoch „Euromajdan“ na Ukrajine. Rusko predviedlo bleskovú a dovtedy nevídanú vojenskú operáciu, v ktorej boli využité hybridné spôsoby moderného vedenia vojny, vrátane psychologického nátlaku, zastrašovania, podplácania (korupcie) a mediálnej manipulácie za účelom oslabenia odporu „nepriateľa“. Výsledkom bolo obsadenie, resp. kontrola nad krymským polostrovom za necelé tri týždne, a to v zásade bez jediného výstrelu. Ruský prezident tak dlhodobo zvykol udávať tempo. Momentálne je však v značnej defenzíve, dôsledkom čoho sú jeho prehlásenia spred dvoch dní o uvedení jadrových zbraní do stavu vysokej pohotovosti. To môže indikovať pokus o dôrazné zastrašenie a pohrozenie Západu. V kontexte druhej podotázky sa domnievam, že išlo a stále ide len o Ukrajinu, absolútne kľúčovú krajinu pre Rusko. Rusko jednoducho chcelo vytvoriť z tejto krajiny obdobný režim ako v Bielorusku, nakoľko nemalo dosah na politiku a procesy politických prozápadných (avšak zvolených v demokratických voľbách) elít v tejto geopoliticky strategickej krajine medzi dvoma blokmi – Západom a Ruskom. V tomto smere však vyvstávajú dve kľúčové otázky, na ktoré momentálne nedokážem odpovedať. Po prvé, ako to dopadne s Ukrajinou? Podarí sa ju Rusku kompletne pohltiť? Alebo Ukrajina odolá, resp. bude pohltená časť Ukrajiny a podpíše sa nejaká forma mierovej zmluvy s Ruskom? Tu si treba uvedomiť, že ruské velenie rátalo s bleskovou operáciou. Straty na vojenskej technike a životoch sú privysoké a Rusko z ekonomického hľadiska jednoducho nemá kapacity na vedenie dlhotrvajúcej vojny, obzvlášť v kontexte uvalených prísnych ekonomických sankcií. V ekonomickej dimenzii má Západ neporovnateľnú výhodu oproti Rusku. Po druhé, aký osud stihne samotného ruského prezidenta? Ustojí túto situáciu, alebo bude Putin vlastnými ľuďmi, resp. spolupracovníkmi, odstavený? Aj nad touto a vôbec nie nereálnou alternatívou sa zamýšľa určité spektrum bezpečnostných expertov.

Ako bude vyzerať svet, keď tento konflikt skončí?

• Je viac ako jasné, že táto bezprecedentná ofenzíva zásadne zmení svet tak, ako sme ho poznali uplynulých 30 rokov. Bavíme sa o súčasnom období medzinárodných vzťahov, ktoré nazývame ako „postbipolárne“ (teda vývoj po rozpade ZSSR a po skončení súperenia západného a východného bloku v studenej vojne). V Európe sme žili v zásade posledných 30 rokov v dobe, ktorá bola ako píše český europoslanec Alexander Vondra, popretím „jaltského princípu“. O čo konkrétne išlo? Išlo o druhú konferenciu tzv. veľkej trojky (Stalina, Churchilla, Roosvelta) vo februári 1945 na krymskej Jalte, na ktorej si títo vplyvní štátnici rozdelili sféry vplyvu, a tým tak zásadne determinovali povojnový osud strednej a východnej Európy. Národy v tomto priestore tak zostali (bez toho aby o tom sami rozhodli) ukotvené vo východnej (sovietskej) sfére vplyvu. Boli to klasické zásady „reál politiky“, tvrdej a nekompromisnej zahraničnej politiky založenej na mocenskom kalkule a národných záujmoch. Situácia po rozpade ZSSR a po transformovaní medzinárodného systému sa zmenila. Novo vzniknuté štáty v strednej a východnej Európe v novom geopolitickom prostredí sa odhodlali budovať novú demokratickú a európsku identitu. V integrácii s NATO videli záruky svojej esenciálnej bezpečnosti. Tu je potrebné poznamenať, že nikto tieto štáty nevčlenil do NATO, alebo EÚ, ako sa to zvykne podsúvať. Toto slobodné rozhodnutie týchto štátov a náročný proces prijímania bolo poznačené i negatívnymi spomienkami na spoločne zdieľanú minulosť pod sovietskou superveľmocou (obzvlášť pre pobaltské štáty). Pri vyjednávaní o vstupe do NATO v 90. rokoch už nezohrávali faktory reálpolitiky teda to, kto má akú veľkosť armády, bohatstvo, postavenie..., kľúčový bol morálny princíp sebaurčenia. Slovensku, Česku alebo pobaltským krajinám sa podarilo redefinovať svoju identitu a zaistili si svoju bezpečnosť v silnom aliančnom zväzku. Ukrajine sa to z rôznych dôvodov nepodarilo. Aj preto ako dlhodobo nechránený štát ukotvený medzi dvomi mocenskými blokmi bola objektom záujmu nástupníckeho štátu ZSSR Ruska (mysliaceho po nástupe prezidenta Putina stále v intenciách reálpolitiky), ktoré ju považuje za výlučnú sféru svojho vplyvu, resp. za svoje „blízke zahraničie“. Po tejto ofenzíve, ak vývoj nebude viesť ku totálnemu zrúteniu režimu v Rusku čo nepredpokladám, bude svet opätovne založený komplexne na faktoroch reálpolitiky, na surovom presadzovaní mocenských záujmov. Neutrálne štáty a krajiny slúžiace ako nárazníkové zóny pravdepodobne zaniknú a v dôsledku obavy o svoju bezpečnosť sa stanú súčasťou mocenského bezpečnostného bloku či aliancie. Bielorusko, ktoré dlhé roky slúžilo ako nárazníkové pásmo medzi Západom a Ruskom je definitívne po kontroverzných prezidentských voľbách v roku 2020 v područí Ruska a dlhodobo neutrálne Fínsko a Švédsko celkom otvorene po tejto udalosti zvažujú vstup do NATO.

Mali by sme sa báť aj my na Slovensku?

• Nemyslím si. Ako som uviedol vyššie. Na základe toho, že sme boli súčasťou tých štátov strednej a východnej Európy, ktoré včas zareagovali na zmenu geopolitického prostredia a stali sa súčasťou silného bezpečnostného zväzku, máme momentálne garantovanú bezpečnosť.