Predstavenia v tom čase hrávali v škole, alebo v hostinci. Na provizórne malé javiská sa herci dostali iba oknami, alebo narýchlo prirobenými schodmi. Oponu nemali a ani zákulisie. Čas medzi jednotlivými vstupmi tak trávili vonku.

„Kulisy si nosili ochotníci z domácnosti. Ako napríklad drevené stoly, stoličky, lavice, koberce, lustre, dečky, obrusy, a ľudové odevy, ktoré zdedili od svojich predkov. V pozadí bývali maľované opony, ktoré dotvárali dejovú atmosféru v rôznych ľudových veselohrách. Pozadia dediny, lesu a podobne,“ píše sa o divadle na stránke obce.

Divadelné predstavenie, to bola v obci vždy veľká udalosť a tak to zostalo dodnes. „Ku skutočnému oživeniu divadla však došlo až v roku 1970. Vtedy sa osvetovej práce v obci ujal učiteľ Ján Ďurík. Pod jeho vedením divadelníci nacvičili „Svedomie“. Odvtedy až do nedávnej minulosti ochotníci naštudovali a odohrali aspoň jedno divadelné predstavenie ročne. Pre našich ochotníkov bola najväčšou inšpiráciou domáca klasická dramatická tvorba, keď väčšinou sa opierali o slovenských autorov,“ píše sa na stránke obce.

Najväčšej obľube sa tešili hry od klasikov Jána Chalupku, Martina Kukučína, Jozefa Gregora Tajovského, Jozefa Hollého, Ferka Urbánka, Ivana Stodolu, či od súčasného autora Ľubomíra Feldeka. Medzi najhranejšie hry patrili Ženský zákon, Bičianka z doliny, Jánošík podľa Vivaldiho, Starý zaľúbenec, Kocúrkovo, či Kubo.

„Posledný menovaný komediálny kus prekonal aj rekord v hraní premiér a pre veľký záujem obecenstva bol nacvičený v rokoch 1971, 1978 a 1981 a dočkal sa 18 repríz. Veľký ohlas u divákov mali aj hry Surové drevo a Škriatok, ktoré boli reprízované 11 a 13 krát,“ uvádza sa na webe obce.

Neskôr nastal v divadle útlm a hralo sa čoraz menej. Až prišla prestávka, ktorá však trvala celých 12 rokov. No hlad po divadle v obci bol taký silný, že sa partia nadšencov znova dala dokopy. A znovuzrodeniu divadelného súboru už nič nestálo v ceste. „Mladí nadšenci v obci dali podnet k naštudovaniu divadelnej hry. Pod vedením starostky obce Zuzany Valockej sa zmobilizovala celá divadelná chasa.“ Nadšenie prinieslo ovocie a divadelný súbor v roku 2012 slávnostne pred vyše 450 divákmi v sále kultúrneho domu, odpremiéroval ľudový muzikál Maľované na skle.

„Hra zožala obrovský úspech a to nielen na domácej pôde, ale aj v celom Turci, v Žabni a v Žabokrekoch nad Nitrou, v Chorvátsku v Rijeke na Dňoch Slovenskej kultúry, na Rajnerovej chate v Tatrách, na Turčianskych divadelných dňoch v obci Belá-Dulice, kde vyhrali 1. miesto, na Mestských slávnostiach v Kežmarku a na mnohých ďalších miestach,“ píše sa na webe. Divadelný súbor odohral 47 repríz, v hre účinkovalo osemnásť hercov a štyria muzikanti.

Už niekoľko rokov je členom súboru aj rodák z Popradu, ktorý žije v Martine, Peter Tomlein. Začínal práve v hre Na skle maľované. Keď sa dopočul, že potrebujú chlapov, prihlásil sa a divadlo mu prirástlo k srdcu.

„Divadlo pre mňa znamená veľmi veľa. Som v Martine prišelec a rodinu mám ďaleko, preto sa s členmi súboru stretávam častejšie ako s rodinou. Za tie roky, čo spolu hráme, sme si vybudovali veľmi pekné vzťahy, Žabokrečania ma prijali veľmi pekne a už ma považujú za svojho,“ hovorí Peter a dodáva, že za tie roky toho spolu prežili veľa, zážitky sú veselé i smutné, no čas ich stmelil a zohral.

„Poznáme sa už tak dobre, že pri študovaní novej hry už vieme ako spolu pracovať a komunikovať, aby sme dosiahli čo najlepší výsledok,“ dodáva. Do každej postavy, ktorú kedy stvárnil, dáva všetko. „Aby bola blízka divákovi a tým uveriteľná, ľudská, vtipná vo svojej úprimnosti výpovede či už slovnej alebo výrazovej,“ hovorí Peter, ktorý sa najlepšie cíti v koži postáv, ktoré majú široký rozsah a pri ktorých sa môže vyhrať s ich širokým charakterom, dať im hĺbku.

S predstavením Na skle maľované je spätý aj začiatok umeleckej kariéry režiséra Martina Zachara. Začínal ako herec práve v ochotníckom divadle.

„Moje začiatky v našom divadle boli veľmi krásne. Bolo to presne pred jedenástimi rokmi. Bol som vtedy študentom prvého ročníka hudobno-dramatického konzervatória v Martine. Vtedy sa v našej obci iniciovala obnova ochotníckeho divadla, ktoré malo skoro dvanásťročnú divadelnú pauzu. Prišlo mi to vtedy veľmi zaujímavé zahrať si okrem školy aj doma v obci. Náš súbor vtedy začal pripravovať muzikál Maľované na skle, kde som dostal postavu zbojníka a neskôr čerta. Myslím si, že to bol ten najlepší štart, aký som mohol mať,“ hovorí režisér Martin Zachar.

Aj jeho divadlo tak očarilo, že v ňom pôsobí dodnes. Do repertoáru divadla vyberá tituly, ktoré by mohli priniesť radosť divákom, aj hercom. „ Spomeniem napríklad súčasnú autorskú komédiu Rodinné nezhody, dobovú taliansku autorskú komédiu Rozkošná panna. Potom som sa snažil napísať ľudovú veselohru z našej dediny Láska za pár drobných. O rok na to sme siahli na úspešnú komédiu, ktorej som robil dramaturgiu Letušky. Na ďalšiu sezónu sme siahli po antike a pripravili sme šteklivú komédiu Lýsistrata,“ spomína režisér. V divadle dnes účinkujú herci od 6 do 72 rokov. „To je na tom celom najkrajšie, tá generačná pestrosť a rôznorodosť na javisku,“ dodáva režisér.

Ako to už v živote býva, aj divadlo zasiahli aj smutné správy. Silným momentom bola pre všetkých nedávna nečakaná smrť herečky Želky Kraľovanskej.

„Uvedomil som si vetu ktorú Želka vždy hovorila: Deti treba žiť naplno, každý deň, lebo nikdy neviete kedy vystriete kopytá. A taká bola ona! Žila naplno a to nielen pre naše divadlo, v ktorom stvárnila desiatky veľkých divadelných postáv. V tom je pre mňa veľkou inšpiráciou, aby aj po mne raz ostala aspoň taká pamiatka ako po Želke,“ hovorí Martin Zachar.

Divadlo dnes pôsobí v miestnom Kultúrnom dome. „Tu má naše divadlo svoju dlhoročnú scénu, kde má profesionálne technické podmienky na realizáciu hier,“ hovorí Martin Zachar. S kulisami a scénou divadlu pomáha dlhoročný divadelník Milan Bartoš, pre ktorého je táto výroba relaxom na dôchodku.

„Bez neho by sme mali omnoho viacej roboty. Kostýmy sa snažíme dolaďovať podľa aktuálnej hry. Máme už vybudovaný fundus, kde tieto kostýmy skladujeme, takže máme z čoho vyberať. Taktiež sa na našej povale kultúrneho domu nachádza veľký priestor, ktorý využívame ako sklad starých rekvizít a dekorácii, ktoré keď momentálne potrebujeme vytiahneme, opravíme a môžeme používať ďalej. Na povale sa nachádzajú aj vzácne kulisy z roku 1950 ako maľované domčeky, drevené maľované steny, vyrezávané stoličky, lustre, truhlice,“ dodáva režisér.

Divadelníci hovoria, že v ochotníckom divadle sa môže nájsť ktokoľvek. Zaberá síce veľa času, ale ten určite nie je premárnený. Všetci usilovne pracujú, až nadíde ich veľký deň - premiéra. Deň, kedy sa zoči voči stretnú so svojimi divákmi. Bez divákov by totiž divadlo neexistovalo. Za 101 ročnú históriu Žabokreckého ochotníckeho divadla sa v súbore vystriedalo viac ako 250 hercov.