V ten istý rok ho podľa slov historikov Petra Štanského a Milana Nováka kúpil Móric Ripper. Bol vlastníkom prosperujúcej liehovarníckej firmy založenej už v roku 1873. V roku 1920 sa jeho firma zmenila na účastinnú spoločnosť pod názvom M. Rippera Synovia úč. spol.

„Vlastnú výrobu liehu a liehových nápojov však firma mala na Ulici Petra Rátha, čo je dnes Hviezdoslavova ulica pri vtedajšom závode Hungária – chemická továreň. Tu sa vyrábali najmä klasické alkoholové nápoje ako bola borovička, slivovica, brandy, ale i likéry. Ich špecialitou a chránenou značkou bola „Ripperovka – žalúdkové medicinálne horké“ a „Ripperova medicinálna borovička“. Chránenú značku Ripper si ponechali aj ďalší majitelia liehovaru, ktorým sa stali od roku 1925 Leopold Kulka a Marek Reich – majiteľ jedného z najväčších žilinských hotelov na začiatku Vurumovej ulice. Od roku 1937 bol majiteľom liehovaru a domu Leopold Kulka, ktorý tu i býval s manželkou a dvoma dcérami. Aj po roku 1939 firma vyrábala likéry pod pôvodnou značkou, hoci Ripperovci už neboli majiteľmi,“ priblížili pre Turistickú informačnú kanceláriu mesta Žilina historici Štanský a Novák.

Zdroj: Facebook/Peter Štansky

Zdroj: Facebook/Peter Štansky

Ďalej uviedli, že v rokoch 1939 až 1945 firma mala viac majiteľov, po roku 1945 sa stal opäť majiteľom Leopold Kulka.

„Jeho osud je veľmi zaujímavý, prežil zajatecký tábor v Rusku počas I. svetovej vojny, potom prešiel cez Sibír do USA a vrátil sa do Žiliny, prežil holokaust, avšak po znárodnení liehovaru po roku 1948 dostal infarkt a zomrel. Dom bol po roku 1908 doplnený vodovodom, kanalizáciou a elektrifikovaný a slúžil nielen pre administratívu firmy, ktorá budovu stále vlastnila. V dome boli byty a na prvom podlaží sa nachádzal obchod s dvoma miestnosťami so vstupom z ulice. V roku 1928 sa uskutočnila prestavba prvého podlažia na reštauráciu a výčap, kde predávali vlastné nápoje, kuchyňu a sociálne zariadenia. Projekt prestavby urobil známy staviteľ Armín Windlholz, jeho firma prestavbu aj uskutočnila,“ uviedli.

Zdroj: Facebook/Peter Štansky

Zdroj: Facebook/Peter Štansky

Podľa historikov Štanského a Nováka je zaujímavé aj z dnešného pohľadu, že pre námietky suseda proti hlučnosti museli steny odizolovať korkovými platňami.

„Podľa projektu arch. Zweigenthala dom v roku 1932 prestavali a chceli tiež mimo vlastného pozemku za domom vybudovať novú pálenicu, čo sa však neuskutočnilo. Ďalšie prestavby a prístavby sa uskutočnili v roku 1947 v nádvornej časti domu. Po zoštátnení liehovaru sa dom využíval naďalej na bytové účely, avšak po roku 1955 ho dostal podnik Súľov so sídlom v Bytči, zameraný na spracovávanie dreva, výrobu lyží a sánok a ten prebudoval najmä dvornú časť na sklady dreva a striekareň. Od roku 1961 dom patril Pokroku, výrobnému družstvu Žilina, ktorý tu uskutočnil v tomto roku rozsiahlu rekonštrukciu domu a tiež jeho dvorovej časti. Pristavil administratívnu budovu a dielne vo dvorovej časti, v prednej časti od ulice zmenil fasádu a vymenil pôvodné drevené okná za hliníkové. Pokrok vyrábal a predával osvetľovacie telesá, mal tu zlatnícku dielňu a opravovňu hodín. Po roku 1990 bol dom reštituovaný a následne znova rekonštruovaný,“ uzavreli historici Peter Štanský a Milan Novák.

Zdroj: Facebook/Peter Štansky

Zdroj: Štátny archív Žilina

Zdroj: Štátny archív Žilina

Zdroj: Štátny archív Žilina

Zdroj: Štátny archív Žilina

Zdroj: Facebook/TIK mesta Žilina