Prekliata krčma v Osičí

„Existujú miesta, ktoré nesú v sebe ťarchu dávnych hriechov - aj keď z krajiny dávno zmizli, ich ozvena v zemi neutícha. V Dlhom Poli, pod cestou medzi Tajomným krížom a Rovnanským krížom, ukrytá medzi tichými mokraďami, stávala kedysi stará krčma. Dnes už tam niet stavby, len hustá tráva, zarastené záhony a zvláštna bylina - Vachta trojlistá, ktorá podľa starej povery rastie len tam, kde zem ukrýva nepokojnú dušu. Tento príbeh mi rozprávala moja babička, Mária Šibíková, rod. Gereníková, v tichých večeroch, keď plamienok petrolejky hádzal tiene po stenách a každé zaškrípanie starého domu znelo ako šepot dávno stratených hlasov. Neskôr som si ho overil s mojou mamou, Emíliou Blažekovou, a hoci sa detaily môžu rôzniť, podstata zostáva nezmenená,“ začal svoje rozprávanie Blažek.

Krčma bývala miestom, kde sa zastavil nejeden pocestný a kde dedinčania radi posedeli pri poháriku. Ale počas pôstneho obdobia, keď sa všade inde držal pokoj a ticho, tam sa veselo hralo, spievalo a tancovalo až do polnoci. Krčmár, známy svojou chamtivosťou, nebral ohľad na sväté dni.

Osada Krčmárovo - miesto, kde sa príbeh odohral. Zdroj: Vladimír Belánik st.

A práve vtedy sa zjavila postava, ktorá dodnes naháňa strach. „O polnoci vstúpil do dverí cudzinec. Bol vysoký a tmavý, pod širokým klobúkom sa mu leskli oči, ktoré akoby prezerali až do duše. Keď k nemu krčmár podišiel bližšie, všimol si niečo, čo ho zmrazilo - z pod klobúka mu vytŕčali rohy a jedna noha sa menila v lesklé čierne kopyto. Krčmár pocítil hrôzu, ale skôr než stihol niečo vysloviť, cudzinec sa postavil, zabodol doňho pohľad a s mocným dupnutím zatriasol zemou. V ten okamih sa podlaha pod krčmou rozostúpila a celá stavba s krikom, hudbou a svetlami sa prepadla do temných hlbín,“ spomína Blažek.

Osada Krčmárovo - miesto, kde sa príbeh odohral. Zdroj: Vladimír Belánik st.

Odvtedy, hovorievali starí ľudia, bolo v Osičí počuť spod zeme dunenie, akoby tam stále prebiehala veselica zatratených duší. „Bylina Vachta, horká ako výčitka, tam rastie na pamiatku tohto prekliatia, a na určitých miestach, keď sa postavíte bosou nohou na zem, môžete pocítiť, ako pod vašimi chodidlami duní niečo, čo nikdy nebolo celkom umlčané. Keď som bol malý, bál som sa toho príbehu. V každom šuchote vetra som počul hučanie stratenej krčmy, v každej tme som videl mihnúť sa klobúk so skrytými rohmi. A doteraz, keď prechádzam týmto krajom, radšej sa v tichu pomodlím, aby som nevzbudil niečo, čo pod tou zemou stále čaká,“ uzavrel svoje rozprávanie Miroslav Blažek podľa rozprávania svojej babky Márie Šibíkovej rod. Gereníkovej.

Nie všetko, čo zmizne pod zemou, odpočíva v pokoji. Niekedy tam ostane niečo, čo čaká... na ďalšiu polnoc.