Na okraji dediny Kaľamenová, tam, kde pod štyrmi lieskami a jednou mukyňou šepká vietor dávne príbehy, sa odohrala hrôzostrašná udalosť, na ktorú sa dodnes nezabudlo. Ohnivá krásavica Želmíra podľahla túžbe po tanci aj na Popolcovú stredu – deň ticha a pokánia. Keď ju kroky zaviedli na opustený Čerňakov mlyn, netušila, že ju tam čaká tanec s mŕtvymi, z ktorého sa už nevráti. Tento príbeh plný záhad a varovania zachytil spisovateľ Blažej Belák v knihe Povesti a rozprávky z turčianskej záhradky.

Tanec na škaredú stredu

V Kaľamenovej, kedysi nazývanej Käľanová, na samom konci dediny pod štyrmi lieskami a jedinou mukyňou, žila vdova so svojou krásnou dcérou Želmírou. Dievča bolo ako plameň — len čo sa ozvala muzika, už ju to ťahalo do tanca. Taká bola vášnivá, že by sa za tancom vybrala aj do tretej dediny, keby ju to pochytilo.

Neďaleko, na mieste zvanom starý Čerňakov, stál kedysi drevený mlyn. Časom sa mu však prestalo dariť - pukla os, koleso sa rozpadlo, lopatky povypadávali a mlynár skrachoval. Jedného večera ho slúžka volala k večeri, no márne - prehľadala celý dvor, mlynicu aj mostík ponad náhon, vykrikovala po záhumní, ale mlynár akoby sa pod zem prepadol.

Obec Kaľamenová. Zdroj: kalamenova.sk

„O chvíľu išli okolo mlyna hudci, Vríčanovci z Čepčína, išli do Dubového, v mlyne zaklopali, hlasno zavolali, že si podľa dobrého zvyku zajedia krúpovej kaše a popijú s mlynárom trocha vína. Pozerajú po dvore, nazrú do mlynice, vykrikujú na záhumní, no mlynára ani slúžky, ani paholka či dakoho iného z čeľade nikde. Až keď vyšli na pôjd. Otvorili dvere, vošli a - nikto ich viac živých nevidel! Išiel tadiaľ aj jeden s plátnom a mal veľkého čierneho psa. Zaklopal, zavolal, že sa zastaví a podľa dobrého zvyku poje trocha krúpovej kaše, že popije kvapku vína a pošpásuje s dievkami. Chodí po dvore, stúpa po mlynici, vykrikuje na záhumní, no všade také ticho ako v márnici. Len tu zrazu začne jeho pes kňučať a na široké schody, čo viedli na pôjd, ho silou-mocou ťahá. Vyšiel plátenník tými schodmi hore až po dvere, čo viedli na pôjd, a tu ten pes len dnu a dnu! - začne na dvere škrabať, nedá sa odbiť. Nuž dobre - stlačí náš plátenník kľučku, otvorí dvere. A tu hrôza nad hrôzami: prostred sypárne na háku z povaly visí starý mlynár, krúti sa na povraze, krúti sa naspäť a vedľa neho visí slúžka a obaja sa krútia ta, krútia sa naspäť ako v tanci. Okolo nich tá kapela, čo išla do Dubového a do Dubového už nedošla, celá visí, celá kapela, ako počujeme, z celej sily hrá, pritom každý jeden sa krúti na jednej nohe ta, na druhej sem a okolo nich dupčí a dubasí vari celá dedina. Oči majú všetci vypúlené ako slepačie vajcia a ústa rozškľabené od ucha k uchu.“

Plátenníka ovanul odporný zápach a v ušiach mu zarezonoval ohlušujúci škripot a hukot. „Pome preč! Tu nás nečaká nič dobré,“ pomyslel si. No jeho pes sa zrazu správal ako šialený - zaprel sa do vôdzky, ťahal pána smerom k dverám, až im žily na krku navreli od námahy. Remeň sa napol, plátenník spadol na chrbát a pes? Ten sa už prešmykol dnu a vrhol sa do tanca s umrlcami. V tej chvíli sa s hrôzostrašným škripotom zatvorili dvere na sýpke a z vnútra sa ozýval divý vír hudby. Keby plátenník v zúfalstve nožom nepresekol vôdzku, vtiahlo by ho to dnu tiež - a musel by naveky tancovať s mŕtvymi.

Obec Kaľamenová. Zdroj: kalamenova.sk

Utekal potom ako zmyslov zbavený, dolu schodmi, bez ohľadu na cestu či mostík ponad potok, ktorý preskočil jediným skokom. Nezastavil sa, kým nedobehol do Käľanovej, do druhého domu od konca. „Ľudia, ratujte ma!“ kričal z plných pľúc. Spočiatku mu nik neveril - len sa čudovali, kam zmizol jeho pes, keď v ruke stále zvieral kus preťatého remeňa. Až keď sa šli pozrieť na Čerňakov, uverili. Mlynské koleso stálo, drevo hnilo, z komína sa nekúrilo, hydina a statok sa rozutekali po poli. Vtedy pochopili, že sa tam muselo stať niečo strašné. No na mlynský pôjd sa už nik z nich nikdy neodvážil vstúpiť.

V tých časoch žila v Käľanovej, na samom konci dediny pod štyrmi lieskami a jedinou mukyňou, vdova so svojou dcérou Želmírou. Bolo to dievča ako plameň - len čo sa ozvala muzika, už ju to ťahalo do tanca, akoby ju samotní čerti viedli. Za tancom by sa vybrala aj cez tri dediny, len aby si mohla zaskotačiť. Bolo jej jedno, či sú fašiangy alebo pôst - hudba jej jednoducho nedala pokoja.

Obec Kaľamenová. Zdroj: kalamenova.sk

„Raz Želmíra vraví mamke: „Mamka moja, takú mám chuť do tanca, že by som aj čerta utancovala. Očujete, mamka moja?“ „Nerúhaj sa, dcéra moja,“ vraví mamka, „veď dnes je Popolcová streda! Vieš, že dnes všade ľudia ticho sedia, kajajú sa a všetky muziky nechajú odpočívať. Basa je pochovaná, husle visia na klinci v pitvore. Vari len tamtí bezbožníci na Čerňakove aj dnes hrajú, dubasia a nadskakujú.“ „A či naozaj, mama moja?“ „Naozaj, dievka moja. Ani sa len ďalšie nepýtaj. Plátenník nám hrozné veci rozprával, ten to počul, ten to videl, ten sa stadiaľ sotva zachránil.“ „A čo počul? Vari len nie muziku vyhrávať?“ „Dcéra moja, čo inšie ako muziku? Vonku ticho, vravel plátenník, ihlu by si počula padnúť na vodu, ale stačilo vyjsť na pôjd a priložiť ucho na kľúčovú dierku!“ „A čo tam?“ „Taký krik a šmarc, taký lomoz ťa stadiaľ ovalil, akoby víchrica dnu. dula.“ „Taká muzika tam hrala?“ „Taká, dcéra moja!“

Mamine rozprávanie nedalo Želmíre pokoja - prehadzovala sa v posteli, nespala, lebo ju znova pochytila neodolateľná túžba po tanci. Taká bola, že by sa aj do tretej dediny vybrala, len aby si mohla zaskákať. „Ale dnes je Popolcová streda, dcéra moja,“ varovala ju matka. „Ani na to nepomysli!“ No Želmíre to bolo jedno - streda, nestreda, popolcová či nie, v srdci jej hrala muzika a nohy ju samy nútili tancovať. Stačilo, aby si len spomenula na gajdy, a už horela ako plameň. Počkala, kým matka zaspí, obliekla si svoje najkrajšie šaty, prehodila šatku, pripla opliecko - a v okamihu zmizla v tme, smerom k opustenému Čerňakovmu mlynu.

Obec Kaľamenová. Zdroj: kalamenova.sk

„Na dvore nič, v mlynici nič, vyjde na pôjd, odchýli dvere a tam naozaj: Hopsa-hopsasa, hul-hul, tidli-tidli-dom! Všetko v kruhu, všetko na nohách, aj to, čo nohy nemalo. „Ťú-há-ja!“ Od radosti sa jej hlava zakrútila, čižmy podskočili, zvýskla a už bola v kruhu...O tridsať rokov neskôr, keď rozoberali starý Čerňakov a stavali na tom mieste pílu, našli jej kostru prostred prázdnej sýpky na pôjde za zamknutými dverami. Chuderka, umrela tam s nohami až po kolená zodratými od tanca. Pri nej vraj ešte stále skuvíňal plátenníkov vychudnutý pes.“

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - BELÁK, Blažej. Povesti a rozprávky z turčianskej záhradky. Žilina: Knižné centrum, 2004. 127 s. ISBN 8080642125