Aký šport robíte?
- Nedá sa to celkom presne určiť. Tých športov je viacero. Ja sa snažím z každého si niečo zobrať. K športu som sa vrátil, až keď som mal 30 rokov. Vtedy som prvýkrát skúsil Spartan race, čo je vlastne extrémny prekážkový beh v teréne. Prekážky sú rôzne. Amatérske súťaže majú blato, prírodné prekážky, kopce, skaly. Niektoré sú unifikované. No vždy je na pretekoch rúčkovanie, šplh na lane, hod oštepom, rôzne preskoky, balans na kladine, preskakovanie stien, prenášanie veľmi ťažkých bremien.
Ako ste začínali?
- Spartan má tri základné línie, podľa dĺžky. Najskôr som sa prihlásil na najkratšiu – 5 km trať. V cieli sa mi zdalo, že som išiel super a bol som rýchly. Uvidel som však víťazov, ktorí boli silní, ohybní, flexibilní a zistil som, že mi ešte veľa chýba. Ja som sa v tých pretekoch nadrel, bol som neskutočne šťastný. Páčilo sa mi, že sa v nich musí zapájať celé telo.
Začali ste sa teda Spartan race naplno venovať?
- Cez Spartan som prešiel aj na iné tipy prekážkových súťaží. Za dva roky som už štartoval na ME v Dánsku, rok nato v Poľku. Dvakrát som bol aj na MS v Londýne.
Ako ste na nich obstáli?
- Keď človek príde na takúto súťaž, prekážky vidí prvýkrát až na pretekoch. Nesmie si ich dopredu vyskúšať, lebo ho vylúčia. Systém je taký, že musí prekážku robiť, kým ju nespraví, a musí sa mu to podariť v časovom limite. Ak sa mu to nepodarí, alebo prekročí časový limit, dostane len účastnícku medailu. Mne sa to však hneď podarilo absolvovať a dostal trvalý náramok. Nosieval som ho hrdo aj doma, hoci nikto nevedel, čo to je. Mne sa však podarilo úspešne absolvovať tieto súťaže na majstrovstvách sveta, aj na majstrovstvách Európy. Takže to, že som všetky behy – na 3, aj na 15 km skončil s náramkami, považujem za absolútne víťazstvo. Lebo napríklad na prvých ME, ktoré boli v Dánsku, som sa neskutočne nadrel. Tam aj organizátori priznali, že to s náročnosťou prehnali. Videl som tam aj tvrdých chlapov plakať. Najlepším výsledkom, ktorý som dosiahol, bol na ME na začiatku druhej desiatky.
Ešte ako dieťa ste sa začali venovať kulturistike, ale nebolo to nadlho. Prečo?
- Naozaj to nebolo nadlho. Ako dieťa som bol malý, asi druhý najmenší z triedy. Tak som sa rozhodol, že začnem posilňovať. Mal som 13 – 14 rokov. Predtým som rok cvičil doma, podľa jednej knižky, ktorú som objavil. Keď už to začínalo vyzerať, že sa budem dostávať do nejakých tvarov, tak som ochorel.
Čo sa stalo?
- Zrazu som pocítil veľké bolesti chrbta. Najskôr to lekári prisudzovali rastu a samotnému cvičeniu. Jeden deň sa však stalo to, že som spadol na zem a nemohol som sa pohnúť. Čakal som tam na príchod rodičov z práce. Mal som vtedy 14 rokov. Keď prišli, okamžite zavolali pohotovosť. Odviezli ma do nemocnice. Bol som tam týždeň a nezistili mi nič. Deň pred prepustením prišiel mladý doktor, že mi ešte pre istotu spravia CT. Tam zistili, že mi chýba platnička a stavec.
Ako je to možné?
- Museli skúmať, prečo sa to stalo. Dostal som množstvo liekov, aby sa to nezhoršovalo, zákaz návštev. Nevedeli, prečo sa to stalo. Najskôr uvažovali, že to je kostná tuberkulóza. Previezli ma do Bratislavy a tam mi urobili punkciu a po ďalších dlhých týždňoch zistili, že je to nejaký špeciálny stafylokok, ktorý som mal len ako tretí v Československu. Podávali mi infúzie a ťažké antibiotiká. Nemohol som sedieť, ani chodiť. Postupne zápal zmizol a stavec sa začal obnovovať. Previezli ma naspäť do Žiliny a tu som sa prvýkrát postavil. Po polročnom ležaní. Videl som prvýkrát zelenú trávu a to bol dovtedy môj najkrajší zážitok v živote. Odvtedy si naplno uvedomujem veci, ktoré mám a ktoré som skoro stratil. Znova som sa naučil chodiť, spevnil som sa.
Mohol si športovať ďalej?
- Povedali mi, že už nebudem nikdy športovať. Ťažko som sa s tým zmieroval, lebo dovtedy som hrával futbal. Chcel som ísť aj na futbalovú školu. Lekári hovorili, že ak sa budem o seba starať, do štyridsiatky by som mal normálne fungovať a potom môžem ochrnúť. Ťažko som to niesol. Dostal som korzet, ktorý som mal nosiť. Skúsil som si aj zahrať tenis. Prvýkrát to bolo dobré, ale opakovane už som ľahol v strašných bolestiach. Išiel som na vysokú školu. Tam som žil normálnym študentským životom a šport mi až natoľko nechýbal.
Ako sa vám podarilo k športu vrátiť?
- Keď sa mi narodila dcérka, rozhodol som sa, že to so športom ešte raz skúsim. Chcel som byť pre ňu vzorom. Nechcel som byť otec, ktorý len sedí doma a nehýbe sa. Išiel som teda do posilňovne a pomaličky som na to nabiehal. Pochopil som, že keď pomaly spevňujem telo, pôjde to. Začal som postupne normálne cvičiť. Keď sa dcérka narodila, hľadal som aj niečo funkčnejšie. Lebo som postupne začal naberať svaly a začalo mi to vadiť.
Pre aký šport ste sa potom rozhodli?
- Na workoutovom ihrisku som videl ľudí, ktorí sa dokážu s ľahkosťou dvíhať na hrazde a robia rôzne tie cvičenia s neuveriteľnou ľahkosťou. Boli prirodzene vyrysovaní, mali tvar tela, aký som chcel mať aj ja a hlavne boli super funkční. Tak som sa dostal k OCR športu – extrémnym prekážkovým pretekom. Absolvoval som viacero školení a postupne som na ne začal nabiehať aj ja.
Ako to prebiehalo?
- Snažil som sa dostať do skupín k ľuďom, od ktorých som sa mohol niečo naučiť. Zmenil som stravu, životosprávu. Pochopil som, že keď budem počúvať svoje telo, tak bude telo poslúchať mňa a bude sa zlepšovať.
Pri OCR ste však nezostali.
- Postupne som si zobral z každého športu a cvičenie to, čo mi vyhovovalo. A vytvoril som si svoj vlastný typ cvičenia. Obsahuje prvky od OCR, cez crossfitt, vzpieranie, kardiotréningy, intervalové tréningy, akrobacia. Je to funkčný tip pohybu. Postupne som začal ľudí aj učiť. Malo by im to dať všestrannosť. Umožňuje mi to chodiť aj na rôzne tipy súťaží.
Čo môžu ľudia od tvojich tréningov očakávať?
- Ponúkam im predovšetkým pestrosť tréningu. Nikdy dopredu nevedia, aký tréning ich čaká. Je to vždy niečo nové. U mňa nenájdu nikdy dva rovnaké tréningy. Každý večer si ich píšem pre seba, aj pre svojich zverencov.
Pre akých ľudí sú vaše tréningy vhodné?
- Keď ku mne človek príde, tak uvidí, že sú tu ľudia od 5 do 60 rokov. Je ideálne, ak cvičia deti spolu s rodičmi. Chodia ku mne aj po zraneniach, či operáciách. Často preto konzultujem aj s odborníkmi. Výsledky mojich zverencov sú veľmi dobré, čo ma stále posúva ďalej.
Kde trénujete?
- V Crossgym Žilina. Ale bez zárobku. Robím to preto, že ma to baví, nie kvôli peniazom. Cvičím každý deň medzi piatou a ôsmou hodinou ráno. Potom idem do práce. Mám svoj full time job. Po práci si idem ešte zabehať, alebo s dcérou chodím na box, alebo si inak zacvičím.
Čo si medzi svojimi úspechmi najviac vážiš?
- Momentálne je pre mňa najväčším úspechov víťazstvo na majstrovstvách Slovenska vo fitness Challange. Vybrali ma, aby som reprezentoval Slovensko na Majstrovstvách Európy. To je splnený sen, v ktorý som už ani nedúfala a neveril som, že je to v mojom veku ešte možné. Že sa dokážem porovnávať s oveľa mladšími chalanmi na Slovensku, ba dokážem ich aj poraziť. A to, že budem môcť reprezentovať Slovensko, je veľká česť. Budem tam dokonca aj s mojou zverenkyňou a parťáčkou, ktorá skončila na majstrovstvách Slovenska tretia. Tomu sa veľmi teším a považujem to za najväčší úspech.
V čom je fitness challange výnimočný?
- Je to najférovejšia disciplína, ktoré momentálne naplno žijem. Je najmladšou disciplínou fitness športu. Patrí doňho aj kulturistika, silový trojboj, fitness. Je to však jediná disciplína, v ktorej rozhoduje výlučne výkon. Vykonávajú sa cviky a ich počet hovorí jasne o výsledku.
Ako prebieha súťaž?
- Je to poradie šiestich cvikov, ktoré pretekári vykonávajú vo dvojminútových intervaloch. Takže je potrebné podať 22 minútový výkon. V gold verzii, ktorej sa venujem, sú to zhyby, výskoky na bedňu, tricepsové kľuky, výpady s 50 kg činkou sed – ľah s desaťkilovým kotúčom, angličáky s dvomi 15 kg kotúčmi. Pri každom cviku je rozhodca, ktorý pretekárovi uzná počet správne vykonaných cvikov. Na konci sa spočítajú.
Takže fitness challenge je vašou najobľúbenejšou disciplínou?
- Veľa z tých cvikov zaradzujem dnes do svojich tréningov. Rozhodol som sa tomu venovať viac, ako ostatným športom.
Vaše telo drží, napriek tomu, že vám lekári zakázali športovať. Normálny človek by rezignoval. Vám sa to podarilo prekonať. Ako je to možné?
- Áno, a dokonca vylepšiť. Beriem to spätne ako dar. Vďaka tomu, čo sa mi stalo, si vážim, že sa môžem hýbať. Vždy si na to spomeniem pri každom behu. Aj to je dôvod, prečo sa venujem pohybu viac, a propagujem ho. Vidím, že ho treba robiť kontinuálne. Aj v tomto veku mi forma stále rastie, výsledky sú lepšie a môžem zlepšovať aj iných ľudí. Za to som veľmi vďačný.
Ďakujeme, že nás čítate. V prípade, že ste našli v článku chybu, napíšte nám na redakcia@sp21.sk
Pre pridávanie komentárov do diskusie sa musíteprihlásiť