Desiaty júl 1973, krátko pred druhou poobede na električkovej zastávke na triede Obrancov mieru v Prahe 7 čaká okolo tridsať ľudí. Je pekný letný deň. Zrazu sa vysokou rýchlosťou prirúti nákladné auto a do ľudí na zastávke vráža. Nastáva chaos a panika, počuť krik ľudí.

Pomáha kto môže. Traja však zomierajú hneď, veľa ľudí je v ťažkom stave. Viacerých berie záchranka. Nákladné auto stojí odstavené kúsok od zastávky. Za jeho volantom zostáva pokojne sedieť iba 22-ročná Olga Hepnarová. Ku kabíne auta prichádzajú svedkovia, ktorí si myslia, že jej za volantom prišlo zle a chcú jej pomôcť.

Zostávajú v šoku, keď im pokojným hlasom tvrdí, že do ľudí narazila úmyselne. V aute im ukazuje pripravené oblečenie a cigarety do väzenia.

Mladú ženu berú policajti. Je bez emócií. Medzitým v nemocnici zraneniam podlieha ďalších päť ľudí. Brutálny útok nákladným autom má osem obetí.

Hepnarová policajtom rozpráva svoj príbeh. Skúseným vyšetrovateľom z neho tuhne krv v žilách. Šoférka z povolania sa na ohavný útok dopredu pripravila. Hlavou jej pôvodne bežalo viac scenárov: vykoľajiť vlak, odpáliť výbušninu v plnej miestnosti, strieľať do ľudí na Václavskom námestí, alebo vraziť nákladným autom do davu. Rozhodla sa pre tretiu možnosť.

Deň pred útokom zhodila do priekopy svoj Trabant, ktorý bol jej srdcovkou. Na druhý deň si požičala nákladné auto Praga RN, dôkladne si vybrala zastávku, ktorá je frekventovaná a ktorá je oddelená od cesty iba nízkym obrubníkom. Okolo obeda z pošty odoslala dva takmer rovnaké listy do redakcií Svobodné slovo a Mladý svět a popísala, čo sa chystá urobiť.

Ako motív uviedla: „Chcela som sa pomstiť celej spoločnosti, aj mojej rodine, pretože sa všetci ku mne správajú nepriateľsky,“ odznelo z úst vrahyne aj pred súdom a dodala: „Toto je můj rozsudek: Já, Olga Hepnarová, oběť vaší bestiality, odsuzuji vás k trestu smrti přejetím.“ Ďalej uviedla, že okolo miesta tragédie prešla aj pár minút pred samotným útokom, no na zastávke stálo málo ľudí, tak svoj čin o pár minút odložila.

Súdni znalci zistili u Hepnarovej poruchu osobnosti, ale duševnú poruchu nezistili, takže za svoj čin bola plne zodpovedná. No rozhodne nebola v poriadku.

Otec Hepnarovej zdedil v minulosti hospodársku usadlosť v obci Zábrodie, rodina sa tam chodila rekreovať. 7.augusta 1970 nad ránom Hepnarová poliala dvere v obytnej časti domu benzínom a zapálila. Jej zámer bol, aby sa požiar dostal do senníka a usadlosť zničil. V tom čase v dome spala jej sestra a dvaja nájomníci, viac ako 75 roční manželia. Našťastie sa včas zobudili a požiar uhasili. Hepnarovú nikto nepodozrieval. K usadlosti totiž prišla v noci pešo z Náchoda, kam ju doviezol taxík. K činu sa priznala až v roku 1973 počas psychiatrického liečenia a ako motív uviedla to, že pre usadlosť sa jej rodičia často hádali. Pár týždňov po tom, ako sa priznala k podpaľačstvu, zabila osem ľudí.

V apríli 1974 uznal Mestský súd v Prahe Hepnarovú vinnou z trestného činu vraždy a rozsudok bol jasný: trest smrti. Verdikt prijala bez emócií, odvolanie podala jej matka, no nepochodila. V nasledujúcich dňoch Federálny Najvyšší súd ČSSR čin prekvalifikoval na verejné ohrozenie, trest ale nemenil. Matka Hepnarovej prosila o milosť prezidenta, jej žiadosti ale nebolo vyhovené.

Olga Hepnarová bola poslednou ženou popravenou v Československu. Vrahyňu obesili 12. marca 1975 v Prahe, na Pankráci.

V marci 2016 mal premiéru film „Já, Olga Hepnarová“, ktorý vznikol v česko-slovensko-poľsko-francúzskej koprodukcii. V hlavnej úlohe sa predstavila poľská herečka Michalina Olszańska.