Hoci sa hrad nachádza za hranicami nášho regiónu, od Žiliny je vzdialený len 40 kilometrov, čiže približne 41 minút cesty autom. Hrad je veľmi dobre prístupný, takže je vhodný pre nenáročných turistov či ako ideálny výlet s malými deťmi.

Pridanou hodnotou je aj bohatá história, tri hradné expozície, náučný chodník a milí „domáci“, ktorí vás ponúknu čerstvým kozím syrom. Občianske združenie DONJON, ktoré je od roku 2020 výlučným vlastníkom hradu, tu totiž chová stádo približne 30 alpínskych kôz. No čo viac dodať na úvod? Máte sa na čo tešiť!

Starý hrad

Hrad Sklabiňa sa nachádza v severozápadnej časti Veľkej Fatry medzi obcami Sklabinský Podzámok a Sklabiňa, asi 9 km od Martina. Na rozdiel od iných hradov ho nemožno spozorovať z diaľky, keďže je ukrytý na malom návrší, ktorý je od hlavnej cesty zarastený lesom.

História hradu je veľmi stará a pôsobivá. Vznikol pravdepodobne v prvej polovici 13. storočia na mieste staršieho hradiska. Za najstaršiu hodnovernú zmienku o hrade sa považuje spis z roku 1309, kedy bol jeho majiteľom a staviteľom magister Donč. Od roku 1328 bol sídlom Turčianskej stolice, župného archívu a svoje miesto tu mala aj župná väznica.

Skrytý pred okoloidúcimi

Ako sme už spomínali, hrad je ľahko dostupný. Od hlavnej cesty sa nachádza asi pol kilometra, čiže prechádza k nemu vám nezaberie viac ako 20 minút. Ako sa k Sklabini dostaneme? Autom míňame Martin a smerujeme na Sučany. V Sučanoch bočíme na Sklabinský Podzámok a hrad Sklabiňa. Pokračujeme po ceste, ktorá cez zimu nie je udržiavaná, až sa po pár minútach jazdy ocitáme v dedine Sklabinský Podzámok. Tu môžete zaparkovať svoje auto a po smerových tabuliach sa vydať popri hlavnej ceste na obec Sklabiňa.

Z hlavnej cesty nás navigačná tabuľa navedie na lesný chodník, ktorý vedie priamo na hrad. Chodník je široký a spevnený aj pre prejazd osobného auta, čiže k hradu sa môžete taktiež vyviesť, ale pre väčší zážitok odporúčame nechať auto buď v dedine, alebo bezpečne zaparkované pri hlavnej ceste. Pokračujeme ďalej po ceste, napravo už môžeme v diaľke pozorovať prvé budovy, ktoré sú súčasťou hradného areálu. Hoci rozloha samotného hradu nie je až taká ohromujúca, jeho súčasťou bolo v minulosti množstvo ďalších objektov roztrúsených po okolí.

Rozsiahly areál

Súčasťou hradného komplexu bol napríklad hradný kaštieľ, ktorý dali vybudovať Révayovci, majitelia hradu, okolo roku 1610 a nachádzal sa bezprostredne pri hrade. Kaštieľ bol obývaný do začiatku minulého storočia a historické fotografie ho ešte v 30-tych rokoch zachytávajú ako zachovalú stavbu. Počas druhej svetovej vojny ho však vypálili nacisti a z majestátnej historickej budovy, ktorá bola plná umeleckých zbierok, zostali len obhorené múry.

Súčasťou hradného komplexu bolo tiež delostrelecké opevnenie (neskôr hospodárska budova), koniareň, kováčska vyhňa, pálenica, ovocný sad, maštaľ a senník. Zo všetkých spomínaných budov dnes existuje iba hospodárska budova (delostrelecké opevnenie), ktorú dobrovoľníci nanovo postavili na pôvodných základov. Ostatné budovy rozobrali ľudia v priebehu rokov.

Kozia farma

Kráčame ďalej a postupne sa pred nami vynára pohľad nielen na hospodársku budovu, ktorá kedysi plnila obrannú funkciu, ale aj na zvyšky hradného kaštieľa a hradu. Za najbližšou zákrutou narazíme sa stádo pasúcich sa alpínskych kôz.

Prechádzame okolo, viac-menej si nás nevšímajú, očividne sú na ľudí zvyknuté. Ako sa neskôr dozvedáme, kozy patria občianskemu združeniu. Prvú kozu priviezli na hrad v roku 2001, aby spásala vyčistené plochy, dnes ich stádo pozostáva približne z 30 zvierat. Ak sa im do budúcnosti podarí odkúpiť pozemky pod ďalšími, dnes už zaniknutými budovami, plánujú chov rozšíriť o ďalšie kusy.

Na hrade

Blížime sa k nášmu cieľu. Pred hospodárskou budovou sa pasú husi, kačky, na priedomí odpočívajú mačky a po dvore pobehuje strážny pes. Keďže je pondelok, po turistoch niet ani stopy, sme tu v ten deň prví. Z budovy vychádza jeden z členov OZ, ktorý nám s ochotou otvára hradnú bránu a my môžeme vstúpiť do hradného areálu. Vstup na Sklabiňu je spoplatnený, výťažok investuje združenie do záchrany pamiatky (dospelý – 5 eur, deti do 6 rokov zdarma, zľavnené vstupné – 3 eurá).

Ako sa dozvedáme, cez areál hradu vedie náučný chodník pozostávajúci z informačných dvojjazyčných tabúľ, ktoré oboznamujú návštevníkov s históriou jednotlivých budov a znázorňujú, ako mohli vyzerať v minulosti. Prechádzame po jednotlivých nádvoriach, postupne sa zoznamujeme s ruinami hradu a ako stúpame do hornej časti pevnosti, uvedomujeme si, že pod nami sa skrýva ešte veľký kus neodkrytej histórie - zasypané poschodia a kto vie, aké ďalšie tajomstvá.

Vlastnia hrad

Cieľom združenie DONJON je dostať hrad do podoby spred roku 1944. Dlhé roky nemohli na objekte robiť väčšie stavebné zásahy, keďže nebol v ich vlastníctve. V roku 2020 sa im hrad konečne podarilo odkúpiť a vraj sú jediným OZ na Slovensku, ktorému sa niečo také podarilo. Hrad sa stal ich domovom, jeden z členov tu žije celoročne, zvyšok dochádza denne alebo podľa situácie.

Počas prvých rokov pôsobenia na hrade sa sústreďovali najmä na likvidáciu náletovej vegetácie a čistenie areálu, aby hrad sprístupnili verejnosti. Zrekonštruovali delostrelecké opevnenie – hospodársku budovu, z ktorej sa pred ich zásahom zachovalo len pár múrov. Pri pohľade na ňu sa návštevníkovi ani nechce veriť, že táto rozsiahla poschodová budova bola kedysi len kopou skál. Po rekonštrukcii sa stala ich zázemím, sídlom združenia, dnes v nej sídli aj Múzeum hradu Sklabiňa, kde sú vystavené staré nábytky, kamenné rodové erby, makety hradu, staré zbrane, podobizne majiteľov hradu atď.

Práce napredujú

V priebehu rokov sa vďaka programu zapojenia nezamestnaných do obnovy národných kultúrnych pamiatok podarilo združeniu vyplniť kaverny na budove väznice, počas čistiacich prác objavili v predhradí zasypanú renesančnú studňu z prvej polovice 17. storočia. V roku 2005 dostali povolenie na rekonštrukciu severnej veže. Nasledujúce roky sa sústredili najmä na dokončenie hospodárskej budovy - bývalého delostreleckého opevnenia, do ktorej doviedli vodovod a ako sme už vyššie spomínali, dostali ju do stavu, ktorý berie dych.

V priestore južnej bašty, ktorá sa nachádza pri vstupe do areálu hradu, zriadili predajňu suvenírov a expozíciu, ktorá predstavuje stavebný vývoj hradu a malé lapidárium. Od mája 2022 je po dvoch rokoch generálnej rekonštrukcie sprístupnená aj severná bašta z roku 1636, v ktorej je vytvorená expozícia „Memory 1944“ s izbou posledného kastelána Jozefa Pekara.

Dolnému hradu dominuje dvojica mohutných líp, ktoré lemovali prístupový chodník k dverám hradného kaštieľa. Dendrologické merania ukázali, že boli zasadené v roku 1835, to znamená, že v súčasnosti majú 188 rokov. Ako sa ďalej dozvedáme, v minulom roku sa dobrovoľníci pustili aj do rekonštrukcie župnej väznice, ktorú by chceli dostať do pôvodnej podoby.

Perinbaba na Sklabini

Hrad bol v mnohých oblastiach úplne sebestačný. Pod hradným kopcom sa rozliehal ovocný sad, ale aj chmeľnica, kapustná záhrada či záhradka na pestovanie priesad. Hradný kopec však časom zarástol lesom a ovocný sad spustol. Dodnes sa tu zachovalo niekoľko jabloní, ktoré na jar bohato zakvitnú. Ako uvádzajú dobrovoľníci z OZ DONJON na sociálnych sieťach, v roku 1985 práve na úpätí hradného kopca natočil Juraj Jakubisko známu scénu do Perinbaby, v ktorej Alžbetka pásla na lúke pávy, pískala na píšťale a Jakubko jej hodil snehovú guľu.

Ľúbostný príbeh

História hradu Sklabiňa je spätá aj s rôznymi životnými osudmi hradných majiteľov. Námetom pre knižné romány sa napríklad stal príbeh Zuzany Forgáčovej, manželky Františka III. Révaya. Tá dlhé roky musela trpieť násilnícke až tyranské správanie svojho manžela. Keď ju dal zavrieť do hradnej veže, prišiel ju vyslobodiť vojenský veliteľ Peter Bakič, ktorý sa do Zuzany zahľadel. Prípadom sa zaoberala stolica, krajinský snem i ostrihomský arcibiskup. Nešťastní zaľúbenci sa vďaka silnej podpore šľachty našťastie vyhli odsúdeniu a keďže nechceli poškvrniť očistnú prísahu, ktorá ich zachránila pred zatratením, nikdy sa nevzali, ani po Révayovej smrti.

Hrad počas svojej dlhej histórie niekoľkokrát vyhorel. V 19. storočí už neslúžil ako trvalé sídlo. Po smrti baróna Františka IX. Révaya v roku 1914 sa dedičmi a majiteľmi hradu stali jeho dve netere. V roku 1944 vyhorel aj hradný kaštieľ a z areálu odišiel posledný kastelán. Hrad a jeho okolie zostali od toho času vydané napospas osudu.

Prvé opravné práce sa vykonali v roku 1970 pri vstupe do hradu. O tridsať rokov neskôr sa záchrany významného, ale zabudnutého hradu chytili dobrovoľníci z OZ DONJON, ktoré je mimochodom spoluzakladajúcim členom celoslovenského združenia Zachráňme hrady. Ich práca, odhodlanie a usilovnosť sú chvályhodné a zaslúžia si náš obdiv... Veľa šťastia pri ďalšej záchrane!