Slovenská národná knižnica na svojom oficiálnom webe informuje, že výrazná baroková úprava a rekonštrukcia pôvodne renesančného kaštieľa prebehla na objednávku Abraháma Plattyho v 40. rokoch 18. storočia a na základe historických zmlúv so staviteľom Jánom Gličkom finančne vyčerpala rodinu.

Foto: Slovenská národná knižnica

„Kaštieľ tak prešiel do majetku rodiny Batthyányiovcov. Koncom 19. storočia sa kaštieľ stal a až do konca 2. svetovej vojny zostal majetkom šľachtického rodu Pongrácz. Posledným majiteľom kaštieľa bol gróf Karol Pongrácz. V roku 1946 bol kaštieľ zoštátnený, pričom zápisnica o zoštátnení uvádza, že v tomto čase bol už objekt v dezolátnom stave,“ približuje SNK.

Obnova kaštieľa pre potreby jeho adaptácie na nové využitie prebehla podľa dostupných informácií v štýle purizmu v rokoch 1952 až 1958 podľa návrhu architekta Artura Slatinského, ktorý bol významný avantgardný architekt medzivojnového obdobia a spolu so sochárom Jozefom Pospíšilom navrhol napríklad pamätník na Jankovom vŕšku. Objekt následne prevzala Matica Slovenská a v dnešných dňoch kaštieľ slúži ako pracovisko Slovenskej národnej knižnice a v bývalej maštali je umiestnený depozitár historických knižných fondov.

Foto: Slovenská národná knižnica

Foto: Slovenská národná knižnica

Artúr Szalatnai-Slatinský sa podľa verejne dostupných informácií narodil v roku 1891 v Slatine nad Bebravou. Patrí medzi významných slovenských medzivojnových architektov. Po ukončení základnej školy v rodnej obci a v roku 1909 zmaturoval na reálnom gymnáziu v Žiline. V rokoch 1914 až 1918 študoval architektúru na Vysokej technickej škole v Budapešti. Tu si zmenil meno na Schlesinger-Szalatnai podľa miesta narodenia. Od roku 1920 pôsobil v Bratislave. V roku 1942 dostal prezidentskú výnimku z deportácií. Posledné mesiace vojny od jesene 1944, keď Slovensko obsadila nemecká armáda, prežil v úkryte a od roku 1945 používal priezvisko Slatinský. Jednou z jeho povojnových diel je pamätník holokaustu, ktorý sa nachádza pred synagógou v Trnave. Zomrel 10. novembra 1961 v Bratislave, kde je aj pochovaný na židovskom neologickom cintoríne. Vo svojej tvorbe sa sústredil na kúpeľné stavby a obytné domy pre lekárov. Podľa jeho návrhu bola postavená v rokoch 1923 až 1926 ortodoxná synagóga v Bratislave na Heydukovej ulici. V Žiline bol pravdepodobne postavený podľa jeho návrhu hudobný pavilón.

Foto: Facebook / skupina Som z Mošoviec

Foto: Facebook / skupina Som z Mošoviec

Foto: Facebook / skupina Som z Mošoviec

Štúdia Artúra Slatinského o rekonštrukcii Kaštieľa Diviaky - Renesančný kaštieľ v Diviakoch a jeho rekonštrukcia - je zahrnutá aj v zborníku s názvom Zo starších výtvarných dejín Slovenska, ktorý vydala Slovenská akadémia vied v roku 1965. Zo štúdie sa dozvedáme, že pri prvotnom autorovom priblížení sa k vtedajšiemu zanedbanému a neobývanému starému kaštieľu ho privítali ošarpané a mlčanlivé múry:

Foto: Facebook / skupina Som z Mošoviec

Foto: Facebook / skupina Som z Mošoviec

Foto: Facebook / skupina Som z Mošoviec

„Lyrické povahy ovládne v takomto prípade istý romantický pocit, ktorý nazývame melanchóliou ruín. Po preskúmaní technického a slohového stavu pamiatkového objektu, pri premýšľaní o jeho osude, vynára sa nám celý rad otázok o tom, kedy bola stavba postavená, kto bol jej stavebníkom, stavebným majstrom, kto ju obýval, kedy sa robili eventuálne prístavby a prestavby, z akých dôvodov sa toto všetko robilo a za akých okolností? Niektoré fakty sú už spracované a knižne uverejnené, mnohé ale ešte mlčia vo verejných alebo súkromných archívoch,“ uviedol vo svojej štúdii Artúr Slatinský a ďalej o histórii kaštieľa pokračoval:

Foto: Facebook / skupina Som z Mošoviec

„V prípade diviackeho renesančného kaštieľa nemohol som sa oprieť o dostatočne historické dáta, kým som nenašiel cestu k archívu rodiny, ktorej predkovia kaštieľ vystavali a prestavali. O presnom dáte výstavby kaštieľa nie sú úplne spoľahlivé záznamy. Rodina Platthyovcov nepatrila síce do zemepanskej triedy, jej členovia, ako strední zemania, zastávali však vysoké úradnícke funkcie. Je pravdepodobné, že Diviaky boli v držbe rodiny Platthyovcov už v rokoch 1258 až 1264,“ ozrejmil autor štúdie Renesančný kaštieľ v Diviakoch a jeho rekonštrukcia.

Foto: Štúdia Artúra Slatinského v Zborníku Zo starších výtvarných dejín Slovenska

Foto: Štúdia Artúra Slatinského v Zborníku Zo starších výtvarných dejín Slovenska

Foto: Štúdia Artúra Slatinského v Zborníku Zo starších výtvarných dejín Slovenska

O tom, akí majstri stavali diviacky renesančný kaštieľ, niet podľa autora žiadnych záznamov, no môžeme však konštatovať, že pôdorys a architektúra stavby už mnoho stratili z čistého talianskeho charakteru a že boli vytvorené skôr na základe miestnych podmienok v širšom krajovom rámci.

„Areál kaštieľa pozostáva z jednoposchodovej budovy s dvoma trojposchodovými vežami a z protiľahlej sýpky, ktorá je umiestnená priamo pri ceste. Vnútorný dvor je na obidvoch stranách uzavretý vysokým kamenným plotom, s ktorým tvoria objekty jeden súvislý celok. Areál kaštieľa bol voľakedy oveľa väčší, terajšia jeho rozloha činí asi 13,4 ha. Situovanie kaštieľov sa značne odlišovalo od umiestnenia kúrií stredných zemanov. Zemianske kúrie sa síce dostali do uličnej čiary poddanského rázu, boli však od susedných sedliackych domov a od ulice oddelené len menšími záhradami, v ktorých rástli vysoké jedle. Obvykle boli všetky izby umiestnené do uličnej fronty, čím dostal zemiansky dom formu obdĺžnika súbežného s ulicou,“ priblížil Slatinský vo svojej štúdii a ďalej dodal, že hlavný charakter v pôdoryse a vo výstavbe diviackeho kaštieľa je daný prísnou symetriou a osovosťou, ktoré napodobňujú typické talianske palazzo – vnútri objektu je štvorhranný dvor s prízemnými arkádami a na rohu štvorhranné bašty.

Foto: Štúdia Artúra Slatinského v Zborníku Zo starších výtvarných dejín Slovenska

Foto: Štúdia Artúra Slatinského v Zborníku Zo starších výtvarných dejín Slovenska

Foto: Štúdia Artúra Slatinského v Zborníku Zo starších výtvarných dejín Slovenska

Kompletnú štúdiu Artúra Slatinského o rekonštrukcii Kaštieľa Diviaky s názvom Renesančný kaštieľ v Diviakoch a jeho rekonštrukcia nájdete v Zborníku Zo starších výtvarných dejín Slovenska, ktorý vydala Slovenská akadémia vied v Bratislave v roku 1965.

Naša redakcia oslovila aj hovorkyňu Slovenskej národnej knižnice, Katarínu Štefanides – Mažáriovú, ktorá nám o prípadných rekonštrukciách a plánoch kaštieľa do budúcnosti povedala:

„Kaštieľ Diviaky spolu s priľahlým pozemkom je od roku 1992 predmetom reštitučného konania - reštitučný nárok si uplatňoval pán Adam Pongrácz - ktoré doteraz nie je ukončené. Z tohto dôvodu a v súlade so zákonom č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov je Slovenská národná knižnica oprávnená na tejto nehnuteľnosti vykonávať len udržiavacie práce, ktoré aj vykonáva. Akékoľvek budúce plány využitia kaštieľa teda závisia od výsledkov reštitučného konania,“ uviedla pre našu redakciu hovorkyňa SNK, Katarína Štefanides – Mažáriová.

Foto: Štúdia Artúra Slatinského v Zborníku Zo starších výtvarných dejín Slovenska

Foto: Štúdia Artúra Slatinského v Zborníku Zo starších výtvarných dejín Slovenska

Foto: Štúdia Artúra Slatinského v Zborníku Zo starších výtvarných dejín Slovenska

Foto: Štúdia Artúra Slatinského v Zborníku Zo starších výtvarných dejín Slovenska

Foto: Štúdia Artúra Slatinského v Zborníku Zo starších výtvarných dejín Slovenska

Foto: Štúdia Artúra Slatinského v Zborníku Zo starších výtvarných dejín Slovenska

Foto: Štúdia Artúra Slatinského v Zborníku Zo starších výtvarných dejín Slovenska