Obyvatelia Dolnej Tižiny hovoria o tomto mieste ako o oáze pokoja. My im len musíme dať za pravdu a veríme, že aj vám sa tu bude páčiť. Pridanou hodnotou je tiež fakt, že ide o pomerne nenáročný výlet vhodný aj pre malé deti. Ak ste z tých, ktorí sa potrebujú zničiť, aj pre vás je tento výlet vhodnou alternatívou. Viac sa dozviete na konci článku.

V útrobách lesa

Dolná Tižina sa nachádza po pravej strane hlavného ťahu na Terchovú. Od Žiliny je vzdialená necelých 16 kilometrov. Ako aj mnohé iné obce v tomto regióne sa každým rokom rozrastá, v súčasnosti tam žije okolo 1470 obyvateľov. Náš výlet môžeme začať pri obecnom úrade, ktorý je situovaný v strede obce pri hlavnej ceste. Budovu spoznáte tak, že sa v jej priestore nachádzajú potraviny a oproti je kostol.

Tu môžete zaparkovať auto a vydať sa smerom nahor po hlavnej ceste k osade Zichovia. Pri otočisku autobusov pokračujte po ceste vľavo, sledujte červenú cykloznačku. Cca po 10 minútach chôdze sa dostanete na koniec obce (domy sa začnú pomaly vytrácať) a plynule prejdete do lesnej časti, kadiaľ vedie spevnená komunikácia do dnes už prevažne chatárskej osady Zichovia.

V tejto časti už treba byť obozretnejší a sledovať bod, kde zídete z cesty a vydáte sa po lesnom chodníku k sv. Hubertovi. Smerodajná je tabuľa, ktorá sa nachádza vľavo pri pravotočivej zákrute a ktorá vás víta v osade Zichovia. Práve pri nej sa začína lesná cestička, ktorá vás zavedie do cieľa našej cesty. Tu je už chodník dobre značený a do cieľa vás dovedú smerovníky s nápisom sv. Hubert.

Cesta nahor trvá ani nie štvrťhodinku. Keď už začnete stúpať po chodníku, ktorý je olemovaný dreveným zábradlím, ste už skoro tam. Stačí sa pozerať hore naľavo a určite v diaľke zbadáte cieľ nášho výletu, ktorý vytvorili miestni poľovníci...

Miesto s duchovným posolstvom

A čo tu vlastne nájdete? Dvojmetrovú drevenú sochu patróna poľovníkov sv. Huberta s jeleňom, drevený kríž s pamätnou tabuľou na zosnulých poľovníkov a dominantou celého tohto miesta je veľká skala, ktorá tu stojí od nepamäti a ktorá bola inšpiráciou pre vznik tejto ojedinelej oázy pokoja.

Ako sa dozvedáme od tunajších obyvateľov, k tejto skale zvykli ľudia chodiť aj v minulosti a páliť tam sviečky. Hovoria o nej ako o mieste, z ktorého vyžaruje božský pokoj. Tak aj vznikol nápad vytvoriť symbolický cintorín na zosnulých poľovníkov, ktorí pôsobili v tunajšom revíri. Sochu sv. Huberta s jeleňom dokonca vytesal jeden z domácich poľovníkov a váži približne pol tony. Hore ju vyviezli pomocou lesných strojov na ťažbu dreva. Každý rok sa na tomto mieste okolo Ľubomíra (v polovici augusta) koná bohoslužba. Preto je tu vybudované aj drevené posedenie pre každého, kto sa chce omše zúčastniť.

Vraj povinnosťou každého, kto toto miesto navštívi, je zapáliť sviečku pri skale. My sme so sebou však zápalky ani zapaľovač nemali, ale nakoniec nebolo treba, niekto tu pred nami v ten deň už bol – sviečka pri skale horela. Nabudúce sa už lepšie pripravíme.

Obhliadkou tohto ojedinelého miesta skrytého v útrobách lesa a venovaním myšlienky na zomrelých sa pomaly vydávame na cestu späť. Nevraciame sa však do dediny. Pokračujeme smerom na osadu Zichovia a odtiaľ ďalej po červenej značke k tzv. „Borovej“.

Poďme sa zničiť!

Borová je miestny lúčny kopec, ktorý je známy širokými výhľadmi do okolia. Cesta nahor je pomerne strmá, a preto, kým vyleziete ku vyhliadkovej skale, kde uvidíte až na „koniec sveta“, riadne sa zapotíte. Ale bude to stáť za to! My sme však šťastie na nekonečné výhľady kvôli hmle nemali, ale keďže tu nie sme prvý ani posledný raz, nelámeme si nad tým hlavu. Jednoducho sme sa chceli ešte na záver výletu máličko zničiť. Pre zaujímavosť, nedávno pri skale pribudol aj drevený kríž, ktorý je v noci osvetlený. Vidieť, že tunajší obyvatelia sú hlboko veriaci.

Cesta nadol je možno ešte náročnejšia, ako bola nahor. Ale s dobrou obuvou to hravo zvládnete. Vydávame sa ďalej po lesnej ceste na miestne „letisko“, kde sa cesta stáča späť do dediny. Po pár minútach sme opäť pri aute. Pozeráme na hodinky: celý výlet sme zvládli za jeden a pol hodiny a v nohách máme dokopy 6 kilometrov. Určite to nie je jeden z tých náročnejších výletov, ale pre nás mal svoje osobité čaro – spoznali sme nové miesto, na záver sme sa trošku zapotili a hlavne sme „vypadli z domu.“

Pre viac fotiek a lepšiu predstavu, ako sa na miesto dostať, si pozrite náš krátky videozostrih.