Na začiatku bolo drevo a jeho vôňa. Ján Hríb prežil klasické detstvo, bez počítačov a mobilných telefónov, v prírode.

„Keď som bol malý ,vyrábali sme s kamarátmi z dreva rôzne meče, luky, kuše. V tej dobe neboli také možnosti dostať sa k hračkám, aké sú dnes,“ hovorí rezbár, ktorý v tom čase ani netušil, kam až ho láska k drevu posunie.

Niet sa ale čomu čudovať, jeho otec bol stolárom a syn mu v dielni často pomáhal. Práve otec ho naučil ako vyrobiť nábytok, kuchynskú linku, schody, skriňu, či komodu, a tiež ovládať drevoobrábacie stroje a narábať so stolárskym náradím.

Po rokoch objavil v stánku na vianočných trhoch rezbu v topoľovom dreve. „Bola to hlava starca a bol ňou natoľko očarený, že ju hneď kúpil. Takéto veci ho vždy fascinovali a obdivoval ľudí, ktorí vedeli z kusu dreva vyčarovať umelecké dielo,“ hovorí manželka Ingrid a dodáva: „keďže podniká v oblasti stavebníctva a práce je až až, čas vyskúšať si to nikdy dovtedy nenašiel.“

Pozorná manželka teda situáciu zobrala do svojich rúk a v roku 2012 svojmu mužovi darovala sadu dlát. Chvíľu boli odložené, no ešte v tom roku prišiel ten správny čas. „Keď manželka a dcéra piekli prvé koláčiky na Vianoce, tak ja som vo vedľajšej miestnosti strúhal dlátkami už asi tretiu vec z orechového dreva,“ hovorí šikovný rezbár. Svoju prvú prácu má odloženú dodnes, je to tvár starca a do diela je vyrytý dátum 15.11.2012. Potom to už išlo.

Na internete sledoval videá rezbárov a každú voľnú chvíľu vyrobil niečo do interiéru domu, v ktorom rodina žije. “Pri rezbe som si vždy oddýchol, nemyslel na starosti bežného života,“ hovorí autor. No už po pár týždňoch chcel vyskúšať viac. Zobral jedľový peň priemeru 50 centimetrov, motorovú pílu a v 16 stupňovom mraze vyrezával sovu. Manželka mu nestíhala variť čaj, ale v teň deň dielo aj dokončil.

Zručný rezbár pracuje s rôznymi druhmi dreva, no najradšej má lipu a ako motív zvieratá. Vyrába však aj veľa iných výrobkov.

„Drevo a rezba z dreva sa pre mňa stali drogou,“ hovorí Ján a pokračuje: „Prácu s drevom si vyskúšala aj moja manželka. Pomáha mi hlavne s vymaľovaním rozprávkových bytostí a pri dolaďovaní ľudských tvárí a postáv. Pomáhala mi napríklad doladiť aj bustu Jánošíka na Gaderskej bráne.“

Manželka Ingrid je veľmi zručná a má cit pre umenie, maľuje krásne obrazy. Ich diela obdivujú doma i v zahraničí: „Výrobky sú už aj v Rakúsku, Nemecku, Veľkej Británii, Česku a Poľsku,“ hovorí rezbár a dodáva, že s tromi zo svojich diel sa rozlúčiť nevie:

„Prvá je sovička, na ktorej som pracoval asi 5-6 dní, veľmi komplikovaná a prepracovaná. Druhá je ryba v kombinácii s epoxidovou živicou a tretia je prepracovaná orechová truhlica.“

Predstavivosť, zručnosť, trpezlivosť, zmysel pre detail, to sú veci, bez ktorých by to nešlo. Dnes až 90% každého diela vytvára motorovou pílou, ostatné spolu s manželkou dolaďujú frézkami a dlátami. Cit pre umenie po rodičoch zdedila aj šikovná 13-ročná dcéra Viktória.

Majestátna Gaderská brána, ktorá víta turistov na vstupe do doliny, je pýchou obce Blatnica. Jej realizácia trvala približne 4-5 týždňov. Na jej tvorbe sa podieľali viacerí šikovní ľudia. Rezby na nej symbolizujú zvieratá, ktoré žijú vo Veľkej Fatre. Jánošík na bráne pripomína históriu: natáčanie filmov o terchovskom hrdinovi v obci Blatnica a v Gaderskej a Blatnickej doline.