Do histórie sa stretnutie zapísalo ako memorandové zhromaždenie. Jeho organizátori, pod vedením právnika a politického predstaviteľa Slovákov Štefana Marka Daxnera, pripravili a spísali programový dokument Memorandum národa slovenského. Diskusiu pred martinským evanjelickým kostolom viedol Ján Francisci.

„Memorandum národa slovenského, ako požiadavky delegáti nazvali, si zachovalo právne čistý a reálny obsah: nevyhnutnosť úmerného zastúpenia Slovákov v uhorskom sneme, povolenie zakladať vlastné osvetové spolky, založenie slovenskej právnickej akadémie, zrušenie diskriminačných zákonov, výučbu v materinskom jazyku a úradne uznať Slovenský národný výbor, ktorý bude zastupovať záujmy Slovákov v Uhorsku. Tento 23-členný výbor martinské zhromaždenie aj hneď zvolilo,“ približuje udalosti Matica slovenská na svojom webe.

Memorandum potom zástupcovia výboru odovzdali v Pešti, vtedajšiemu podpredsedovi uhorského snemu, Kolomanovi Tiszovi a vo Viedni panovníkovi. Snem naň ale vôbec nereagoval, a navyše, ho o dva mesiace panovník aj rozpustil.

„Začiatkom decembra 1861 sa pod vedením Štefana Moysesa národovci zišli vo Viedni, kde dali definitívnu podobu Viedenskému memorandu slovenskému. Františkovi Jozefovi odovzdali pamätný list so slovenskými ponosami na prehmaty zo strany úradov a s požiadavkami, ktoré vychádzali z Memoranda, ale boli formulované nanovo. Súčasťou Viedenského memoranda bol aj Návrh na privilegiálnu listinu na zriadenie a organizáciu osobitného hornouhorského slovenského Okolia,“ dodáva Matica slovenská.