V knihe Turkova stupaj od spisovateľky Zuzany Kuglerovej sa ponárame do tajomstiev Žilinského kraja, ktoré ožívajú v miestnych povestiach. Jedna z nich rozpráva príbeh o zakliatej panne, ktorá každoročne na Veľkú noc suší zlaté dukáty na skalách v Štiavnických horách. Jej slzy, silnejšie než soľ, ich rozmáčajú, a preto ich musí každý rok vyložiť na skalu, aby sa vysušili. Kto sa odváži v túto noc vytrhnúť z jej hlavy aspoň jeden vlas, získa nielen jej srdce, ale aj zlaté poklady. Mladý Matej, chudobný chlapec, ktorý túži po láske a nie po bohatstve, sa pustí do tejto nebezpečnej cesty a stretne sa s tajomstvom, ktoré mu zmení život.

Zakliata panna zo Štiavnických hôr (povesť zo Štiavnika)

Starí ľudia zo Štiavnika hovoria, že keď na Veľkú noc v kostole zaznejú zvony, treba sa pozorne pozrieť na skaly v okolitých lesoch. Jedna z nich sa údajne ligoce viac ako ostatné. Je to preto, že na nej smutná dlhovlasá panna suší zlaté dukáty. Každú noc bez prestávky plače. Jej otec, vládca hôr, ju zaklial do hĺbok skál, aby tam strážila jeho poklady. Soľ z jej sĺz je však taká silná, že dukáty rozmáča. Preto ich musí raz ročne rozložiť na skalu pod horou, aby sa mohli vysušiť. Kým sa sušia, panna si češe svoje dlhé vlasy. Ak by sa vtedy nejaký mladík odvážil a vytrhol jej jeden jediný vlas, získal by ju za ženu a s ňou aj zlaté dukáty.

Štiavnické vrchy. Zdroj: chkostiavnickevrchy.sopsr.sk

Táto povesť sa rozprávala snáď všade a mnohí sa aj snažili nájsť skalu, na ktorej panna suší dukáty. Nikomu sa to však nepodarilo, až na jedného chlapca, syna biednej vdovy, menom Matej. Narodil sa matke až v pokročilom veku. V ich dome bolo vždy málo chleba, ale Matej netúžil po peniazoch. Rozmýšľal radšej o dievčine s očami, ktorých slzy sú slanšie ako soľ. Rozhodol sa, že ju poteší. Vystrúhal si píšťalku z brezového prúta a vydal sa do hory. Tam sa váhavo rozhliadal okolo seba, hľadajúc skalu, na ktorej by panna mohla sušiť dukáty. Všetky však vyzerali rovnako, a tak si sadol na jednu z nich a začal potichučky hrať.

„Pesnička bola pekná ako uspávanka, ktorú mu v detstve spievala jeho mať. Ani nevedel, kedy a ako zaspal. Snívalo sa mu, že sa najväčšia skala pred ním otvorila. Vyšla z nej krásna panna a tá mu povedala: „Pretože si viac myslel na moje slzy ako na zlaté dukáty, odteraz budeš bohatý!“ Zatriasla vreckami na svojich šatách a z tých sa začali sypať zlaté mince. Keď mala vrecká prázdne, pohladila Mateja po vlasoch, pekne sa s nim rozlúčila a zmizla v skale. O chvíľu sa šuhaj zobudil.“

Štiavnické vrchy. Zdroj: chkostiavnickevrchy.sopsr.sk

Pretrel si oči, ešte rozospatý, a čo nevidí! Okolo neho je množstvo dukátov. Vtedy si uvedomil, že to, čo považoval za sen, bola skutočnosť. Zahanbil sa, že sa zlatovlasej panne nepoďakoval. Preto na ňu zavolal: „Ešte raz vystúp zo skaly a ukáž sa mi!“ „Nemôžem, Matej!“ ozval sa z hĺbky skál slabý hlas. „Ber, čo ti dávam, kým nezačne svitať. Inak sa dukáty premenia na suché lístie.“ Matej sa jej poďakoval a rýchlo začal hádzať dukáty do haleny. Za ne potom kúpil svojej matke všetko, čo potrebovala do komory, a k tomu nové gazdovstvo. Po rokoch mu matka chcela priviesť mladú nevestu, no Matej sa nikdy neoženil. Chodil do hory, kde v detstve našiel poklad, a hral tam na píšťalke.

Hovorí sa, že až dodnes možno v štiavnických lesoch počuť zvuk brezovej píšťalky. Niekedy je vraj vidieť aj hráča, ktorý sedí na skale a čaká na zlatovlasú pannu. Keď sa neukáže, smutne volá: „Ešte raz vystúp zo skaly a ukáž sa mi!“ No panna sa už nikdy neobjavila. Dodnes stráži v hlbinách štiavnických hôr zlaté dukáty.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - KUGLEROVÁ, Zuzana. Turkova stupaj: povesti zo žilinského kraja. Bratislava Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2003. 133 s. ISBN 8080611653