K Hvozdnici, skrytej pri hraniciach Žilinského a Trenčianskeho kraja, sa viaže povesť o odvážnej Terezke, ktorá zachránila svoju dedinu pred tureckými nájazdmi. Keď Turci zaútočili na okolité dediny, Terezka, dcéra bohatého richtára, sa rozhodla zasiahnuť a ochrániť domovy svojich blízkych. A ako to pokračovalo ďalej? To nám odkryla spisovateľka Zuzana Kuglerová vo svojej knihe Turkova stupaj.

Dedina, skrytá v hvozdoch (povesť z Hvozdnice)

Turci sa chystali preniknúť aj do vrchov, kde sa nachádzala Hvozdnica. Správu o ich krutosti a násilí priniesli do dediny utečenci, ktorí hľadali útočisko v Javorníckych horách.

V Hvozdnici žil vtedy bohatý a spravodlivý Rovňan, ktorého si miestni obyvatelia zvolili za richtára. Jeho žena zomrela už dávno a zanechala mu jediné dieťa - dcéru Terezku. Tá otcovi vynahradila stratu milovanej ženy a starala sa oňho so všetkou láskou a oddanosťou. Hoci bola ešte dievčaťom, už pomáhala otcovi na roli, ráno vyháňala ovečky na pašu a zvládala aj všetky domáce práce - varila, piekla a prala. Jej otec sa vždy nosil v čistom a každý rodič by bol hrdý na takú dcéru, ktorá nielenže vynikala krásou, ale aj statočnosťou.

„Raz išla Terezka na potok košele prať. Ako tak perie, zbadala, že sa čistá a priezračná voda na krvavú mení a košele jej farbí do červena. Zdvihla hlavu, aby sa pozrela, čo sa to s potokom stalo. Kúsok nad brehom uzrela mládenca. Mal strašnú ranu na ramene a tú si umýval vo vode. Naľakaná Terezka hneď pribehla k nemu a spýtala sa ho, ako k tej rane prišiel. „Turci napadli našu dedinu!“ odpovedal jej mládenec. „Sestru mi násilím do otroctva brali, matku zabili. Chcel som ich brániť a takto som dopadol. Ledva som pred ich šabľami do hôr utiekol!“

Obec Hvozdnica. Zdroj: hvozdnica.sk

Terezka mu obviazala ranu a potom ho zaviedla do rodičovského domu. O všetkom, čo jej neznámy mládenec povedal, informovala svojho otca. „Nedá sa nič robiť! Musím ťa brániť pred Turkami, Terezka... Zájdem ku kováčovi, aby mi prekul pluh na meč a na brnenie!“ vzdychol si richtár. Keď odišiel za kováčom, Terezka zostala sama. Uvedomila si, že Turkov je príliš veľa a že jej otec ich nezastaví. Rozhodla sa, že sa musí postarať o seba aj o ostatných. Šla do izby, kde mal otec schovanú richtársku truhlicu, vzala všetky zlatky, zviazala ich do bielej šatky a vložila do záhrenia. Navštívila aj komoru, kde mali uskladnené potraviny, a naplnila batôžtek slaninou, klobáskami, údeninami a buchtičkami, ktoré ráno upiekla. Pristúpila k dverám, keď ju zrazu zbadal zranený mládenec, ktorý ju sledoval z kuchyne.

„Kdeže sa zberáš, Terezka?“ opýtal sa. Terezka mu neprezradila svoj plán, ale chcela vedieť, kde nájde Turkov. Po chvíli jej povedal, že sú neďaleko cesty vedúcej do dediny. Terezka sa rozhodla, že sa tam vyberie čo najrýchlejšie, a skrátila si cestu cez hvozdy. Vynorila sa z druhej strany, odkiaľ Turci nikoho nečakali. S batôžkom plným dobrôt na chrbte sa pomaly, kolenačky, pobrala priamo k tureckému agovi, ktorý si práve užíval spoločnosť svojich štyroch žien v zlatom vyšívanom stane. Janičiari si všimli krásne dievča, a upozornili agu, že sa k nim blíži. Aga okamžite vybehol zo stanu.

Obec Hvozdnica. Zdroj: hvozdnica.sk

Terezka pred ním rozprestrela obrus a ponúkla mu jedlo. Aga sa nenechal dlho presviedčať a bez zábran sa pustil do šunky, klobás a slaniny. Najviac mu však chutili buchty, ktoré Terezka ráno napiekla. Keď videla, že je v dobrej nálade, odvážila sa vytiahnuť z batôžka zlatky a ponúknuť mu ich. „Čo mi to dávaš?“ opýtal sa prekvapený Turek. „Výkupné za našu dedinu! Budeme vám dávať toľko každý rok, ak nás necháte na pokoji a obídete nás,“ odpovedala Terezka. Lakomý aga ponuku prijal, ale požiadal ju, aby vždy k výkupnému pribalila aj všetky dobroty, ktoré mu ponúkla pred stanom. Potom rozkázal janičiarom, aby ju odviedli na koňoch späť do dediny. Terezka sa však vyhovorila, že má zdravé nohy, a že ju netreba sprevádzať. Ušla bokom do hvozdu a zmizla im z očí.

„Turecký aga dodržal sľub. Pre výkupné, ktoré mu krásne dievča donieslo, obišiel Hvozdnicu a išiel plieniť inde. Iní zas hovoria, že sľuboval plano, robil si zálusk na Terezku. Nechcel to však dať najavo pred svojimi štyrmi ženami, ktoré zo stanu všetko sledovali. Počkal, kým sa zvečerí. Potom poslal janičiarov do húšťav, v ktorých zmizla Terezka. Tí však v hvozdoch zablúdili a nikdy dievča nenašli.“

Obec Hvozdnica. Zdroj: hvozdnica.sk

Preto sa dedine dodnes hovorí Hvozdnica. Po odchode Turkov sa Terezka vydala za mládenca, ktorého našla pri potoku, a starala sa o neho s rovnakou láskou, akú venovala svojmu otcovi. Aby sa Turci k nim už nikdy nevrátili, každý rok piekla lekvárové buchty, ktoré kládla na kraj cesty vedúcej z považského panstva do Hvozdnice. Po jej smrti tento zvyk prevzali ostatné dievčatá z Hvozdnice. Aj keď Turci už dávno opustili dolinu, tradícia pokračovala. Pocestní a žobráci si každý rok rozoberali buchty z kraja cesty.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - KUGLEROVÁ, Zuzana. Turkova stupaj: povesti zo žilinského kraja. Bratislava Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2003. 133 s. ISBN 8080611653