Na prvých päť mesiacov roku 2021 Marek nikdy nezabudne. Udalosti a pocity, ktoré prežil, sa mu až príliš vryli do pamäte a ich prípadné vyblednutie neriskoval. Napísal knihu. „Opísal som v nej všetko, ako som to zažil. Bujné reálne sny, pocity, myšlienky. Nič nie je vymyslené,“ hovorí muž, ktorý doslova ušiel hrobárovi z lopaty.

Aj on vnímal pandémiu, tiež denne sledoval, koľko prípadov pribudlo, tiež dúfal, že sa čoskoro skončí. „Človek si žije svoj život a niektoré veci akosi plynú pomimo neho. Proste sa ho netýkajú. Slová ako pľúcna ventilácia, saturácia, covid sú len veci niekde inde, stávajú sa iným ľuďom. Tiež som bol taký,“ hovorí Marek Súkeník. Vtedy by mu ani vo sne nenapadlo, že o pár týždňov, či dní bude zvádzať najťažší boj vo svojom živote.

Nakazil sa kovidom a jeho stav sa poriadne skomplikoval. Mal vtedy 58 rokov. „Do nemocnice ma priviezla záchranka s obojstranným ťažkým zápalom pľúc spôsobeným covidom. 22 dní som strávil na áre, z toho 11 v umelom spánku. Dýchal za mňa stroj,“ vysvetľuje Marek. Otec rodiny v ťažkom stave bojoval o život, jeho blízki doma prežívali ťažké chvíle.

Keď sa po dlhých dňoch jeho stav konečne začal zlepšovať, lekári ho z umelého spánku prebudili. „Zobudil som sa dezorientovaný, s dierou v krku, nevedel som sa hýbať, nevedel som rozprávať, všade samé hadičky a kábliky. Ruky som mal uviazané, aby som si reflexívne nevytrhal hadičky,“ spomína si Marek na prvé chvíle po prebudení z umelého spánku. Nevedel kde je, čo sa stalo, ani čo s ním bude.

Svoje pocity opísal v knihe takto:

„Neviem pohnúť rukami. V hlave mi víria myšlienky na haváriu. Kde som? Otvorím oči. Ležím na širokom modernom nemocničnom lôžku. Ruky mám priviazané o kraje postele. Na prste mám nejaký snímač. Pristúpi sestrička v ochrannej kombinéze s nasadeným respirátorom a ochranným štítom.

„Tak už ste hore?“ Oči sa jej nad respirátorom usmievajú. Chcem jej odpovedať, ale zisťujem, že neviem vydať ani hlások. Som nemý!!! Postupne mi uvoľní ruky. V nose mám hadičku, z krku mi trčia hadice na dýchanie. V ľavej ruke mám napichnutú tepnu s ventilkom na odber vzoriek krvi a ešte jednu žilu na krku, v ktorej sú napojené dva váčky infúzie. Ležím nahý, prikrytý len anjelíčkom. Napriek tomu je mi teplo. Som zmätený. Znova zavriem oči…“

Návštevy v nemocnici boli pre protipandemické opatrenia obmedzené. Manželka so synom sa k Marekovi na ARO dostali iba dvakrát. „Prišli manželka so synom. Nervózni z prostredia, oblečení do ochranných plášťov, respirátorov a tvárových štítov. Vypadali vystrašene, ale tiež akoby im odľahlo, že so mnou už môžu hovoriť.

Teda, oni hovorili a ja som gestikuloval rukami. V prípadoch, keď nevedeli pochopiť, čo znamená moje mávanie rukami a nemé fučanie, som napísal veľmi skrátenú verziu stylusom do mobilu. Bolo to pre mňa dosť namáhavé, tak som väčšinou len počúval. Syn aktivoval skupinový hovor, aby sa aj dcéra z Londýna mohla zapojiť do debaty. Tá sa chvíľu hrdinsky kŕčovito smiala, potom len plakala. Omnoho neskôr mi rozprávala, aké pre ňu bolo hrozné vidieť dovtedy silného ocina, ako biednu trosku nehybne ležiacu na posteli, a nemohla ani pricestovať kvôli karanténe, aj to, ako jej mama písala, že mi má posielať fotky kvietkov na rozveselenie. Posielala a potom plakala,“ spomína si na dojemné chvíle Marek. Rodina však verila, že otec je v dobrých rukách.

Prvé dni po prebudení z umelého spánku boli najťažšie. Vyrovnať sa so svojim stavom, premýšľať nad budúcnosťou, učiť sa všetko odznova a veriť, že sa to podarí. No Marek žije. Mnohí to šťastie nemali. „Spočiatku máte problémy s dýchaním. Neriešite skoro nič iné. Všetky drobné denné činnosti sú zrazu problematické. Neviete písať, neudržíte v ruke mobil. Ste totálne závislý na iných. Spočiatku je to dehonestujúce, potom si zvyknete,“ opisuje Marek svoje pocity počas prvých dní.

Návrat bol ťažký, no uvedomoval si obrovské šťastie. „Ale žijete. Potom, ako sa vám veľmi pomaličky zlepšuje stav, nastáva nekonečné čakanie. Už si všímate okolie. A zrazu vidíte profesionalitu a nesmiernu ľudskosť zdravotníkov. Boli úžasní. A stále sú. Som im veľmi vďačný,“ vyslovuje Marek uznanie zdravotníkom, ktorí nad ním bdeli vo dne i v noci.

V knihe opisuje obetavosť zdravotníkov:

„Neviem si ani predstaviť, ako to zvláda taká sestrička, alebo doktorka na covidovom pľúcnom, alebo na áre, keď jej v službe zomrú jeden, dvaja pacienti a potom príde ku mne a s milým úsmevom sa spýta: „Nepotrebujete niečo?“ A toto sa opakuje skoro každý deň. Videl som, ako starší pán, evidentne vystrašený, nabrýzgal bezdôvodne sestričke. Tá ho so smutným pohľadom prikryla a pohladila po pleci. Všetci títo ľudia majú môj obdiv a vďačnosť.“

Po viac ako troch týždňoch Mareka z nemocnice prepustili. V boji o zotavenie však ešte dlho pokračoval ďalej. „Potom som prišiel domov. Učil som sa znovu chodiť. Nemohol som nič robiť, tak som napísal knihu Pár fragmentov,“ spomína Marek. V nej opísal dianie v nemocnici, aj svoje sny tak, ako si ich pamätá. Bujaré, až priveľmi živé a reálne.

Svoje sny opisuje v knihe:

„Ešte skôr, ako stihli zabrzdiť, vyskákali z nich muži so zbraňami v rukách. Zacielili na nás a párkrát vystrelili. Nestúpal som, len som sa snažil nabrať rýchlosť, aby sme boli čo najskôr z dostrelu. Zdalo sa mi to ako večnosť, kým prestali strieľať. Nabrali sme výšku a zvuk motora sa prehĺbil. Križovali sme do diaľky ubiehajúce morské vlny. Po troch hodinách jednotvárneho letu sa zo vzdialeného oparu vynoril ostrov, náš cieľ. Znížil som výšku a približoval sa na pristátie. Tesne pred dosiahnutím som znížil rýchlosť a lietadlo začalo jemne sadať na dráhu. Kolesá zapískali o asfalt, začal som brzdiť.

Motor a trup lietadla zasiahla dávka z guľometu. Už sú aj tu! Z kabíny sa ozval krik a nariekanie. Pridal som plyn, aby sme čo najskôr odleteli z dosahu ich zbraní, ale motor len zakašľal a stratil ťah. Lietadlo sa začalo nekontrolovateľne triasť. Pristáli sme tvrdo. Videl som veľké koleso ako skáče po okraji dráhy. Neznesiteľný škripot plechu drásal ušné bubienky. Sporadická streľba prehlušovala plač a výkriky strachu. Potom náraz. Rýchlosťou rozbehnutého vlaku sa ku mne priblížila prístrojová doska. Všetko zahalila milosrdná tma...“

Na konci tej tmy našiel Marek svetlo. Prežil ťažký kovid a druhú šancu si nesmierne váži. „Som rád, že som prežil, môžem tráviť čas s rodinou, pracovať a venovať sa svojim koníčkom. Pred kovidom mám stále veľký rešpekt, a nech si ľudia hovoria, čo chcú, pre mňa skončí kovid až keď naň prestanú umierať ľudia,“ uzatvára Marek.

**Marek Súkeník ** sa narodil v roku 1963 v Bratislave-Rači. Vyštudoval Strojnícku fakultu SVŠT v Bratislave. Je ženatý, má dve deti, býva v Blatnici pri Martine. Jeho technické nadanie sa mieša s umeleckým, a tak od mladosti písal poviedky a básne