Povesť spod pera Zuzany Kuglerovej nie je len o tragédii, ale aj o nádeji, láske a spravodlivosti, ktorá sa v konečnom dôsledku do Pšurnovíc vrátila.

Mlynárka a gróf Esterházi (povesť z Pšurnovíc)

Agátka márne čakala na svojho muža, ktorého pred časom gróf Esterházi naverboval do vojny. Dni trávila pri okne, pokým sa synček v kolíske hojdal, ale jej muž sa nevracal. Raz, keď sedela v izbe, zbadala cisárskeho posla, ktorý priniesol lístok z Viedne. Bol napísaný po nemecky, a preto ho nevedela prečítať. Zaniesla ho k farárovi, ktorý ho rozprestrel, pozrel sa naň a povedal: „Tvoj muž padol v boji. Za jeho vernosť sa ti chce Esterházi odmeniť. Môžeš si žiadať, čo len chceš.“ Agátka však nevedela, ako reagovať. Jej srdce bolo plné žiaľu, a tak lístok schovala pod kabát a vrátila sa domov. Hoci by mala niečo od grófa žiadať, ťažko sa jej o tom hovorilo, keď jej muž ležal niekde ďaleko v hrobe. Ešte ťažšie bolo žiť samotnej so synom.

Janko v kolíske potreboval jesť, a keď sa jej v komore minula múka, rozhodla sa zapriahnuť kravičku a začať orať pole. Ráno čo ráno sa s pluhom púšťala do práce. Starala sa o hospodárstvo, aj keď bola so synom sama. Kravička sa čoskoro otelila a pole prinieslo úrodu. Mlieka aj múky bolo dosť na chlieb, a tak vlastne už nemusela nič od Esterháziho žiadať, keby...

Stará zvonica s kaplnkou pri kostole a cintoríne v Pšurnoviciach. Zdroj: zilina-gallery.sk

„Keby v tom čase po pšurnovickom chotári nechodievali panské čižmy. Patrili Újfalušimu, ktorému dal starý gróf Esterházi pred časom pšurnovický chotár do zálohy. Peniazmi zo zálohy vystrojil svojho syna Pavla, s ktorým šiel Agátkin muž do boja. Veď taký šľachtic nemôže prísť k cisárskemu vojsku ako niktoš! Musí mať koňa z arabského chovu, šabličku z najlepšej ocele, pištole, vybíjané striebrom, mušketu a v truhličke zlato pre cisárskeho maršala. Mladý Esterházi aj s Agátkiným mužom odišiel do Viedne a Újfaluši sa vybral obzrieť prenajatý majetok. Už pri prvej obchôdzke mu padla driečna vdovica do oka. Chcel sa jej zalíškať.“

Raz, keď išla za pluhom, zastal pri jej roli a povedal: „Tak čo, Agátka, otvoríš mi večer dvere na svojom dome?“ No ona len ticho pokrútila hlavou. Újfaluši sa vtedy začal vyhrážať: „Ak sa mi nepodrobíš, zdvihnem dane celým Pšurnoviciam. Namiesto dvesto zlatých budete musieť platiť ročne štyristo!“ Agátke sa veľmi ťažko počúvali tieto slová, avšak večer Újfaluši márne klopal na jej dvere, neotvorila mu. Pyšný pán chodieval na jej vdovské dvere klopať celé tri roky. Keďže mu nikdy nebolo otvorené, každý rok zvyšoval dane. Prvý rok Pšurnovičania platili do jeho pokladnice dvesto zlatých, druhý rok tristo a tretí rok už štyristo. Mnohí z nich nechápali, čo sa deje. Agátka sa však nikomu neposťažovala, iba sa v tichu modlila k Panne Márii, aby ju oslobodila od toho tyrana. Keď na tretí rok začali Pšurnovičanov dane najviac zaťažovať, spomenula si na lístok, ktorý jej poslal gróf Esterházi. Rozhodla sa vybrať na pánsky zámok do Bytče cez lesy. Spočiatku ju nechceli cez bránu vpustiť, no keď ukázala lístok, v ktorom jej mladý gróf sľuboval pomoc, strážnik o tom informoval sluhu, ten komorníka a komorník grófa. A tak si gróf nechal Agátku predviesť do knižnice.

Bytčiansky zámok. Zdroj: miribord.com

„Čože ťa ku mne vedie?“ spýtal sa. Agátka mu pripomenula, ako jej muž svojou hruďou jeho život chránil, i o pomoci, prisľúbenej na lístku. „Prečo si prišla až po troch rokoch?“ spýtal sa začudovane mladý gróf. „Nežiadam pomoc pre seba,“ odvetila mu Agátka. „Ale pán, ktorému ste dali Pšurnovice do prenájmu, zvyšuje dane z roka na rok. A to len preto, že ho nechcem večer do svojho domu vpustiť. Preto vás teraz v mene svojho muža prosím: vyplaťte zálohu, ktorú ste od neho vzali, a spravujte Pšurnovice sám.“

Bytčiansky zámok. Zdroj: Shutterstock/TTstudio

Gróf Pavol sa na ňu prekvapene zadíval. Pred sebou mal mladú ženu, ktorej smútok za mužom ešte zvýraznil jej krásu. V jeho očiach sa zračila hlboká a verná láska, ktorú Agátka aj po smrti stále prechovávala k jeho vojakovi. „Splním sľub, ktorý som ti dal,“ povedal jej. „Pamiatka tvojho muža si to zaslúži.“ Ešte v ten mesiac vyplatil zálohu pyšnému Újfalušimu a prevzal správu nad pšurnovickým chotárom. Znížil dane pre poddaných zo štyristo zlatých na pôvodných dvesto a obmedzil ich pracovné povinnosti na panskom, aby mali viac času na vlastné polia. Navyše im dal postaviť mlyn.

Agátka sa nakoniec v tom mlyne stala mlynárkou. Takto sa jej Esterházi odvďačil za to, že jej muž zaňho položil život vo vojne.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - KUGLEROVÁ, Zuzana. Turkova stupaj: povesti zo žilinského kraja. Bratislava Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2003. 133 s. ISBN 8080611653