V strede Veličnej, pri okraji dôležitého rínku, kedysi stávala studňa, ktorá bola známa svojou vynikajúcou vodou. Polka dediny tam pravidelne chodila, aby si napustila do kadí, či sudov. Tento zvyk trval roky a možno by pokračoval ešte dlhé desaťročia, keby sa neudiala zvláštna udalosť. A čo sa vlastne stalo? To nám priblížil spisovateľ Peter Huba vo svojej publikácii Povesti z Oravy.

Studňa

Jednej noci sa zo studne v dedine začali ozývať desivé hlasy – niekto stenal a iný jajkal, akoby sa blížil na druhý svet. Od tej doby sa k studni nikto neodvážil priblížiť, ani cez deň, ani večer. Strach z tajomných zvukov odradil aj nočného strážcu, ktorý sa síce pokúsil zistiť, čo sa deje, no po krátkom pohľade do studne, keď sa začali ozývať hrôzostrašné zvuky, utiekol. Z bezpečia za rohom obecného domu sa ešte obzeral, ale len ticho a strašné stenanie sa šírilo nocou.

„Ľudia si spočiatku medzi sebou len vystrašene šuškali, no keď to už trvalo niekoľko dní, aj nahlas začali hovoriť: „Veľký trest nás stihol.“ Ba niektorí už aj príčinu spomínali: „Akosi veľa zlého sa v dedine v posledných časoch nazbieralo.“ Také slová niektorým na jazyk prichádzali. K studni sa nikto neodvážil priblížiť. Obchádzali okolo. Nutkalo ich nazrieť dnu, to hej, no stenanie a jajkanie sa nedalo počúvať. Horšie bolo, že veru ani chlapom nebolo do spevu. Aj v krčme tichúčko posedeli, ba bez slova sa aj rozchádzali, aby kohosi nevyrušili.“

Obec Veličná. Zdroj: velicna.sk

Richtár a boženíci sa dlhé dni a noci radili, ale nedospeli k žiadnym konkrétnym krokom. Keď už nevedeli, čo robiť, najstarší boženík navrhol, aby sa najprv pozreli do studne a až potom sa rozhodli, čo ďalej. Ostatní to spočiatku odmietali zo strachu a neochoty, no nakoniec si uvedomili, že musia dospieť k rozhodnutiu. Ak by sa tomu vyhli, riskovali by stratu úcty od vrchnosti aj obyvateľov dediny. Vzájomne sa posmelili a rozhodli sa ísť ku studni.

„Richtár vpredu, ako sa mu aj patrilo, aby o všetkom vedel prvý. Za ním nie veľmi ochotne kráčali boženíci. Dedinčania len tak jedným očkom z hodnej vzdialenosti svoju vrchnosť sledovali. Ani slovka medzi sebou neprehovorili. Všade naokolo ticho, len z tej nešťastnej studne sa šírilo neznesiteľné stenanie. Prvý nazrel do studne richtár. Hneď a zaraz mu tvár obelela. Stál ako balvan na brehu zurčiacej rieky, bez pohnutia, bez slovka, čakajúc vari, kedy ho tá zdivená riava zoberie so sebou a roztlčie na márne kúsky. Zdalo sa, akoby život z neho unikal. Po chvíľke precitol. Pomaly tackavo odstúpil od studne, no slovka nepreriekol. Za ním sa s hrozitánskym strachom v očiach k studni pobral podrichtár. Ako regule kázali. Richtára musel nasledovať. Žiadalo sa, aby aj on vedel to, čo richtár. Len čo sa naklonil, v jeho tvári sa popri veľkom strachu zjavil ešte väčší údiv. Po chvíľke s trasľavými rukami odstúpil od zrubu studne, no tiež nič nepovedal. Vtedy už aj ostatní boženíci sledujúc konanie richtára a jeho zástupcu sa pobrali k studni.“

Obec Veličná. Zdroj: velicna.sk

Báli sa, že by ich čakalo obrovské poníženie, keby do studne nepozreli. Deti by si z nich robili posmech, no zároveň chceli vidieť, čo im už niekoľko nocí nedalo spať. Keď sa konečne pozreli do studne, všetci stíchli a nechápavo hľadeli jeden na druhého. Richtár sa spamätal prvý a dal pokyn ostatným, aby ho nasledovali. Všetci sa pomaly vrátili do úradnej miestnosti, kde vládlo ťažké ticho. Každý hľadel inam, kým čakal, čo povie richtár. Ten, zjavne stratený v myšlienkach, otáľal, než začal hovoriť.

„Aj vy ste videli to čo ja?“ zrazu prerušil ticho. Ostatní spozorneli. Neboli si istí, či aj richtár videl to čo oni. „Nóó, a čo to bolo pán richtár?“ odvážil sa zo seba vysúkať otázku podrichtár. Vtedy sa zas richtár nepokojne hniezdil na svojej veľkej stoličke. Akosi veľmi ťažko sa mu o takých veciach rozprávalo. Ostatní naň upierali zrak. Čakali, s čím začne „Hrozitánska žiara ma oslepila,“ nakoniec vyšlo z neho. Potom sa opäť odmlčal. „Veľké svetlo aj mne udrelo do očí,“ pridal sa trochu veselšie podrichtár. Ostatní súhlasne pritakávali. Richtár posmutnel. „Všetci o tom vedia, nemám čo tajiť,“ pomyslel si. „Nuž v tej žiare sa zjavila tvár mojej nebožky ženy. Vyčítala mi, že sa o dedinu nestarám, len na dno pohárika pozerám.“ Richtár sklonil hlavu. Chytil si ju do obidvoch rúk a začal nariekať. Na ostatných ani nepozrel. Aj podrichtár by bol v tej chvíli podobné urobil. Zaťažko mu prišlo priznať, čo v tej žiari videl.“

Obec Veličná. Zdroj: velicna.sk

Richtár a boženíci boli zdesení tým, čo v studni videli. Jeden z boženíkov priznal, že sa mu zjavila pekelná brána a kotly, v ktorých sa smažili ľudia ako oni. Ostatní to len potvrdili, triasli sa od strachu a ani nevedeli povedať, koho v kotloch zazreli. Ich fyzický a duševný otras bol obrovský, nemohli sa ani vyjadriť k tomu, čo za hrôzu počuli. V tej chvíli by boli radšej zmizli pod zem, než priznali, čo sa v studni stalo. Strávili celú noc v úrade, hádajúc sa a vyčítajúc si, čo pre dedinu neurobili. Na druhý deň sa zo studne už neozývali žiadne hlasy. V dedine sa začali šíriť správy o plánoch na opravy a stavby, ktoré už dávno mali byť hotové. Richtár a boženíci sa začali správať inak – už neunikali len do úradu, ale chodili medzi ľudí, diskutovali s nimi a začali sa venovať problémom obce.

„Tak skončila naša povesť, ktorá medzi obyvateľmi Veličnej kolovala donedávna. Či bolo na nej aspoň trocha pravdy, to sa už dnes nikto nedozvie. A čo studňa? Dlho z nej nechcel nikto vodu okúsiť. Báli sa. Richtár s boženíkmi aj tak radšej zďaleka od studne bočili. Vedeli prečo. Radšej by ušli na koniec sveta, akoby si opäť vypočuli tie strašné slová. A ostatní v dedine? Tí sa pravdu nikdy nedozvedeli, i keď by boli radi vedeli, prečo richtár s boženíkmi pri studni takmer onemeli. Len, len že z nich v tej chvíli život neunikol. Nuž a keď z tej vody nechcú oni okúsiť, treba sa mať na pozore. Keby v jeden horúci deň k studni neboli prihrkotali cudzinci a veľkými dúškami sa vody napili, nevedno, či by sa boli k takému činu dakedy aj Veličňania odhodlali.“

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HUBA, Peter. Povesti z Oravy. Prvé vydanie. Dolný Kubín: Janka Hubová, 2009. 87 s. ISBN 9788097017804