Známy slovenský literát patrí k tvorcom modernej slovenskej literatúry a reprezentant jej prvej vlny predovšetkým v poézii. Jeden z jeho súčasníkov, český novinár, diplomat a politik Bohdan Pavlů ho nazval slovenským Maupassantom.

Janko Jesenský sa narodil 30. decembra 1874 v Turčianskom Svätom Martine ako potomok šľachtického rodu Jesenský s prídomkom z Horného Jasena. Jeho otec, Ján Jesenský-Gašparé, bol advokát a významný činiteľ slovenského národného hnutia, taktiež spoluorganizátor Memoranda národa slovenského a činný bol aj v Matici slovenskej. Mladý Janko získaval vzdelanie vo svojom rodisku, neskôr na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a v roku 1893 zmaturoval v Kežmarku. Dvojročnú právnickú akadémiu absolvoval v Prešove (1893-1896), doktorát práv získal v Kluži (Rumunsko, 1896-1900). V Budapešti zložil advokátsku skúšku (1905).

Janko Jesenský. Zdroj: TASR

S advokátskou praxou začal v roku 1905 v Bánovciach nad Bebravou. Tiež pracoval ako advokátsky koncipient v Lučenci, Bytči, Liptovskom Mikuláši, Martine a v Novom Meste nad Váhom. Krátko pred 1. svetovou vojnou sa oženil s Annou, dcérou významného štúrovského historika Júliusa Bottu. V roku 1914 narukoval k trenčianskemu pluku. Tam ho obvinili z vlastizrady a v roku 1915 odvelili na ruský front.

Dobrovoľne prešiel do ruského zajatia a po čase sa zapojil do československého odboja v Rusku. Vtedy sa stretol so spisovateľskými kolegami Jozefom Gregorom-Tajovským a Jaroslavom Haškom. Počas odboja ho zvolili za podpredsedu ruskej odbočky Československej národnej rady. Po zložitých politických kolíziách s boľševikmi sa dostal domov. Po návrate na Slovensko sa pustil do budovania vo viacerých úradoch dožívajúcej republiky.

V roku 1922 bol županom v Rimavskej Sobote, potom županom v Nitre, v roku 1929 prešiel do Bratislavy, kde sa stal vládnym radcom, neskôr viceprezidentom Krajinského úradu. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. V rokoch 1930–1939 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. V roku 1933 sa stal šéfredaktorom v časopise Slovenské smery umelecké a kritické.

Janko Jesenský so svojou manželkou Annou Jesenskou. Zdroj: TASR/L. Roller

Ako reprezentant prvej vlny modernej slovenskej literatúry svoj talent zúročil predovšetkým v poézii. V roku 1905 mu vyšla prvá zbierka nazvaná Verše J. Jesenského, neskôr zbierka Z veršov Janka Jesenského, ktorá vyšla v roku 1919 pod názvom Zo zajatia v Amerike. Nasledovali zbierky Po búrkach (1932), lyricko-epická skladba Náš hrdina (1944), Čierne dni (1945), zobrané spisy Proti noci (1945), Na zlobu dňa (zviazaná 1. a 2. básnická zbierka). Po jeho smrti to bol súbor veršov Jesenný kvet (1948).

Jeho angažovaná občianska poézia, vznikajúca od začiatku až do polovice 40. rokov minulého storočia, je nadčasová a neraz až prekvapujúco aktuálna aj v našej súčasnosti: „V každom štáte sporiadanom, s pravým alebo ľavým sklonom, musí vždy byť niekto pánom, kto kočišom a kto koňom.“ Z prozaických diel Janka Jesenského možno okrem Malomestských rozprávok a Demokratov spomenúť dokumentárnu prózu Cestou k slobode (1933), zbierku noveletiek Zo starých časov (1935), či krátke prozaické diela Dva medvede (1940), Kvôli klasifikácii (1941), či Prefíkaná sláva (1942). Po jeho smrti mu vychádza ešte rad výberov poézie a prózy.

Janko Jesenský na vrchole síl. Zdroj: snk.sk

Nielen čitateľskej, ale i diváckej verejnosti sú veľmi dobre známe i Jesenského sfilmované diela Štvorylka (1955, réžia Karol Krška, Jozef Medveď), Nie je Adam ako Adam (1956, réžia Paľo Bielik), Slnečný kúpeľ z roku 1964 pod režijným vedením Vladimíra Bahnu, či Pomsta starej dámy, alebo na každého raz dôjde (1968, Karol Spišák).

Vari najobľúbenejší Demokrati prišli na filmové plátno i televízne obrazovky v roku 1980. Režíroval ich Karol Zachar. Okrem pôvodných diel sa Janko Jesenský venoval aj prekladateľskej činnosti a to konkrétne ruskému básnikovi Jeseninovi (Výber z poézie, 1936). Od Alexandra Sergejeviča Puškina preložil slávne dielo Eugen Onegin (1942).

V roku 1939 sa Janko Jesenský znechutený novým politickým režimom a usporiadaním utiahol do súkromia, no i napriek tomu podporoval protifašistické hnutie. Ako prvý Slovák bol 27. novembra 1945 menovaný za národného umelca, o mesiac neskôr 27. decembra 1945 v Bratislave zomrel. V roku 1950 jeho telesné pozostatky uložili do rodinnej hrobky Jesenských na Národnom cintoríne v Martine. Na tému pravdy, za ktorú celý život bojoval, raz s iróniou sebe vlastnou povedal: „Ľudia veria radi tomu, čo si prajú, aby bola pravda.“