Spisovateľka Zuzana Kuglerová vo svojej knihe Turkova stupaj prináša fascinujúce príbehy zo Žilinského kraja, ktoré odhaľujú tajomstvá a mysteriózne povesti. Jednou z týchto pútavých povestí je aj príbeh z obce Kunerad, ktorý si teraz bližšie predstavíme.

Zakliaty koč na stratenej ceste (povesť z Kuneradu)

Z Lietavského hradu cez Stránske až do Kuneradu kedysi viedla cesta. Tá, po ktorej kedysi jazdili pozlátené koče, však bez stopy zmizla. Cesta končila v poľovníckom zámku, kde pán z Lietavského hradu každú jar s obľubou organizoval poľovnícke zábavy. Pozýval na ne bohatých šľachticov, ktorí často nevedeli rozoznať lesnú zver od dobytka a strieľali na všetko, čo sa pohybovalo, vrátane sedliackych zvierat. Poddaní, ktorí trpeli zlovôľou pánov, nemali nikoho, komu by sa mohli sťažovať.

„Cisárovná bola ďaleko, až vo Viedni a lietavský pán sa ich žalobám iba smial. Tak to bolo rok čo rok. Raz si lietavský pán pozval do zámku vyberanú spoločnosť. Po celé dni a noci nerobili nič iné, len jedli, pili, zabávali sa a tancovali. Po troch dňoch zábavy si zmysleli, že si pôjdu zapoľovať. Dvanásti páni nasadli do šiestich kočov a vybrali sa do Kuneradu. Parádne kone sa plným cvalom hnali po ceste, ťahajúc za sebou pozlátené koče. Z kočov sa ozýval smiech a spev. Páni za jazdy pili, nalievali sa dobrou pálenkou.“

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Obec Kunerad

„Kdeže je tá zver, ktorú máme strieľať?“ opýtal sa jeden z nich. „Behá vám rovno pod nosom!“ odpovedal mu na to pán Lietavy. Šľachtici sa vyklonili z okna a zbadali sedliakov, ako orali pole. Kráčali popri voloch a vyoraných brázdach. Opití šľachtici však zle videli, mysleli si, že z lesa vybehlo stádo medveďov, a tak vytiahli pištole a začali strieľať, až kým všetkých nepostrieľali, zvieratá aj ľudí.

„Zostal žiť iba jeden starý, ťažko postrelený sedliak. Aj tomu však z otvorenej rany spolu s krvou duša z tela vytekala. Keď videl, že aj on umiera, zvolal: „Bodaj by ste sa všetci do zeme prepadli! Bodaj by sa tá cesta, po ktorej ste sa do Kuneradu vybrali, stratila priamo pod vašimi nohami!“

Ilustračné foto. Zdroj: zilina-gallery.sk

Jeho kliatba sa naplnila – zem sa zatriasla a pohltila cestu aj s kočmi, nezostala po nich ani stopa. Namiesto cesty sa všade rozprestieralo zelené, trávnaté údolie. Iba tam, kde sa vyliala krv nevinných sedliakov, vyrástli kríky červených šípových ruží.

Hovorí sa, že sa cesta občas zjaví počas splnu mesiaca, spolu s pozlátenými kočmi a dvanástimi šľachticmi, ktorí márne hľadajú niekoho, kto by im ukázal cestu späť do Lietavského zámku. No niet toho, kto by sa pri nich pristavil.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - KUGLEROVÁ, Zuzana. Turkova stupaj: povesti zo žilinského kraja. Bratislava Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2003. 133 s. ISBN 8080611653