Na samom okraji Párnice stál kedysi dávno malý drevený dom. Po celé roky doň nikto nevstúpil, dvere zostali zamknuté a okná nemal kto otvoriť. Tak stál, podobne ako vŕba nad potokom, čo ticho čaká, kedy príde jej čas a možno sa pri prvom vánku aj sama zrúti do vody. S tým domom to mohlo byť podobne.

Roky plynuli, neúprosne sa odmeriavali jeho dni. Možno by sa jeho osud naplnil, keby v zime napadol silnejší sneh. A práve vtedy sa zjavila žena. Zamierila rovno k chalupe. Nikto ju predtým nevidel, ani o nej nikto nič nepočul. V dedine sa náhle začalo šíriť napätie, ľudia boli zvedaví, čo to má znamenať. Ale tá žena neprehovorila ani slovo, čo ešte viac zvyšovalo tajomstvo okolo nej. A to už bolo pre každú inú dedinu nezvyčajné, nieto pre Párnicu. Odrazu sa o nej hovorilo len v zlých súvislostiach. Nazvali ju „prišelkyňou“.

Obec Párnica. Ilustračné foto. Zdroj: parnica.sk

Možno mali pravdu, pretože nikto nevedel, odkiaľ prišla, ani prečo sa usídlila práve v Párnici. Keď sa už muži o ňu začali viac zaujímať, čo potom mali robiť ženy? Tie o ňu mali ešte väčší záujem. Chceli odhaliť tajomstvo, ktoré pred nimi skrývala. O to viac, že v tejto dobe sa v dedine diali zvláštne veci, hlavne s koňmi. Ľudia začali vidieť vo všetkom práve ju, „prišelkyňu“, ako príčinu problémov. A tu sa začína povesť spod pera Petra Hubu, ktorú vám chceme prerozprávať.

Osnica

V párnickom chotári sa nachádza vrch, ktorý sa volá Osnica. Kone tam zvykli vodiť na pastvu, keď ich práve nepotrebovali v dedine pri práci. Všetko fungovalo tak, ako malo. Gazdovia boli spokojní, lebo sa nemuseli starať o kone, aspoň na chvíľu mali menej starostí s ich obživou, a pastieri sa tiež nemali na čo sťažovať. Kone neprejavovali žiadne známky nespokojnosti, vody bolo dosť a trávy tiež. Tak to bolo, až kým sa jeden kôň nestratil. Dlho ho hľadali, až ho našli v hlbokej rokline. Jeho spečatený osud bol veľmi zlou správou. Gazda prišiel o svojho pomocníka a aj v dedine všetci smútili. Mohlo sa to predsa stať hocikomu, ale život musel pokračovať.

„Denne si odkrajoval zo svojich ciest. Neprešlo však veľa času a od stáda sa oddelil ďalší kôň. Dal sa do cvalu a potom dlhým skokom si to namieril rovno do hlbokej rokliny. Zas ďalšieho gazdu pochytil veľký smútok, ba i v dedine bolo neveselo. Už sa začalo aj čo-to hovoriť o akomsi počarovaní. Keby jeden kôň omylom do rokliny trafil. Lenže po čase sa rovnaké prihodilo aj tretiemu. Rozbehol sa a skočil. Na Párnicu prišli ťažké dni. Strach a obavy. Také sa už veru nedalo prehliadnuť, aby ľudí nezachvátil strach. V jednom si však boli istí. Nikto iný to nemohol zaviniť, len tá žena, čo sa do dediny priplichtila. Presne vedela ako najviac škodiť. Kone, čo najťažšie roboty vykonávajú, zmárniť! Gazdov, ba i celú dedinu ožobráčiť! „Čarodejnica,“ tak jej chceli rovno povedať. Nemohli byť ďaleko od pravdy, keď ju ktorísi videli v Osnici na lúke akési byliny zbierať.“

Obec Párnica. Ilustračné foto. Zdroj: parnica.sk

Či ju naozaj videli v tej Osnici, už nikto neoveroval. Prečo by to aj robili? V dedine si predsa verili. Keď niekto tvrdil, že ju videl, musela to byť pravda. Od tej chvíle sa v dedine všetko zdalo jasnejšie. Nikto nepochyboval, že ona je príčinou všetkého zla. Rozhodli sa preto konať. Chceli ju prichytiť pri čarovaní a potom ju postaviť pred súd v meste. A možno by jej aj oni udelili nejaký trest. Strážili poriadok a nikto z dediny neprotestoval. Keby to bolo inokedy, možno by aspoň niečo pošomrali. Teraz? Ani jeden.

„Nemohli dopustiť, aby v ich dedine čarodejka svoje kúzla na zvieratách skúšala a tak slušných ľudí do trápení privádzala. Koľkí veru v tých časoch po nociach oka nezažmúrili. Keď aj nevartovali, cez okenné tabule nočnými hodinami von nazerali. V jednu noc vrzli na chalupe na kraji dediny dvere. Temná postava sa vybrala do ešte tmavšej noci. V dedine bolo pusto. Z oblohy sa liala voda. Ani človiečika nikde, ba ani pes nezabrechal. V skutočnosti boli všetci na nohách. Jedni sledovali pri oknách, iní poza humná nazerali a ďalší v jej šľapajach kráčali. Žena sa pomaly brala von z dediny. Dedinčania za ňou. Zvedavosť ich zmáhala, čo tá stvora chystá, kde jej kroky skončia.“

Obec Párnica. Ilustračné foto. Zdroj: parnica.sk

Trochu ich to prekvapilo, no zároveň vedeli, že od takých ľudí môžu očakávať čokoľvek, keď sa rozhodnú robiť nejaké čary. Ale žena neprestávala. Išla a išla, až sa ocitla ďaleko od dediny, ešte k tomu v opačnom smere než smerovala Osnica. Dedinskí muži už nemali inú možnosť, len sa vrátiť. Začali pochybovať, či chcela naozaj ublížiť Párnici, keď už bola v chotári susednej dediny. Iné informácie im priniesli pastieri, ktorí striedavo noc čo noc stáli na stráži. Pozorne sledovali, kto sa priblíži ku koňom, aby ich nepočaroval.

Jednu noc, keď už na neznámu ženu takmer zabudli, sa nad horou ozval ostrý škrekot a po chvíli sa objavil veľký vták. „Kone stáli ako prikované, ani sa nehli,“ hovoril pastier, ktorý vtedy strážil. „Zvrieskol som, koľko mi hrdlo vydalo,“ rozprával v dedine. „V tú noc bolo vidno ako cez deň, nemohol som sa zmýliť. Veľký vták to bol a ja som skríkol,“ opakoval. „Len sa zablýskalo a vtáka v tej chvíli už nebolo. Celkom sa stratil,“ dodal pastier jedným dychom.

Či to bolo tak, alebo inak, odvtedy vraj už žiadny kôň v Osnici nespadol do rokliny sám. Dodnes nikto nevie, či to bolo preto, že žena opustila dedinu, alebo preto, že pastier odohnal veľkého vtáka. Hlavné je, že už žiadny kôň nezmizol týmto strašným spôsobom.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HUBA, Peter. Povesti z Oravy. Prvé vydanie. Dolný Kubín: Janka Hubová, 2009. 87 s. ISBN 9788097017804