„Nadránom sme všetci spali, ja, manžel aj deti, každý vo svojej posteli. Zobudil ma veľký hluk. Vedela som, že je to bomba. Rýchlo budím manžela. Medzitým už padla druhá bomba,“ rozpráva Tamara, mamička dvoch detí. Blízko Vasilkova, kde žili, je letisko. Práve ono bolo cieľom bombardovania. Útoky pokračovali. „My sme neverili, že sa také niečo môže v 21.storočí stať, že nás budú bombardovať, hoci napätá situácia u nás bola už od roku 2014. Bol to strašný šok,“ opisuje Tamara.
Otec rodiny je vojak. Dostať svojich blízkych do bezpečia, to bolo jediné, na čom mu v tej chvíli záležalo. On vedel, že pôjde bojovať. „Manžel mi hovorí, rýchlo musíte ísť preč, musíš zachrániť naše deti, ste v nebezpečenstve. Stále by som rozmýšľal, či ste v poriadku, či vás nebombardujú. Tu nesmiete zostať,“ rozpráva Tamara a plače.
„Narýchlo som zbalila dva kufre, zobrala deti, nášho deduška a pridala sa k nám sestra Svetlana s dvomi deťmi. Manžela som objala, to lúčenie bolo veľmi ťažké, tak veľmi som chcela zostať doma,“ opisuje útek z domova Ukrajinka. Najprv sa chceli presunúť iba ďalej od mesta, dúfali, že tam to bude lepšie. „No my sme cestovali na dvoch autách, išli sme stále ďalej, pretože aj útoky sa šírili. Občas sme niekde prespali a hneď skoro ráno pokračovali zasa v ceste. Museli sme ísť cez dediny, po kopcoch, niekedy som vôbec netušila, kde vlastne sme. Išlo to veľmi pomaly, boli sme strašne unavení. Naša cesta na hranicu trvala 6 dní.“ Autá odstavili pred hranicou. Tam poprvýkrát po dlhých hodinách pocítila záchvev šťastia. No pred sebou mali ďalšie hodiny, kým si mohli povedať, že sú v bezpečí. „Na hranici sme čakali 40 hodín, bolo to náročné, deduško mal vtedy 69 rokov, teraz už na Slovensku oslávil 70-ku. Všetci sme boli unavení, ale trpezlivo sme čakali, kým všetko vybavíme. Bola to naša jediná možnosť, bola to naša záchrana,“ rozpráva Tamara.
V martinskom nechtovom salóne našla Tamara prácu.
Tam sa ich ujali dobrovoľníci z Martina. Previezli ich do Turca, našli im ubytovanie, vybavili papiere, deti nastúpili do školy. Tamara vždy pracovala a chcela pokračovať aj tu. „Ja som mala taký malý salón a práca ma veľmi bavila, hľadala som podobnú prácu v Martine,“ vysvetľuje mladá žena.
Osud jej cestu skrížil s majiteľkou nechtového salónu v Martine. „Keď vošla do dverí, na ten pohľad nikdy v živote nezabudnem, v jej očiach bolo toľko strachu a bolesti, bolo to ťažké, všetci sme tu plakali,“ opisuje prvé stretnutie Anika Pavlíková, a po tvári jej tečú slzy. „Ja som jej okamžite povedala, že ju beriem, to inak ani nešlo. Aj ja som matka. To, čo prežili, to je veľmi smutné. Opustiť všetko a utekať do neznáma, nasadnúť na hranici do auta niekomu, koho nepoznajú, nevediac kam vlastne idú,“ opisuje Anika, ktorá hneď oprášila ruštinu. „Anika je úžasný človek, veľmi jej ďakujem za príležitosť. Všetkým vám ďakujem, že nám pomáhate, neviem, čo by inak bolo s nami,“ hovorí Tamara.
Na stretnutí v salóne bola aj so sestrou Svetlanou, špeciálnou pedagogičkou. Aj ona hľadala prácu. Anika zobrala do rúk telefón a po chvíli mala prácu aj Svetlana. „Podarilo sa jej uchytiť vo svojom odbore na škole vo Vrútkach, veľmi sa teším z toho. Sú to slušné a pracovité ženy,“ hovorí Anika.
Tamara pracuje už pár dní. Do kolektívu rýchlo „zapadla“. Nové kolegyne jej príbeh poznajú. „Je to smutný príbeh, a takých sú teraz tisíce. Už sa jej teraz nevypytujeme, aby sme nejatrili rany,“ vysvetľuje Anika.
S manželom na Ukrajine Tamara telefonuje, keď sa dá, ale to je málokedy. Píšu si aspoň správy. „Je to ťažké, chýba mi tak veľmi, myslím na neho, či je v poriadku a kedy sa toto všetko skončí. Veľmi sa túžime vrátiť domov,“ plače Tamara.
Ďakujeme, že nás čítate. V prípade, že ste našli v článku chybu, napíšte nám na redakcia@sp21.sk
Pre pridávanie komentárov do diskusie sa musíteprihlásiť