Rozhodujúcu úlohu v Žiline prevzal továrenský priemysel

Hospodársky rozvoj Žiliny sa výrazne zmenil pravdepodobne od začiatku 90. rokov 19. storočia, kedy rozhodujúcu úlohu prevzal továrenský priemysel. Podľa odborníkov na históriu vznikli v Žiline úplne nové textilné, chemické, drevárske a ďalšie závody. „Boli tu železničné a iné väčšie dielne a stavebné firmy. Prvú továreň založila v Žiline brnenská textilná firma Lőv a syn v roku 1890 pod názvom Karol Lőv – maďarská továreň na výrobu vlneného tovaru, vojenského súkna a prikrýviek. Veľkopriemyselník Lőv kúpil od mesta Žilina pozemok pri Váhu s rozlohou 297 306 m². Dostal zároveň aj určitú výhodu ak postaví továreň na výrobu súkna, mesto mu odpustí platenie daní na dobu 15 rokov ako aj všetkým zamestnancom fabriky. Podnetom k stavbe tejto prvej fabriky v Žiline bolo doporučenie vtedajšieho ministra priemyslu a obchodu Uhorska Gabriela Baroša (Baross Gábor, 1848-1892), ktorého reliéf je znázornený na priečelí remeselníckeho domu,“ informujú žilinskí historici na internetovej stránke turistickej informačnej kancelárie mesta Žilina.

Foto: Štátny archív v Žiline

Výroba v súkennej fabrike sa podľa nich naplno rozbehla už v roku 1891 a hneď sa stala najväčším podnikom svojho druhu na Slovensku a neskôr aj v celom Uhorsku. „Odborníci považovali technické vybavenie fabriky za najmodernejšie nielen v Rakúsko - Uhorsku, ale dokonca aj v celej Európe. Žilina sa sídlom závodu nestala náhodne. Podnikatelia, ale aj uhorská vláda dbali osobitne na výnosnosť závodov, ktorým poskytovali určité finančné výhody. Preto urobili všestranný prieskum umiestnenia fabriky. V prospech Žiliny rozhodli mimoriadne vhodné dopravné podmienky a tiež aj dostatok lacnej pracovnej sily, pretože v okolí mesta neboli skoro žiadne pracovné príležitosti. Navyše v okolí Žiliny bol dostatok surovín na spracovanie – ovčia vlna, aj keď sa určitá časť ešte musela dovážať. Mimoriadne vhodné podmienky pre založenie fabriky poskytla aj uhorská vláda. Lőv dostal nielen zadarmo pozemok na stavbu závodu a 10 000 korún ako dotáciu pri vývoze tovaru do zahraničia, ale dokonca aj výhodné tarify pri železničnej doprave,“ uviedol pre TIK Žilina, Peter Štanský a Milan Novák.

Foto: Jozef Feiler

V roku 1891 pracovalo podľa historikov vo fabrike asi 800 ľudí, ale časť kvalifikovaných pracovníkov si majiteľ doviezol ešte z materského závodu. Každý týždeň sa podľa dostupných informácií spracovalo 12 ton surovej vlny, z ktorej vyrobili asi 300 kusov 40-metrových balíkov súkna. Už v prvom roku mali vyrobiť 600-tisíc metrov súkna a prikrývok. Vyrábali aj prikrývky pre kone, flanelové prikrývky, hrubé halenové súkno, súkno pre vojenské uniformy, ale aj jemné súkna pre dámske a pánske šaty.

Foto: Jozef Feiler

„V roku 1892 sa vyrobilo už 700-tisíc metrov súkna, najmä jemného pre civilné obyvateľstvo, ako aj súkno pre čalúnenie železničných vozňov. Výrobky sa už vyvážali najmä do balkánskych krajín a odbyt zabezpečovali hlavne obchodníci v Budapešti, kde mala fabrika obchodnú kanceláriu. Menej výrobkov odchádzalo do Belgicka a plyšové a moquettové látky do Švajčiarska, kde súperili s produkciou nemeckých výrobcov. V roku 1896 sa rozvíjal vývoz do Malej Ázie a v roku 1899 dokonca do Anglicka, čo hovorilo o veľmi dobrej kvalite tunajších výrobkov. V roku 1892 tu už pracovalo 240 tkacích stavov a jeden parný stroj s výkonom 80 konských síl. V roku 1898 počet vretien dosiahol číslo 10 000. V rokoch 1894 až 1895 tu bolo už 900 robotníkov. Po hospodárskej kríze v rokoch 1900 až 1903 sa začal závod opäť rýchlo rozvíjať a podľa podmienok odbytu výrobkov sa počet robotníkov zvyšoval a v roku 1904 tu bolo už 1132 pracovníkov,“ spresnili historici Štanský a Novák.

Foto: Jozef Feiler

Pred prvou svetovou vojnou bola fabrika podľa množstva výroby v peňažnej hodnote najväčším textilným závodom nielen na Slovensku, ale v celom Uhorsku. Odkazujú na to zachované listiny, z ktorých sa taktiež dozvedáme, že fabrika mala 1 600 zamestnancov a kapacita strojov dosahovala 1 200 konských síl. „Základný kapitál fabriky sa zvýšil na 3,2 milióna korún v roku 1913. Výrobky prúdili cez severonemecké prístavy aj do Spojených štátov amerických, Kanady, Mexika a Argentíny. Počas prvej svetovej vojny fabrika napredovala aj vďaka štátnym objednávkam na vojenské súkno a tak rástli aj je dividendy. V roku 1918 ich už vyplácali vo výške 8% a podnik dokonca venoval 50 000 korún na kultúrne a dobročinné účely. V apríli roku 1919 menoval minister obchodu dvoch vládnych komisárov do správnej rady. Úspechy závodu pretrvávali aj po vzniku Československej republiky a čistý zisk za rok 1920 predstavoval viac ako 2 milióny korún. V roku 1921 ale došlo k obratu a súkenka zaznamenala stratu 607 607,33 korún. Až o dva roky sa podarilo situáciu stabilizovať. Od roku 1929 sa v správnej rade fabriky začínajú objavovať aj zástupcovia robotníkov – členovia závodného výboru odborovej organizácie,“ doplnil Štanský.

Foto: Jozef Feiler

Úspech z prvej polovice roku 1929 však podľa odborníkov na históriu zatienila hospodárska kríza, ktorá spôsobila aj pokles cien vlny. Táto situácia nútila vedenie závodu k zmenám a na krytie možných strát zriadila akciová spoločnosť osobitný fond vo výške 15% účastinnej istiny v sume 2 700 000 korún. „Aj vyplácanie dividend sa zastavilo. Podnik si aj napriek týmto problémom zachoval svoje trhy a viac ako polovicu výroby exportoval. Keď však najväčší odberateľ výrobkov – Anglicko – odstúpilo od zásad slobodného obchodu, výroba začala klesať a v roku 1932 to bola už len polovica výkonov ako pred obdobím krízy. Výrobné straty sa podarilo znížiť až v roku 1933 a v nasledujúcom roku už fabrika dosiahla zisk necelých 30 000 korún. Konečný obrat však nastal až v roku 1936, ale zisk rástol veľmi pomaly. V roku 1938 správna rada fabriky privítala vznik nového Slovenského štátu a zároveň sľubovala riadiť fabriku tak, aby prispela k rozvoju slovenského hospodárstva,“ uviedli pre žilinskú turistickú kanceláriu historici a ďalej dodali, že k lepším výsledkom závodu prispela najmä tá okolnosť, že v okolitých krajinách bol priemysel zničený a tunajšie výrobky umožňovali zvyšovať vývoz. Podnik nielenže zvýšil výrobu, ale prvýkrát po desiatich rokoch mohol opäť vyplatiť 7% dividend.

Foto: Jozef Feiler

Rok 1940, podľa spomínaných historikov, možno hodnotiť ako jeden z najúspešnejších v dejinách závodu. Podarilo sa zvýšiť zamestnanosť, zmodernizovať strojový park a dokonca zamestnancom zvýšiť platy. Historici ďalej uvádzajú, že taktiež vybudovali nové umyvárne, robotnícka kuchyňa a knižnica. Distribúciu tovaru vzhľadom na vojnový stav prevzala už štátna správa a štát rozhodoval aj o cenách výrobkov a platoch zamestnancov. Posledné roky vojny však nepríjemne zasiahli aj samotnú správnu radu fabriky a obmedzili jej činnosť.

Foto: Jozef Feiler

„Dňa 5. mája 1945 Povereníctvo SNR pre priemysel a obchod v Bratislave schválilo novú, dočasnú správu a podnik dostal názov Prvá žilinská súkenná továreň, úč. spoločnosť. Dočasným správcom sa stal Anton Wolfan. V roku 1946 sa podnik rozdelil na dve časti, jedna sa začlenila do Textilných závodov na Slovensku, druhá do Sloveny, slovenských vlnárskych závodov na Slovensku. Majetková podstata sa v priebehu roka preniesla na podnik s novým názvom „Slovena“, slovenské vlnárske závody, národný podnik Žilina. Odvtedy začalo štyri desaťročia trvajúce obdobie plánovaného hospodárstva. Napriek tomu sa podarilo držať krok s mohutným rozvojom textilnej výroby vo svete. Aj keď treba povedať, že to nebolo vždy na špičke svetového vývoja tohto odvetvia. Vrcholom vývoja na začiatku 90. rokov bola konkurencieschopnosť celého slovenského priemyslu na svetových trhoch., ale tunajšie výrobky sa ani v takej zložitej situácii nestratili v konkurencii európskych ani svetových výrobkov. V Slovene sa vždy dbalo na výchovu vlastných odborníkov. Vo vlastnom odbornom učilišti sa na prácu v závode pripravovali mladí ľudia, ktorí sa neskôr stávali oporou fabriky,“ uvádzajú žilinskí historici na internetovej stránke.

Foto: Jozef Feiler

„Závod Slovena má výraznú zásluhu na rozvoji regiónu severozápadného Slovenska a to nielen pri rozvoji priemyslu. Slovena sa zapísala aj do rozvoja kultúry a športu. Práve Slovena bola prvým sponzorom športovcov po II. svetovej vojne v Žiline. Pod jej menom pôsobili viaceré oddiely futbalu, volejbalu a iných druhov športov v najvyšších celoštátnych súťažiach. Napriek mnohým súčasným problémom sa Slovena opäť pretvára na akciovú spoločnosť a treba tu rozhodne zmodernizovať strojový park aj reštrukturalizovať výrobu. Fabrika sa nezaobíde bez zahraničného kapitálu, ako sa to deje pri mnohých iných závodoch na celkom Slovensku. Začala sa tu spracúvať dokonca vlna z Austrálie, z Mongolska, juta z indickej produkcie, používajú sa švajčiarske farbivá aj textilné pomôcky z Nemecka. Spracúvajú sa vlákna z fabrík z skoro celej republiky Českej aj Slovenskej. Ku kvalitnejšej produkcii prispieva najmä automatizovaný systém riadenia technologických procesov, budovaný na báze počítačov s príslušným programom,“ spresnili historici a na záver uviedli, že aj napriek všetkým problémom bola Slovena na začiatku 90-tych rokov konkurencieschopným podnikom a aj spoľahlivým partnerom.