Vrbické pleso v Demänovskej doline je dôkazom toho, že niektoré severne položené doliny Nízkych Tatier kedysi obsadzovali obrovské ľadovce. Jazero vzniklo v čase posledného zaľadnenia tejto časti dnešného Slovenska, keď ľadovcová moréna (nie rozprávková bytosť, ale prírodný útvar) vytvorila prehradenie. Zaujímavosťou je, že vo Vysokých Tatrách je viac takýchto jazier, a preto je spomínané pleso aj s okolím chránené ako národná prírodná pamiatka. Jazero sa nachádza v príjemnom prostredí blízko Mikulášskej chaty vo výške 1 113 metrov nad morom. S rozlohou 0,73 hektára je kráľom medzi nízkotatranskými „spolupútnikmi“. Žiaľ, napriek hĺbke až 8 metrov sa postupne stráca.

Ako vzniklo Vrbické pleso

Dávno, dávno na mieste, kde teraz stojí Lazisko, sa týčil drevený hrádok. Jeho kolová hradba chránila obyvateľov pred nepriateľmi. V hrádku vládol niekdajší potulný rytier, ktorý si zaslúžil toto sídlo od kráľa za svoje verné služby. Povráva sa, že práve jeho meč a odvaha zachránili kráľovi život vo veľkej bitke, a tak dostal hrádok a rozsiahlu krajinu, ktorá sa strácala v diaľke. Rytier bol nielen chrabrý a silný, ale aj pohľadný. Keď vysadol na koňa v plnej zbroji, devám išli srdcia z hrudí vyskočiť! Mnohé dievčatá túžili byť jeho zemepaničkou, no on si vybral jednu jedinú. Spolu sa držali za ruky, hľadeli do ohňa a čoskoro sa im narodila dcéra, ktorú pomenovali Terezka. Rodičia sa tešili na pekný život vo vzájomnom objatí a v náručí krásnej krajiny.

Ilustračné foto. Zdroj: turisticky.sk

No potom prišla veľká vojna a kráľ opäť povolal rytiera do boja. Keď kráľ volá, treba poslúchnuť. „Vyobjímal rytier ženu, pohladkal dcéru po vláskoch, obliekol sa do brnenia, opásal mečom, sadol na koňa a vyrazil. Do diaľavy, ktorá rinčala zbraňami a páchla preliatou krvou. Čo sa v tej diaľke udialo, nikto nevie presne. No nech už to bolo čokoľvek, zmenilo to rytiera na nepoznanie.“ Jeho tvár už nebola usmievavá, ale zohyzdená preťatým lícom, nad ktorým žmúrilo nevidomé oko. Jeho srdce prestalo byť teplé a stalo sa studeným kameňom. Radodajnosť a prajnosť v jeho povahe vystriedali chamtivosť a zhŕňajstvo. „Nečudo, že žena nevydržala dlho pri takomto zlom človeku, trýznila sa a puklo jej srdce.“

Dobro v hrádku odvtedy šírila už len Terezka. Tá bola nielen krásna, ale aj dobrosrdečná. Jej pleť bola biela, oči žiarivé a srdce plné lásky k ľuďom. Otec, hoci zahľadený do majetku, si uvedomil jej krásu. Raz pri večeri, keď svietil oheň v kozube, sa mu zdalo, že vidí svoju nebohú manželku. „Niečo v ňom slabulinko puklo (žeby obruč chladu zvierajúca srdce?), už-už dvíhal ruky, že ju objíme ako pred rokmi. Vtom opäť čosi puklo a čarovná chvíľa bola preč. Zlo prelomilo prebúdzajúce sa dobro.“ Rozmýšľal, ako môže získať viac bohatstva. „Rozmýšľaj, komu tú krásu ponúkneš, komu bohatému ju predáš!“ Odvtedy keď videl Terezku, dumal iba na tým.“

Ilustračné foto. Zdroj: turisticky.sk

Jedného dňa okolo hrádku prechádzal správca kráľovského hradu zo Spiša. Démon zla zariadil, aby sa mu pred bránou zlomilo koleso na koči. Správca hľadal útočisko pred blížiacou sa tmou. „Zopakovala sa situácia: deva pri večeri ožiarená ohňom a teraz už dvaja muži na ňu hľadia ako na zjavenie. Ani správca nemal čisté srdce. Navyše bol nepekný a bažil po dievčati len preto, aby sa ňou mohol chváliť ako majetkom.“ Rytierovi ponúkol za ňu hŕbu peňazí a dediny so služobníkmi. Terezka však ušla, ešte skôr než vyhasla posledná hviezdička na oblohe, pretože nechcela vyhasnúť aj ona a spojiť nevinný život so špinavým správcovým.

„Zahrešili starý rytier a jeho hosť tak, že sa ranné zore ešte viac zapýrili, a vysadli na kone. Začala sa krutá poľovačka na ľudskú laň.“ Terezka keď počula prenasledovateľov, utekala, čo jej sily stačili. Mala ich dosť a aj mladé nohy vládali, no zradili ju oči. Hmla, ktorú na ňu pohuckal démon tých dvoch, zatemnila jej výhľad. Na najstrmšej strmine jej do cesty šupol veľkú skalu, dievčina sa o ňu potkla, spadla a zlomila si nohu. Terezka zjajkla od nečakanej bolesti, hoci si rýchlo zahryzla do pery, až jej dolu lícom stiekol pramienok krvi, bolo neskoro. Prenasledovatelia ju počuli a vedeli, kde ju hľadať. Keď počula cval koní a víťazný rehot otca aj správcu, horko zaplakala. Jej srdce sa zlomilo nad strácajúcou sa slobodou, akoby bola v pasci lapeným zvieratkom.

Ilustračné foto. Zdroj: turisticky.sk

No okolitá príroda videla, ako dievčina trpí, a rozhodla sa pomôcť. Schúlenú a objímajúcu si boľavú nohu, začala ju obsýpať drobnými íverčekmi dreva. Drievko sa viazalo na drievko, potom ďalšie na ďalšie a na ďalšie. Až dovtedy, kým namiesto dievčaťa na tom smutnom mieste nestál smutný strom. Zhrbená vŕba zahalená do zeleného závoja lístkov, ktorej z rany na koreni nemokvala živica, ale stekali boľavé dievčenské slzy. Rinuli sa čoraz mohutnejším pramienkom.

„Zem ho už nevládala vypiť a keď tam pricválali dvaja zurvalci, vítalo ich jazierko. Z jeho stredu už spod hladiny trčal len vrcholček smutnej vŕby a o chvíľu sa aj cez jej najvyššie lístky prehupli vlnky. Akoby strom - dievčinu láskavá príroda posledný raz pohladkala po ubolenej hlávke. Odvtedy sa na tom mieste prevaľujú vlnky Vrbického plesa a jeho voda je stále krásne zelená. Taká zelená, ako sú zelené aj listy na vŕbach, keď prichádza jar z nížin Liptova.“

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - VÁLEK, Igor. Povesti o slovenskej vode. 1. vyd. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej s.r.o., 2020. 176 s. ISBN 9788081152993