Vlkolínec, s viac ako 40 zachovalými domami a hospodárskymi budovami, ponúka návštevníkom autentický zážitok zo života našich predkov, ktorý je zároveň harmonicky spojený s prírodným prostredím. Jeho unikátna architektúra a nezmenený urbanistický pôdorys sú dôkazom ľudovej kreativity a remeselnej zručnosti, ktorá si zaslúži obdiv a ochranu pre budúce generácie.
Bohatá a fascinujúca história
Oficiálna webová stránka tejto malebnej osady informovala, že prvá písomná zmienka o Vlkolínci pochádza z roku 1461, kde sa spomína ako jedna z takzvaných „ulíc“ mesta Ružomberok. Názov Vlkolínec je odvodený od slova „vlk”, čo odráža niekdajší hojný výskyt týchto zvierat v okolitých lesoch.
História Vlkolínca však siaha ešte ďalej do minulosti, s prvými nepriamymi zmienkami datovanými do roku 1376. Nad osadou sa týči vrch Sidorovo, ktorý miestni obyvatelia nazývajú aj Žiar. Na ňom sa nachádzalo halštatské hradisko zo staršej doby železne, ktoré slúžilo ako útočisko v čase nebezpečenstva. Toto hradisko bolo strategicky situované vo vysokej nadmorskej výške a pre nepriateľov bolo ťažko dostupné.
Zdroj: vlkolinec.sk
Zdroj: vlkolinec.sk
Vlkolínec v priebehu storočí
Samotná osada Vlkolínec začala vznikať v druhej polovici 14. storočia a pravdepodobne ju vybudovali obyvatelia neďalekého Bieleho Potoka. V roku 1625 tu existovali štyri sedliacke usadlosti a päť želiarskych domácností. Obyvatelia sa v tej dobe živili chovom oviec a dobytka, včelárstvom, výrobou syrov, bryndze a iných mliečnych výrobkov, ako aj drevorubačstvom, uhliarstvom a výrobou šindľov.
V 18. storočí sa Vlkolínec zapojil do sporu s mestom Ružomberok, kde sa obyvatelia snažili o uznanie svojich práv. „Ulicou“ Ružomberka sa Vlkolínec stal v 15. storočí. Ďalšími „ulicami“ boli Villaludrová, Biely Potok a Černová. Tieto „ulice“ museli Ružomberku odvádzať dane (Vlkolínec musel platiť 52 zlatých) a ich richtári boli podriadení ružomberskému richtárovi. Mesto nepovažovalo ich obyvateľov za mešťanov, ale za svojich poddaných. Spory trvali skoro celé 18. storočie. „Ulice“ sa chceli v roku 1771 od Ružomberka osamostatniť, to sa im však nepodarilo. Všetci obyvatelia „ulíc“ museli pre panstvo ročne odpracovať 21 dní. Obyvatelia „ulíc“ sa na zlé zaobchádzanie sťažovali dokonca až u samotného cisára,“ informoval portál Vlkolínca. Spory pokračovali až do 19. storočia, kedy prebehlo viacero súdnych procesov, ktorých výsledkom bolo čiastočné zrovnoprávnenie „ulíc” s mestom.
V roku 1770 bola v strede Vlkolínca postavená drevená zvonica, ktorá je jednou z najvýznamnejších stavieb ľudovej architektúry vo Vlkolínci a stojí tu dodnes. V roku 1825 tu žilo podľa sčítania obyvateľstva 334 ľudí.
Zdroj: vlkolinec.sk
Zdroj: vlkolinec.sk
Vlkolínec: Oáza tradičnej architektúry na Zozname UNESCO
Dnes je Vlkolínec zapísaný do Zoznamu Svetového dedičstva UNESCO a je výnimočným príkladom tradičnej stredoeurópskej dediny s nenarušenou zástavbou zrubových domov, ktoré sú obkolesené lesom a úzkymi pásikmi polí a pasienkov. Jeho drevená architektúra a urbanistický pôdorys sú dôkazom ľudovej kreativity a remeselnej zručnosti, ktorá si zaslúži obdiv a ochranu pre budúce generácie.
Presné otváracie hodiny, ako aj informácie o vstupnom do expozície Roľnícky dom číslo 9017 nájdete aj na TOMTO ODKAZE.
Zdroj: vlkolinec.sk
Zdroj: vlkolinec.sk
Zdroj: vlkolinec.sk
Ďakujeme, že nás čítate. V prípade, že ste našli v článku chybu, napíšte nám na redakcia@sp21.sk
Pre pridávanie komentárov do diskusie sa musíteprihlásiť