Túto povesť spracoval spisovateľ Anton Habovštiak v zbierke „Najkrajšie oravské povesti“. Rozpráva o Zvolenčanovi, ktorý sa pred dávnymi nebezpečenstvami uchýlil do tajomnej oravskej doliny, kde sa rieky stretávajú s horami a príroda je krásna, no divoká. Obraz dvoch smrekov a medveďa, ktorý sa stal vzorom oravského erbu, navždy pripomína odvahu, prekážky a zázraky tejto krajiny.

O oravskom erbe

Už viac než sedemsto rokov dozadu sa jednému pastierovi zo Zvolenského zámku dostala do uší hrozná správa. Do krajiny sa blížili krutí nepriatelia a beda tomu, koho chytia. Kamkoľvek vkročili, najprv ľudí zajali, neskôr všetkých pozabíjali a potom vyrabovali domy a podpálili celé dediny. Nič po nich neostalo - iba nárek a pohoreniská.

Zvolenčanovi sa srdce zvieralo od strachu. Nevedel hneď, čo má robiť, len kráčal sem a tam, premýšľajúc, ako ochrániť svoju ženu a deti pred hrozbou, ktorá sa k nim blížila.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Obec Kraľovany

„Raz zrazu zbadal, že vošiel kdesi do hory a nie a nie z nej vyjsť na svetlo. A čím viac sa takto ustával, tým sa v nej hlbšie zamotával. Napokon celý vysilený sa zvalil pod strom a zaspal. Ktohovie, ako dlho takto spal, keď zrazu počul milý, ľúbezný hlas: „Dosť si sa nabudol v tomto kraji. Aj si robil, koľko si vládal, lenže nič ti neuznali. A teraz idú také časy, že naisto dobre urobíš, keď odídeš preč.“ Chcel otvoriť oči, ale akýsi čudesný jas ho oslepoval. Ale predsa sa aspoň spýtal: „A kdeže by som mal ísť? Veď som tu bol spokojný so všetkým...“ Hlas pokračoval: „Choď ďalej na polnoc a zastaň tam, kde sa Orava i Váh do seba vlievajú. A potom sa pober ďalej nahor a krok nespomaľuj, kým sa ti oravská dolina nerozšíri. Ale tam, kde je najviac roviny, tam si staň a dobre sa rozhliadni! Naisto sa ti zvidí to pole i vrchy.“ „A čože tam budem robiť?“ vyzvedal sa hneď zahorúca Zvolenčan. Nato počul slová: „Bojovať budeš, zápasiť... Tri veci ti tam jednostaj budú stáť v ceste. Kedykoľvek ich premôžeš, vždy sa ti bude dobre žiť.“ „Nuž a ktože mi tam môže najviac cesty krížiť?“ pýtal sa ďalej Zvolenčan. Dostal takúto odpoveď: „Sotva vkročíš do kraja, musíš sa pasovať s riekou. A tá sa proti tebe neraz vzbúri. Potom budeš zápasiť s prírodou. Často tam pršiava a v zime zas sužujú ľudí mrazy a metelice. Ale keď sa vychvíli, tak je tam tak pekne, že krajší deň inde nezažiješ. Hneď odprvoti sa budeš biť aj s divou zverou, lebo tá sa ti neraz pozrie rovno do očí. Len sa jej nesmieš zľaknúť. A keď zvíťazíš nad týmito tromi vecami, naisto nikdy neoľutuješ, že si tam prišiel.“

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Obec Kraľovany

Zvolenčan si myslel, že neznámy hlas utíchol, no napokon ho ešte raz vyzval: „A teraz už chytro choď, kam ti radím! Ak budeš vyčkávať, veľmi zle tu obídeš. Nuž radšej sa rýchlo ber!“

Domov sa vrátil zmätený, ale rýchlo naložil na voz to najpotrebnejšie a vybral sa so ženou a deťmi smerom, kde sa Orava a Váh vlievajú do seba. Cesty v doline ešte neexistovali, takže museli brodiť rieku a obchádzať skaly. Do cesty sa im onedlho postavil medveď. S tým si ešte dosť ľahko poradili. Krikom ho preč zahnali a potom nakládli vatru, aby sa k nim viac nevrátil. Nakoniec dorazili na širokú lúku. Zvolenčan sa rozhliadol a s úsmevom poznamenal: „Tu to bude... Tu bude stáť veľká dedina. A nebude mať páru na šírom okolí.“ A jeho slová sa naplnili – na veľkej lúke potom z roka na rok vyrastalo viac a viac domov a dedina, pomenovaná Veľká Ves, čoskoro prevýšila všetky ostatné v okolí.

Zdroj: wikipedia.org/Kristo

„Zvolenčan vraj naozaj neoľutoval, že sa vtedy usídlil v tomto kraji medzi vrchmi. Uchránil sa tam nielen pred Tatármi, ale aj pred inými nepriateľmi. A keď po rokoch umieral, svojim synom ešte raz porozprával, ako sa dostali do oravskej doliny. I to im nezabudol povedať, že sa ľudia musia pasovať s tromi vecami, ak sa chcú udržať pri živote. Synovia si otcove reči vryli do pamäti a neskôr to i oni svojim deťom a kdekomu rozprávali.“

Jeden z poslucháčov si príbeh zapamätal a raz podľa neho namaľoval obraz. Na ňom boli znázornené tri veci: dva smreky pod belasou oblohou a medzi nimi medveď kráčajúci popri brehu rieky. Ľudia okamžite pochopili jeho význam a takto o ňom rozprávali: „Dva smreky a medveď, to je oravská príroda. Popod tečie Orava, čo ju treba ustavične krotiť a nedať jej vybehnúť z cesty. Nad nimi je belasé nebo. Keď je pekné, čisté, vtedy niet krajšieho dňa v šírom svete. Ale keď sa zachmúri a hnevá na ľudí, vtedy sa na Orave horšie žije. Ťažšie i tvrdšie ako kde inde...“

Nad tým obrazom sa neraz viacerí ľudia zamysleli. Kto žil na Orave, vždy priznal, že verne vystihuje jej krásu a drsnosť. Aj oravskí páni si ho všimli a odniesli na zámok, kde sa nakoniec stal predlohou pre vznik oravského erbu.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HABOVŠTIAK, Anton. Najkrajšie oravské povesti. 1. vyd. Martin: Matica slovenská, 2014. 175 s. ISBN 978-80-8115-190-3