Ministerstvo vnútra SR na sociálnej sieti prezradilo, že ani jeden z hasičov nečakal to, čo na nich čakalo. „Obrovský rozsah postihnutého územia a chaos. Veľká plocha akoby stavebného odpadu, pod ktorou sa nachádzajú ľudia. Kam sa človek pozrel, boli zrútené alebo vážne poškodené budovy, všade ľudia, ktorí sa snažili nájsť svojich blízkych. Taký rozsah škôd sa nedá predstaviť. Žiadna infraštruktúra. Nepredstaviteľná katastrofa. Beznádej a bezmocnosť ľudí. Pohľad z vrtuľníka ako z katastrofického filmu, táto spúšť však bola reálna,“ zhodli sa do bodky viacerí záchranári.

A čo bolo pre nich najhoršie? Možno si myslíte, že náročnosť situácie, katastrofálne podmienky a obrovská zodpovednosť, že záleží práve na ich činoch. Nie ste ďaleko od pravdy.

Na túto otázku odpovedali: Nemožnosť zachrániť živého chlapca, domov sme prišli s pocitom, že zomrel. V sobotu 18. februára však prišla správa, že leží v nemocnici živý, „len“ s amputovanou dolnou končatinou. Veľká bezmocnosť miestnych obyvateľov, a to, že sa nedalo pomôcť všetkým, čo to potrebovali. Zúfalstvo matiek, ktoré mali zavalené deti a čakali na náš verdikt, či tam niekto živý je alebo nie je. Prvý spánok v stane pri teplote mínus 8 stupňov Celzia, nedostatok pohonných hmôt. Žiadna hygiena, na záchod sa chodilo cca tristo metrov do olivového hája, umývali sme sa minerálkou.“

Dobrou správou je, že slovenskí hasiči zažívali na mieste činu aj príjemné momenty. Boli chvíle, kedy sa usmievali a chceli plakať od šťastia. „Najpríjemnejší moment bol vždy ten, keď zaštekal záchranársky pes v ruinách a označil miesto. Lokalizácia preživších. Keď sme našli živých ľudí a keď sme sa dozvedeli, že sú v poriadku, nasledoval výbuch radosti. Utvrdilo nás to v tom, že naša práca tam má zmysel. Súdržnosť jednotlivých záchranárskych tímov a vzájomná pomoc,“ opísali jednu dojemnú chvíľu.

Ďalej ich držalo pri vedomí aj to, že ich vítali ľudia s otvorenou náručou, niektorí sa aj poklonili a ďakovali im, že prišli, ponúkali ich vodou a jedlom, v obchode nechceli peniaze za jedlo, bralo to ako poďakovanie.

Čo hasičom pomáhalo prekonať strach? Tu sa odpovede hasičov líšili a pripájame ich v plnej citácii.

PETER: „Partia kolegov, s ktorými sme tam boli nasadení.“

TOMÁŠ: „Nemal som dôvod sa báť vďaka kolegom, s ktorými som bol do Turecka poslaný. S týmito ľuďmi by som šiel hocikedy na ďalšiu misiu, ak bude potreba.“

JOZEF: „Strach som prekonával, na veľké prekvapenie, s nadhľadom, a to vďaka kolegom.“

MARIÁN: „Strachu a rešpektu tam bolo veľa. Pomáhala mi to prekonať dobrá partia ľudí, s ktorými som pracoval.“

DALIBOR: „Strach má každý, ale pri tejto práci, a vďaka kolegom, s ním musíte byť vysporiadaný.“

MIROSLAV: „V ťažkých chvíľach bolo dobré, že sme sa mohli hocikedy spoľahnúť jeden na druhého, a tak sa aj tie najhoršie veci dali zvládnuť.“

ROMAN: „Nemal som strach. Vedel som, že mám dobrý kolektív, na ktorý sa môžem spoľahnúť. Keby človek prepadol strachu, nevedel by sa sústrediť na prácu a vtedy by hrozilo nebezpečenstvo úrazu.“

MICHAL: „Náš profesionálny tím.“

DUŠAN: „Počas záchranných prác som bol sústredený len na robotu. Nebezpečenstvo som síce vnímal, ale neprekážalo to v práci. Boli sme tam ako tím, a ak by sa mi niečo stalo, viem, že ostatní by ma tam nenechali.“

ZDENKO: „V tejto zostave by som išiel znova. Bez rozmýšľania!“

Taktiež sa líšili odpovede na otázku, čo urobili ako prvé, keď prišli domov. Zdenko sa ako prvé oholil. Marián a Tomáš si dopriali naopak dlhú sprchu a spánok. Chladené pivo si dal Miroslav a Dalibor sa dobre najedol. Peter vrúcne objal svoju rodinu a Roman objal aj svojho 9-mesačného syna. Michal mal ešte veselší príchod domov, pretože ho doma čakali jeho 4 deti a tehotná manželka. Dušan išiel pre zmenu navštíviť otca, pretože nemal nikoho doma. Jozef si taktiež oddýchol a bol doma s rodinou.