Na vrchu zvanom Mníška pri obci Veličná sa podľa starej povesti v 17. storočí usadil slepý mních, ktorého varovania pred blížiacim sa nešťastím miestni obyvatelia spočiatku nebrali vážne. Až keď sa na krajinu privalila pohroma v podobe ničivej armády, vyšlo najavo, že jeho slová neboli len výplodom osamelého života. Tento silný a znepokojujúci príbeh, v ktorom sa prelínajú vízie, nedôvera a tragédia, spracoval spisovateľ Peter Huba v knihe Povesti z Oravy II. Tajomná legenda dodnes pripomína, že aj varovanie z hôr môže niesť krutú pravdu.

Slepý mních

Na okraji Veličnej sa dvíha nenápadný vrch, ktorý je už po stáročia opradený tajomstvami a legendami. Hovorí sa, že kedysi tam sídlili aj Templári. Miesto dodnes nesie názov Mníška.

V 17. storočí tam v skromnej drevenici zo smrekových brvien žil slepý mních. Do mestečka schádzal len zriedkavo, iba vtedy, keď mu na prežitie niečo nevyhnutne chýbalo. Aj vtedy však rozprával málo. Ľudí väčšinou len ticho počúval, občas prikývol alebo nesúhlasne pokrútil hlavou. Svoje myšlienky si nechával pre seba, a pravdupovediac, nikoho to veľmi netrápilo. Mešťania mali vlastné starosti a ak nemuseli, do života iných sa nemiešali.

„Koľkokrát chcel mních vstúpiť do ich rozhovoru, pokarhať ich i napomenúť, že sú aj iné hodnoty ako ligotajúce sa zlato, nad ktorým sa všetci nadchýnajú, ba i bez prepychových meštianskych domov by sa dalo v pokoji nažívať. Aj to by im vyčítal. že sa o štipku pôdy sporia, nenávidia i zlé skutky páchajú. „Skôr sa so zverou dá porozprávať, ako s ľuďmi čo sa vo svojej pýche utápajú,“ pomyslel si. Aj preto sa nikdy v mestečku dlho nezdržiaval.“

Obec Veličná. Zdroj: velicna.sk

V októbri roku 1683 nastal zlom. Krajinou sa hnali armády, niektoré prinášali skazu. Jednou z nich bola aj litovská armáda kráľa Jána Sobieskeho, ktorá tiahla Oravou na pomoc Viedni. Mních prežíval nepokoj, nespal, len sa modlil a plakal.

Jednej noci to nevydržal a utekal do mestečka. Vystrašenému richtárovi oznámil: „Zle bude. Vidím oheň, krik a zúfalstvo.“ Ten ho spočiatku odbil, mysliac si, že ide len o ďalší nočný rozruch: „Aj mňa chytá zúfalstvo, keď ma niekto zobudí a to len preto, že on nemôže spať.“ Mníchove varovanie však nadobúdalo temný význam: „Neviem, ale strašná pohroma sa na nás valí.“

Richtár mnícha upokojoval a sľúbil, že sa vecou bude zaoberať. Potom sa rozišli - jeden naspäť do postele, druhý do chalúpky. Na druhý deň sa richtár poradil s podrichtárom, či nezvolať boženíkov. Ten však odmietol, považoval mníchove varovania za zbytočné strašenie a pripomenul, že pred zimou je dosť roboty. Richtár navonok súhlasil, no vnútorne ho niečo znepokojovalo. Mnícha poznal ako mlčanlivého, nie ako človeka, čo by vyvolával paniku. Premýšľal nad tým, no čoskoro ho opäť pohltili bežné starosti. Mních sa niekoľko dní neukázal. Krajinu zatiaľ ticho pohlcovala jeseň.

Obec Veličná. Zdroj: velicna.sk

„Október sa prehupol do druhej polovice. Život v mestečku si išiel svojimi cestami. Len mnícha chytal ešte väčší žiaľ. Opäť sa pobral za richtárom, tentoraz do úradu. „Pre zmilovanie Božie, richtár, robte niečo!“ začal plačlivo. Richtár sa mníchovi nepotešil, ale slová, ktoré vyslovil, aj jeho znepokojili. „Veľký oheň a ešte väčší žiaľ, nešťastné tváre ľudí vidím,“ pokračoval mních. O ohni i veľkom žiali už richtár počul, no o nešťastných tvárach sa dozvedel len teraz. „A koho tváre vidíš," začal vyzvedať. „Všetkých, aj Vašu,“ jedným dychom vydal zo seba mních.“

Richtárom trhlo a zostal bez slova - veď predstava, že niekto vidí jeho vlastné utrpenie, bola desivá. Zmohol sa len na otázku: „A čo mám robiť, aby si tie nešťastné tváre nevidel?“ Mních bez váhania odpovedal, že treba z mesta poslať preč všetkých obyvateľov i sluhov, aby sa ukryli. Richtár však strnul. Myšlienka opustiť mestečko bola preňho neprijateľná: „Také neurobím. V žiadnych regulách sa nehovorí o utekaní z mesta,“ odmietol rozhodne.

„Vtedy sa rozchlapili dvere a k richtárovi sa dostavil podrichtár. Hneď z dverí začal: „Obchodníci, čo od hranice sa náhlia, hovoria, že akási divá armáda sa dolu Oravou ženie. Páli a zabíja všetko, čo jej v ceste stojí,“ zhurta referoval. Richtár sa striedavo pozeral na mnícha a podrichtára. Jeden ho viac strašil ako druhý. Chvíľu mu bolo tak, že vari by najlepšie urobil, keby vzal nohy na plecia a ušiel čo najďalej. Nepočúvať ani jedného, ani druhého. Lenže ani mešťania, ani vrchnosť by s takým nesúhlasili, aby richtár utiekol prvý, keď je najhoršie. Aj sám pred sebou by sa hanbil, keby také vykonal. Spolu s podrichtárom vybehli pred mestský dom. Všadiaľ trma-vrma. Zlá zvesť sa po mestečku šírila ako blesk.“

Obec Veličná. Zdroj: velicna.sk

Varovania už nebolo komu dávať a ani by ich nik nepočúval. Každý sa snažil zachrániť po svojom - niektorí nakladali vozy, iní utekali len s batohmi na chrbte, ďalší len bezmocne plakali nad tým, čo museli nechať za sebou. Richtár si nadvihol klobúk a nervózne si pošúchal čelo: „Ech, keby sme boli nášho mnícha počúvali, všetko mohlo byť ináč,“ povzdychol si. „A či sa dalo vtedy veriť?“ zapochyboval podrichtár. Bez ďalších slov sa pustili do záchrany toho, čo sa ešte zachrániť dalo, no veľa toho nezostalo - a ráno už mesto zaplavili tisíce cudzích vojakov.

„Všetko obrátili na ruby. Veľa z Veličnej nezostalo. Ruiny a veľká kopa žiaľu. Zostal aj kopček pred Veličnou so svojím pomenovaním. Mníška. Len mnísi sa tam už viac nikdy nezdržiavali. Aj ten jeden-slepý, čo v povestnom roku tisícšestoosemdesiatom treťom varoval pred ohňom, krikom a zúfalstvom, zomrel práve v deň, keď stoličné mestečko postihla najväčšia katastrofa v jeho dejinách.“

Hovorilo sa, že jeho tvár vyžarovala hlboké zúfalstvo a pootvorené ústa akoby sa snažili vysloviť niečo dôležité.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HUBA, Peter. Povesti z Oravy II. Prvé vydanie. Dolný Kubín: Janka Hubová, 2010. 72 s. ISBN 9788097017811