Takýto život ale nepoznajú ľudia odkázaní na pomoc spoločnosti. Tí, ktorí žijú v inštitúciách ústavnej starostlivosti. Hoci je o nich postarané vo všetkých smeroch, ich životu stále niečo chýba. Je to sloboda a nezávislosť. Práve to chce žilinská župa zmeniť pomocou národného projektu Deinštitucionalizácia zariadení sociálnych služieb. „V prvom cykle sa zapojili 3 zariadenia sociálnych služieb (ďalej aj „ZSS“) v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja. Ide o Centrum sociálnych služieb Straník, Centrum sociálnych služieb Zákamenné a Domov sociálnych služieb a špecializované zariadenie Liptovský Hrádok,“ uviedla hovorkyňa ŽSK Lucia Lašová.

Po odklepnutí pripravenosti, zariadenia teraz spracúvajú rôzne analýzy, hľadajú vhodné domy, byty, pozemky, ktoré by mohli byť v procese použité. Jednoducho povedané, veľké centrá chcú nahradiť viacerými malými a vytvoriť v nich pre svojich klientov nové bývanie, bývanie rodinneješieho typu, ktoré by významne skvalitnilo ich život a dodalo pocit domova. Pomôcť tomu majú odborníci, členovia rodiny aj dobrovoľníci.

Myšlienka sa páči aj rodinám, ktoré majú v zariadeniach svojich blízkych. Hovorí Jana, ktorá má mamu v domove dôchodcov: „Viem si to predstaviť a bolo by to lepšie. Moja mama je už tretí rok v zariadení. My pracujeme a nevedeli sme skĺbiť prácu so starostlivosťou o ňu. Chodíme za ňou čo najčastejšie, aj keď cez kovid je to ťažšie. Je tam spokojná, len si stále nevie zvyknúť na to, že je tam veľa ľudí a prísny režim.“

Pilotný projekt chcú spustiť práve v Centre sociálnych služieb v Zákamennom na Orave. Očakávania sú veľké. „Život v komunite výrazne zlepší kvalitu života ľudí, ktorí dnes žijú v inštitúciách,“ hovorí jeho riaditeľka Adriana Adamicová.

Život zdravotne postihnutých v ústavoch je totiž v súčasnosti ako život na internáte. No nie iba na pár rokov, ale na celý život. Denný rytmus každého človeka v inštitúcii sa musí prispôsobovať dennému režimu zariadenia a zaužívaným pravidlám, hygienickým normám a zásadám verejného stravovania a nie individuálnym potrebám samotných obyvateľov inštitúcie.

Nový typ pomoci by dal každému možnosť rozhodovať o sebe, o mieste, kde chce žiť, kedy a aké jedlo chce jesť, mať právo pracovať a využívať všetky možnosti, ktoré komunita poskytuje. „Chceme, aby ľudia žili adekvátne 21. storočiu, aby sa z veľkých zariadení vrátili k životu v menších komunitách, aby sa viac cítili ako doma,“ dodáva Adamicová.

To je to, o čo v projekte ide, čo chcú tvorcovia v prípade ľudí so zdravotným postihnutím dosiahnuť. „K tomu sú však nevyhnutné financie na kúpu nových, menších nehnuteľností, alebo pozemkov, k rekonštrukcii, alebo výstavbe nových budov slúžiacich pre komunity. Musia spĺňať všetky súčasné technické štandardy, čo bude vyžadovať i viac odborne zdatných personálnych kapacít. Samosprávy sú často blokované zložitými procesmi týkajúcimi sa verejného obstarávania pozemkov, budov, ich projektovania, preto za vhodné považujeme mať niečo ako univerzálne projektové dokumentácie, ktoré by sa pripravili pre jednotlivé typy služieb a tie by sa mohli využívať ako vzorové,“ dodáva Lašová.

Projekt realizujú vďaka podpore z Európskeho sociálneho fondu, v rámci Operačného programu Ľudské zdroje, zo dňa na deň sa však zmena neudeje, župa odhaduje, že proces môže trvať viac ako desať rokov. V žilinskom kraji zatiaľ prejavilo záujem deväť zariadení. „Je to o podpore ľudí so zdravotným postihnutím pri začleňovaní, pri návrate do prirodzeného komunitného prostredia a spoločenského života. Ide o vytváranie podmienok pre využívanie bežne dostupných verejných služieb, nadväzovanie nových sociálnych kontaktov ako aj začleňovanie prijímateľov do komunity vrátane podpory pri pracovnom začleňovaní,“ doplnila Lašová.