Kedy ste sa začali venovať fotografovaniu a ako ste sa k tejto záľube dostali?

„Vzťah k fotkám som mal už od malička. Nebolo to ani tak o umeleckom fotení, ako skôr o spomienkach, ktoré som si začal zálohovať ešte na základnej škole a doteraz ich mám uložené. Fotoaparát som si prvýkrát kúpil keď som pracoval v zahraničí, pred takmer šiestimi rokmi. V Holandsku som nikoho nepoznal, ale napriek tomu som trávil veľa času vonku a prišlo mi to ako fajn nápad, ako stráviť chvíle počas prechádzok so psom.“

S akým typom fotografie ste začínali a čomu sa venujete dnes?

„Skombinoval som fotografiu psov a fotografiu krajiny. Obidve mi samostatne prišli tak, že tomu niečo chýba a jednoducho som tieto dva žánre skombinoval. Dnes sa predovšetkým venujem svadobnej a produktovej fotografii. Svojho psa Orca stále rad fotím, no času je pomenej. Čo je zvláštne je však to, že tieto fotografie mi nikto nezaplatí, ale najviac ma napĺňajú.“

Do povedomia nielen Žilinčanov ste sa dostali aj vďaka Vášmu psíkovi Orcovi – poviete nám váš spoločný príbeh?

„Náš príbeh by sa dal rozpísať na samostatnú knihu, ale teda v skratke: československý vlčiak je dosť náročné plemeno na vychovanie a aj napriek tomu, že som bol na to pripravený, tak mi to dalo dosť zabrať. Jeho puberta trvala päť rokov a stálo ma to kopu nervov, ale v konečnom dôsledku to stálo za to. Treba ho veľa venčiť a vďaka tomu som spoznal veľa zákutí nie len Žiliny, ale aj Slovenska, a za to som mu vďačný.“

Je fotografovanie Vášho psíka náročné alebo už Orco po takej dlhej dobe vie, že ho za peknú fotku čaká maškrta a „oplatí“ sa mu zapózovať?

„Orko je model od prírody a za všetky tie roky sa už aj naučil pózovať. Najviac ma však bavia momentky odfotené z diaľky, kedy bol sám sebou a neregistroval, že ho vnímam cez hľadáčik na objektíve. Samozrejme, vždy ho odmením maškrtou alebo ho riadne vychválim a potom je aj on šťastný. Je to taká harmónia, keď pes vidí, že ste spokojný, tak je aj on.“

Myslíte si, že plemeno psíka, ktorého sa rozhodnete fotiť, je v určitom slova zmysle smerodajné, alebo všetko závisí od jeho výchovy?

„Podľa mňa na plemene nezáleží. Na Instagrame sú účty napríklad aj s ježkom, ktoré majú viac ako milión followerov. Skôr záleží aký máte vzťah so psom a či sa cíti v prírode šťastný. Potom sa to fotí samo. Samozrejme, aj výchova hrá rolu. Určite si nedovolím psa pustiť na voľno ak viem, že sa v blízkosti pohybujú ľudia alebo divá zver.“

Na sociálnych sieťach ste si vybudovali rozsiahlu základňu fanúšikov – čomu pripisujete takýto úspech? Je to vždy len o peknom modelovi/modelke?

„S pekným modelom, modelkou sa fotí určite lepšie, ale to vám nezaručí úspech. Ten môj pripisujem drine. Všetkým tým nekonečným túram, skorým ranným vstávaniam alebo nočným pobytom v horách a čakaním na východ slnka. Veľakrát som prišiel unavený z roboty, ale napriek tomu som išiel ešte do hôr spraviť fotku. Samozrejme, niekedy sa fotka nepodarí kvôli počasiu alebo iným vplyvom, ale to je úplne nepodstatné, pretože zážitok ostáva v pamäti, a to je pre mňa to podstatné.“

Aké je Vaše obľúbené miesto na fotenie? Preferujete skôr prírodu alebo aj ruch mesta?

„Milujem Malú Fatru, predovšetkým Veľký Rozsutec. Takisto ale rád fotím v dolinách Lúčanskej Malej Fatry. Napríklad Višňové, Turie, Kunerad skrývajú pekné miesta. Obzvlášť počas dažďa alebo hmly sú tieto miesta naozaj čarovné. Ruch mesta mám takisto rád, ale nie s Orcom. Tu skôr fotím produkty, oblečenie alebo lifestyle fotky.“

Myslíte si, že sa z profesionálneho fotenia na zákazky, ako jediného zdroju príjmu, dá na Slovensku vyžiť?

„Fotenie ako profesia dokáže zabezpečiť plnohodnotný príjem, ale treba tomu venovať veľmi veľa času. Pekne fotiť nestačí. Treba sa neustále venovať zháňaniu zákazok, sledovať trendy a učiť sa postprodukciu. Ja osobne si viem zabezpečiť stabilný príjem, napriek tomu sa však venujem aj manuálnej práci. Mám firmu, ktorá sa venuje aj čistiacim prácam vo výškach. V zime pracujem ako snowboardový inštruktor. Je to skvelá kombinácia. Na fotenie treba veľa inšpirácie, ktorá nepríde iba-tak sama od seba. Veľa nápadov na fotku som dostal práve počas manuálnej práce, kedy som mysľou inde. Ak je človek šikovný, dokáže sa z toho uživiť, ale ja som zástanca toho, že fotenie musí byť viac menej stále hobby.“

Možno tradičná otázka pre fotografa – ste zástancom Nikonu alebo Canonu?

„Ja by som na tuto otázku odpovedal takto: kde sa bije Nikon a Canon, tam si ja vyberiem Fujifilm. Značiek na výber je veľa a každá je svojím spôsobom správna. Profi fotograf vie spraviť dych berúci záber aj na tridsaťročnom fotoaparáte. Nejde ani tak o značku ako o to, ako s daným fotoaparátom viete narábať. Niekto si myslí, že si kúpi fotoaparát za dve tisíc eur a automaticky je dobrý fotograf. Potom však zistí, že fotí na automatickom režime a fotky nie sú o moc lepšie, ako na smartphone.“

Čo by ste poradili začínajúcim fotografom, ktorí ešte len snívajú o fotkách, ktoré sa možno raz stanú virálnymi?

„Veľa kamarátom aj fanúšikom, začínajúcim fotografom, som rozdal veľa rád, ale jedna je zásadná. V prvom rade treba fotiť pre seba, až potom pre publikum. Netreba to robiť na silu. Veľmi dôležité je aj to, aby mala snímka príbeh, emócie alebo nejakú pridanú hodnotu. Takisto treba vedieť prijať kritiku od skúsenejších kolegov. Pokiaľ už nejaký čas fotíte a myslíte si, že vaša práca je kvalitná, treba sa prezentovať. Nielen kamarátom a rodine, ale aj širokému okoliu. Rôzne výstavy alebo súťaže sú skvelá voľba. Ja som v začiatkoch oslovoval stránky na Instagrame s veľkou popularitou. Niektorým sa moje fotografie páčili a následne moju prácu prezdieľali. Vďaka tomu sa naša fanbase postupne rozrastá. Je však mnoho lepších fotografov ako som ja a aj napriek ich snahe majú na sociálnych sieťach oveľa menej fanúšikov."