V stredu zasiahla celý Turiec smutná správa. „Vy, čo nás poznáte, viete, aký sme mali vzťah, viete, koho sme stratili... najlepší otec a dedo Ďudo, aký existoval. Smrť nám zobrala objatia, ale nechala všetku lásku,“ uviedla dcéra Miriam.

Ľudovít Lettrich sa narodil 3. mája 1945 v Turčianskych Tepliciach. Bol synovcom predsedu povojnovej Demokratickej strany Jozefa Lettricha. Študoval na priemyslovke, po čase dostal umiestenku do Strednej odbornej školy obchodu a služieb v Martine. Tam pôsobil najprv ako učiteľ technických predmetov, no v roku 1990 sa stal riaditeľom školy a zostal ním až do svojho odchodu na dôchodok v roku 2004.

Ľudovít Lettrich bol milujúci manžel, otec a starý otec, vášnivý športovec. „Takto spolu ten úsmev už nikdy nedáme, ale raz sa pokúsim, keď utriem slzy, aby tu zostal a pripomínal ťa. Veľmi nám chýbaš, oci... Neviem, či si to tak chcel...ale odísť navždy na bicykli, to nedokáže hocikto. Navždy ťa budem ľúbiť. Ďakujem všetkým, čo stojíte pri nás a mali ste ho radi. 🖤,“ napísala pod spoločnú fotografiu dcéra Miriam.

Stratu človeka s veľkým srdcom však nesie ťažko celý Turiec, pretože bol mimoriadne obľúbený. „Som rád, že som mal možnosť spoznať tohto skvelého človeka. Naposledy som ho stretol nedávno v Tepliciach na bicykli, keď sa išiel dať ostrihať a našiel si na mňa 10 minút na príjemný rozhovor. Skvelý človek,“ hovorí Stanislav Thomka.

„Smutná správa, odišiel super človek,“ napísal na sociálnej sieti Ladislav Longauer.

„Dnes na obed ma zastihla smutná správa. Zomrel Ľudovít Lettrich. Môj sused, bývalý pedagóg, zanietený fotograf. Posledné roky sa žiadna väčšia akcia nezaobišla bez Ľuda a jeho presného fotografického oka, ktoré zachytilo všetky momenty života v meste. Miloval šport. Pri športe aj jeho srdiečko dotĺklo. Smútiacej rodine vyjadrujem úprimnú sústrasť. Česť Tvojej pamiatke sused môj,“ uviedol Igor Hus.

Na Ľudovíta Lettricha si takto spomína novinár Roman Kopka, bývalý kolega. „Sú správy, ktoré s vami zalomcujú a ktorým nechcete uveriť. Žiaľ, pred chvíľou som sa o jednej takej dozvedel. Zomrel Ľudo Lettrich, s ktorým som dlhé roky v Živote Turca (tak sme naše noviny nazývali i keď mali už iný názov) spolupracoval. Bol to náš dvorný fotograf, na ktorého sa dalo stopercentne spoľahnúť. Ľudko pôjdeš tam a tam? Stihneš aj druhý polčas? Večer je aj hokej. Nikdy nepovedal nie. A keď aj náhodou nemohol, veľmi sa ospravedlňoval. Jeho fotky z futbalu, hokeja, hádzanej, atletiky, hokejbalu, lyžovania, jednoducho zovšadiaľ, kde sa niečo dialo, a to nielen v športe, mali tisíce priaznivcov. Zachytil mnohé nezabudnuteľné momenty, malé i veľké príbehy športovcov i fanúšikov, ktoré vďaka jeho pohotovosti zostali navždy zvečnené. Ľudo, dovolil mi tak ako niekdajšiemu žiakovi školy, ktorej bol riaditeľ, hovoriť, však nebol len fotograf. Bol najmä super človek, na ktorého sa nedá zabudnúť. Ďakujem za naše kamarátstvo, za rady a postrehy, o ktoré sa so mnou vždy podelil. Vyjadrujem úprimnú sústrasť celej rodine. Česť jeho pamiatke.“