Spomienky na celý život

Prišlo to ako blesk z jasného neba. Zuzana Bubernáková vo februári oslávila tridsiatku a dostala nezvyčajný darček. Sestra jej darovala cestu do španielskeho Santiago de Compostela. Ak si ale predstavujete pobyt plný oddychu, či vylihovanie na pláži, ste na omyle. Zuzana si spolu so sestrou Lenkou a kamarátom Lukášom užili cestu do pútnického mesta. „Santiago bol taký sen mojej sestry, s Lukášom to už dlhšie plánovali. Myslím že takým hlavným dôvodom bolo prekonať samých seba, aspoň v mojom prípade určite,“ hovorí Zuzana.

Pôvodne ale Zuzana plánovala „iba“ turistiku na Islande. „No ono to vzniklo tak, že ja som pôvodne plánovala ísť na turistiku na Island a keď som o tom vravela sestre, povedala, že so mnou pôjde, ak ja s ňou pôjdem do Santiaga. Prvé čo som povedala, že ja určite nejdem kráčať niekam mesiac pešo, to ani vo sne,“ smeje sa spomína Zuzana, keď si spomenie na svoju prvú reakciu. Pred pár týždňami sa z cesty vrátili domov.

Po Slovensku Španielsko

Trasa pútnikov do Santiago de Compostela, alebo Cesta svätého Jakuba, je názov púte, ktorá vedie ku katedrále v Santiagu de Compostela, v španielskej Galícii. Podľa tradície sú v katedrále uložené ostatky svätého Jakuba, Kristovho učeníka. V roku 1993 zapísali Svätojakubskú cestu na zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Svoju trasu má Svätojakubská cesta aj na Slovensku. Časť z nej už Zuzana v minulosti prešla. „Pred cestou do Španielska sme približne dva roky dozadu prešli na Slovensku cca 100km časť Svätojakubskej cesty, vedúcej od Košíc po Bratislavu. Trasa je vďaka združeniu Priatelia Svätojakubskej cesty na Slovensku už značená,“ vysvetľuje Zuzana.

Väčšinou však mladá žena preferuje jedno, či dvojdňovú turistiku. Rada chodí aj k moru, no ani tam neobsedí. „Nie som moc fanúšik vylihovania na pláži. Ak ideme na dovolenku k moru, väčšinou si dopredu naplánujem, čo by som tam mohla robiť, kde sa ísť pozrieť a podobne, pretože ma väčšinou po hodinke, dvoch, začnú žrať mrle,“ smeje sa Zuzana.

Bola to výzva

O púti v Španielsku toho veľa nevedela. „Iba čo som sa dozvedela na púti na Slovensku. Že to končí v Santiagu, a že si môžete vybrať z mnoho trás, ale nič konkrétne,“ hovorí Zuzana. No strach nemala a cestu vnímala ako veľkú výzvu. „Povedala som si, že no hold, keď to nepôjde, prejdeme čo sa dá a spravíme si dovolenku. Samozrejme, som ale verila, že to prejdeme celé.“

A keďže akčná Zuzana nič nechcela nechať na náhodu, pred cestou prišli prípravy. „Keď som si začala študovať trasy a čítať si o púti, najviac som sa začala tešiť na tie cesty popri oceáne, už len na fotkách to vyzeralo nádherne a v skutočnosti to bolo ešte krajšie.“ Na špeciálnu fyzickú prípravu síce čas nemala, no keďže denne chodí pešo, cvičí a pravidelne absolvuje túry, pripravená bola.

Stres pár dní pred cestou

Celú trasu si dopredu dôkladne naplánovali a kúpili letenky. Pripravení na cestu chceli byť na 120 percent. „Pôvodný plán bol letieť do Lisabonu a odtiaľ vlakom do Porta, kde sme mali začať púť. Letecká spoločnosť nám ale týždeň pred odletom posunula let o tri dni skôr a ja som na poslednú chvíľu hľadala letenky, keďže sme už mali dohodnutý dátum a aj letenky nazad. Nakoniec sa mi podarilo na ten istý deň zajednať posledné tri miesta v lietadle priamo do Porta,“ opisuje Zuzana úvod cesty, ktorá sa začala 28.marca.

Kilometre pešo

Každý deň mali naplánovaný kilometer po kilometri. Ich cesta bola kombináciou všetkých troch možných trás, ktoré vedú z Porta. „Tým pádom sme mali možnosť vyskúšať si všetko od pláží, cez poľné cestičky, lesy a aj mestá, ktoré pre nás boli utrpením. Takmer všetky cesty boli vydláždené tými mačacími hlavami a po tom sa fakt, že zle chodilo. Po pár dňoch sme si už len vraveli: zase hlavy,“ smeje sa Zuzana, keď opisuje zážitky. Denne prešli pešo okolo 20-22 kilometrov. „Okrem dvoch dní, tie sme mali také jemnejšie a prešli sme cca 14km za deň. A samozrejme posledný deň, ten sme prešli skoro 30 kilometrov vo vetre a daždi,“ opisuje Zuzana náročné chvíle.

Každý deň ich budil budík o siedmej ráno. Ubytovanie si rezervovali vždy aspoň tri dni dopredu, aby vedeli, že majú kam ísť. „Vedeli sme, že sa nemusíme až tak ponáhľať, aby sme si chytili miesto na ubytovni. Ja som poväčšine času vstala prvá, pripravila som nám desiatu. Večer predtým sme si obyčajne nakúpili buchty, nejakú tu nátierku, šunku a zeleninu. Ak na ubytovaní bola aj kuchynka tak sme si párkrát varili večeru, alebo som ráno uvarila vajíčka na cestu. Inak sme väčšinou stavili na klasiku: vločky s jogurtom, nejaké ovocie,“ opisuje Zuzana začiatok každého dňa.

Po raňajkách sa pobalili a vyrazili na cestu. „Vždy sme sa aspoň raz za deň stavili na kávu. Inak sme si robili prestávky tam, kde nám to prišlo najvhodnejšie. Kráčali sme väčšinou okolo tých 8 hodín. Dorazili sme na ubytovanie, zložili sa, oddýchli si a šli sa večer najesť, buď do reštaurácie, alebo ako som spomínala, keď bola možnosť sme si večeru uvarili.“

Nakúpili potraviny na ďalší deň, preprali si veci v rukách, keď sa dalo, tak v práčke a oddychovali. „Väčšinou sme spávali v hosteloch tzv. Alberques, čo sú ubytovne pre pútnikov. Ja som toto riešila pomocou aplikácie Camino Ninja, kde okrem máp nájdete aj ubytovania s emailami, whats up-om, alebo odkazom priamo na booking. Väčšina ubytovaní stála v rozmedzí od 10-20€,“ vysvetľuje Zuzana.

Ponorka nebola

So sestrou Lenkou a kamarátom Lukášom trávila Zuzka všetok čas. „Prekvapilo ma, že sme sa nepozabíjali,“ smeje sa a dodáva: „ale nie, srandujem.“ Ponorková choroba ich obišla.

Na svojej ceste videli prekrásne miesta, prežili nové pocity a stretli stovky ľudí a to v nich zanechalo hlboký dojem. „Veľmi ma prekvapilo, akých ľudí sme po ceste stretávali. Najmä domácich, ktorí síce toho moc nenahovorili, lebo angličtina tam moc v kurze nie je, ale boli ochotní, milí, rukami nohami sa s nami dorozumievali, len aby nám poradili, alebo pomohli, zdravili nás, ukazovali, že nám držia palce. Taká fakt dobrá aura z nich vyžarovala,“ opisuje Zuzana svoje pocity.

Prekonať samú seba sa Zuzke podarilo. „Určite ma to utvrdilo aj v tom, že ak si človek niečo zaumieni a chce, tak sa všetko dá. Camino je cesta o vás, o nikom inom, nemusíte na nej nikomu nič dokazovať, len ráno vstať a ísť. Ak si človek potrebuje vyčistiť poriadne hlavu, myslím, že toto je na to ako stvorené. Vo mne to zanechalo určite pozitívne dojmy,“ opisuje Zuzka.

Bolo aj ťažko

Ako to už v živote býva, boli aj ťažšie chvíle. „Jasné, nebola to prechádzka ružovou záhradou, bolesti chrbta, nôh, otlaky, únava, to všetko nám dávalo poriadne zabrať, ale každý deň, aj ten najťažší, sa našlo vždy veľa vecí, čo mi spravili deň krajším.“

No a medzi tie ťažšie dni patril určite posledný. Únava sa prejavila naplno, do toho zlé počasie. „Ja som fakt mlela z posledného, lialo, už to telo proste nejako vypovedalo, tak asi po 20 km sme sa rozhodli, že sa ideme najesť. Pri ceste stál pán pod dáždnikom a volal ľudí do ich reštaurácie a keď som šla okolo neho ja, schoval ma pod ten dáždnik, aj keď som mala pršiplášť, a odprevadil ma až k dverám a znova sa vrátil k ceste. No neurobí Vám to hneď lepšiu náladu?“

Doma dlho neobsedí

Na chvíle plné krásnych miest, zážitkov, improvizácie, ale aj dobrej nálady bude trojica cestovateľov spomínať dlho. Domov sa vrátili 13.apríla. A hoci odvtedy ubehlo iba pár týždňov, už teraz Zuzka plánuje ďalšie dobrodružstvo. „Veľmi rada by som šla napríklad Tour de Mont Blanc, ale to sú také plány možno na budúci rok.“ Zuzka, tak šťastnú cestu.