Je 12. júl 1976. Manželia Cervanovci prichádzajú na stanicu Verejnej bezpečnosti a ohlasujú nezvestnosť svojej dcéry Ľudmily. Už pred dvomi dňami mala doraziť k snúbencovi do Košíc. Mala pricestovať vlakom, no nič o nej nevedia. Vec boli ohlásiť už včera, ale policajt im povedal, aby sa nebáli, že je asi na čundri a isto sa ukáže. To sa ale nestalo.

Okolo riečky Čierna voda sa 14. júla 1976 v obci Kráľová pri Senci prechádza muž. Pod mostom zrazu zbadá nehybné telo. Ide o ženu, ruky má zviazané dozadu a od pol pása dole je nahá. Svoj nález oznamuje policajtom.

Na druhý deň telo ženy identifikuje, ako svoju nezvestnú 20-ročnú dcéru, plukovník letectva Ľudovít Cervan.

Od tejto chvíle beží vyšetrovanie. Počas desiatich týždňov policajti vypočúvajú 315 svedkov. Jedenásti z nich podrobne opisujú, že Ľudmila bola 9.júla večer na diskotéke v študentskom klube UNIC, na koncerte kapely Elán. Tam bola v spoločnosti kamaráta a neskôr sa k nim pridali známi z Nitry, ktorí ale neboli študentami a navyše vraj na akciu priniesli, napriek zákazu, alkohol. Jeden z nich, Kocúr, bol pod parou a obťažoval dievčatá. Po koncerte videli svedkovia Ľudmilu odchádzať z internátu Ľ. Štúra v Mlynskej doline na autobusovú zastávku. Tiež uviedli, že si blízko zastávky všimli biele auto. V pláne mala ísť na vlakovú stanicu a odtiaľ vlakom do Košíc k snúbencovi. Tam už ale nikdy neprišla.

Dve verzie

V hre boli dve možné verzie. Buď vraždu spáchal istý Arab, motívom mala byť pomsta Cervanovej otcovi, ktorý ako vojenský atašé na Blízkom Východe, bol svedkom krádeže a jej páchateľovi odsekli ruku.

Druhou verziou bolo, že život ženy má na svedomí študent, ktorého v osudný večer tiež videli na autobusovej zastávke, navyše bol majiteľom bieleho auta, a biele auto zazreli svedkovia na zastávke ten večer, keď tam naposledy videli Ľudmilu živú. Niektorí tvrdili, že práve takým autom odišla.

Ani jedna z verzií sa napokon nepotvrdí a vyšetrovateľom sa nedarí v prípade smrti mladej ženy dostať ďalej. Prípad teda odkladajú.

Rok 1977. Rodičia študentky sa nevedia zmieriť so stratou dcéry a v sebe nosia množstvo nezodpovedaných otázok. Matka Ľudmily sa preto obracia listom na vtedajšieho prezidenta Gustáva Husáka a prípad znova otvárajú. Na scénu vstupujú noví svedkovia udalosti, možných aktérov vraždy policajti sledujú celé mesiace, vypočúvajú. Postupne skladajú udalosti osudného večera.

Čo sa teda v ten večer stalo?

Je 9. júl 1976. Vo vysokoškolskom Klube UNIC je diskotéka. Ľudmila má v pláne chvíľu sa zabaviť a potom cestovať do Košíc. Do klubu prichádza s kamarátom a večer prebieha pohodovo, no iba do chvíle, kým sa v klube nezjaví partia mladíkov pod parou. Z Nitry prišli na bielom aute. Jeden z nich, Kocúr, je dotieravý k dievčatám a najviac si všíma Ľudmilu. Tá po nejakej chvíli odchádza do svojej internátnej izby, berie si cestovnú tašku a ide na autobusovú zastávku. Tam ale znova stretáva otravnú partiu a Kocúr ju prehovára, aby s nimi odišla pokračovať v zábave v jednom bratislavskom byte. Keď ponuku odmieta, berú jej z rúk tašku a hádžu ju do auta. Ako sa Ľudmila po ňu načiahne, vtláčajú ju nasilu dnu a auto odchádza. Proti jej vôli prichádzajú všetci do spomínaného bytu. Okrem ženy je tam sedem mužov. Študentke ponúkajú alkohol, a keď nechce, lejú do nej nasilu. Vzápätí ju žiadajú, aby sa vyzliekla, no dievča to odmieta, tak ju nasilu aj vyzliekajú. V tej chvíli je úplne bezmocná a partia bezcitných mladíkov, okrem jedného, ju znásilňuje. Po ohavnom čine sa preľaknú, že by to mohla oznámiť na polícii. Niektorému zíde na um, že ju musia zabiť. Vezú ju teda k jazierku v Kráľovej pri Senci. Tam ju Kocúr ešte raz znásilní a následne ju spolu s Andrášikom v jazierku topia.

V roku 1981 z hrozného činu obviňujú troch mužov a neskôr ešte ďalších štyroch. Niektorí z nich pochádzajú z vplyvných rodín, maria vyšetrovanie a svedkov zastrašujú. V roku 1982 sú aj napriek tomu odsúdení a rozsudok o rok potvrdzuje aj Krajský súd. Obžaloba pôvodne pre troch z nich, Kocúra, Andrášika a Brázdu, žiadala tresty smrti, napokon dostali od 4 do 24 rokov. (Miloš Kocúr 24, Milan Andrášik 22, Roman Brázda 20, Stanislav Dúbravický 18, František Čerman 12, Pavol Beďač 8, Juraj Lachman 4) Rozsudok v roku 1983 potvrdil aj Najvyšší súd SSR. V roku 1990 podáva vtedajší generálny prokurátor ČSFR Tibor Böhm sťažnosť proti rozsudku, a Najyšší súd ČSFR ju akceptuje. Vytýka Krajskému súdu SR 72 pochybení, ktoré žiada prešetriť a všetci obžalovaní sa dostávajú na slobodu. Mnohé z týchto údajných pochybení sa však opierajú o argumenty obžalovaných, ktoré už počas prvého procesu boli zamietnuté, či priamo vyvrátené.

V roku 2003 priznáva Ústavný súd odškodné za prieťahy obvineným dokopy 2 300 000 korún, o tri roky neskôr aj Margaréte Cervanovej, matke zavraždenej ženy, 650 000 korún.

Ohavný skutok sa neskôr stal námetom pre viaceré knižné, aj filmové diela.