Legenda spod pera Zuzany Kuglerovej rozpráva o Bytčianskom zámku, ktorý kedysi plakal smútkom. V dôsledku krutých vojen bol zámok opustený a jeho múry začali vlhnúť, akoby ronili slzy. Pani Katarína, očarená týmto príbehom, sa rozhodla vydať na ťažkú cestu, aby zámok získala a obnovila. Po návšteve opustenej stavby sa rozhodla nielen splniť svoj sľub, ale aj zachrániť jeho osud.

Zámok pani Kataríny (povesť z Bytče)

V dávnych časoch bol Bytčiansky zámok ešte chudobnejší než najchudobnejšia chalupa. O jeho smutnom osude sa traduje stará povesť.

Počas krutých vojen, keď sa na osudoch ľudí podpísali vojny s Tatármi a Turkami, zámok začal pustnúť a jeho múry začali vlhnúť, akoby ronil slzy. Zvesť o tomto podivnom zámku, ktorého steny plačú, sa dostala až do Viedne, kde ju počula pani Katarína. Tá mala všetko od výmyslu sveta, ale zámok, ktorého steny plačú ešte nemala. Oslovila svojho manžela s prísľubom, že ak jej splní želanie a dá jej tento podivný zámok, porodí mu syna, ktorý porazí všetkých Turkov. V ten deň sa vydala na dlhú cestu.

„Po mnohých dňoch putovania prišla pod skalu Lietava. Zbadala na nej pyšný hrad. „To bude zámok, o ktorom som počula,“ povedala si. Chcela tam ihneď ísť, ale vonku bol čas neskorej jesene, hora naokolo černejšia ako tma a ona cestou vyhladla aj premrzla. Preto sa rozhodla, že si oddýchne v blízkom hostinci. Dala si dúšok vínka, k tomu kuriatko na chrumkanie a rozhliadla sa po miestnosti. Zbadala dcéru hostinského, ako sa zvŕta pri hrncoch. Prišlo jej na rozum, že by potrebovala na zámku súcu ženskú ruku. Hneď vraví hostinskému: „Povedz svojej dcére, nech ma sprevádza hore na hrad. Hostinskému sa želanie cudzej panej videlo veľmi zvláštne, aj tak však nariadil dcérke, aby sa vychystala do tmy. Aby dvom ženám v noci nebola zima, pribalil im čutoru sladkej medoviny.“

Bytčiansky zámok. Zdroj: Shutterstock/TTstudio

„Po dlhom trmácaní vyšli na Lietavský hrad. Tam Katarína zašla do najväčšej siene, sadla si za dubový stôl a vraví dcére hostinského: „Nalej mi z toho, čo ti dal otec!“ Dievča bez slova poslúchlo. Pani si odpila a zadívala sa na steny. „Povedz mi, vidíš na múre dáku slzičku?“ „Nevidím,“ zaznela odpoveď. Vtedy si mladá žena naliala druhý pohár a prizerá sa lepšie: „,Ale ja vidím! Tie steny ozaj plačú.“ Možno to bolo tým, že mala v sebe veľa medoviny, možno jej od nočného chladu zatiahlo oči. Videla to, čo chcela vidieť. Dala si tretí pohár a zaspala.“

Ráno sa prebudila, slnko už bolo vysoko na oblohe. Pretrela si oči a zmätene sa opýtala: „Kde som to?“ „Na Lietavskom hrade,“ odpovedalo dievča. „To nie je zámok, ktorý hľadám,“ povzdychla si Katarína. „Dopočula som sa, že vraj tu niekde na okolí je taký palác, ktorého steny ronia slzy.“ „Kdežeby palác, zrúcanina!“ zasmialo sa dievča. „Leží tu neďaleko. Neroní slzy, zato má múry také vlhké, že by sa dali žmýkať. Odkedy umrel jeho pán, nemá sa oň kto starať. Je biednejší než najbiednejšia chalupa.“ „Aj tak ho chcem vidieť!“ rozhodne povedala Katarína.

Bytčiansky zámok. Zdroj: Shutterstock/PeterVrabel

Dcéra hostinského zapriahla kone do koča a spoločne s Katarínou zamierili k zámku. Keď dorazili, všetko bolo tak, ako dievča povedalo: vlhké múry a zanedbané panstvo. Katarína začala ľutovať, že svojmu manželovi dala taký neuvážený sľub. Premýšľala, ako by mohla túto škodu napraviť. Po chvíli sa rozhodla: „Ten zámok kúpim, lebo som dala slovo,“ povedala. „A že som prvú noc na Lietave prespala, kúpim aj Lietavský hrad. Ty budeš na ňom šafárka, pretože si mi verne slúžila.“ O mesiac neskôr priviedla do Lietavy svojho manžela. Tam splnila svoj druhý sľub a počala s ním syna. Deväť mesiacov ho nosila pod srdcom, zatiaľ čo remeselníci opravovali zámok s vlhkými stenami. Dokončili ho v deň, keď sa mladý Turzo narodil a keď ho pyšná matka priniesla do opraveného zámku v náručí.

Od tej doby Bytčiansky zámok už nikdy slzy neronil. Možno aj preto, že sa stal majetkom Turza, ktorý sa neskôr stal palatínom a vyhnal Turkov z uhorského kráľovstva, čím splnil sľub, ktorý dala jeho matka otcovi.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - KUGLEROVÁ, Zuzana. Turkova stupaj: povesti zo žilinského kraja. Bratislava Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2003. 133 s. ISBN 8080611653