Na povesť, ktorú vám chceme prerozprávať, sa už takmer úplne zabudlo. Iba v zažltnutých papieroch sa o nej zachovala krátka zmienka. Možno aj dobre, pretože podľa starých záznamov sa deti v tých časoch báli vystrčiť nohu z domu po zotmení, a ani dospelým nebolo príjemné cestovať z jednej osady do druhej. Po Zázrivej vraj v noci obchádzal Svetlonos. Také meno mu dali, hoci ho nikto nikdy nevidel a ani nepočul. Nevedeli, či bol starý alebo mladý, len to, že nosil lampáš, z ktorého sa šírilo svetlo doďaleka. A ten lampáš bol raz na jednom kopci, inokedy na inom.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Obec Zázrivá

O svetlonosovi

Nebolo zvykom túlať sa po nociach s lampášom po okolitých kopcoch. Najzvláštnejšie bolo, že niektorí ľudia lampáš videli, ale mnohí, ktorí sa dívali, nič nevideli. V dedine sa hovorilo, že niekto hľadá poklad alebo že nešťastník, ktorý nemôže v pokoji ležať v hrobe, prechádza dedinou po nociach. Boli blízko pravdy, ale prečo sa to dialo, nikto nevedel. Každý mal dosť vlastných starostí.

V tom čase vládla v dedine bieda. Nebolo čo jesť ani čo dať dobytku. Ľudia vyzerali ako mátohy. Tí, čo mohli, odišli hľadať obživu inde, než by doma čakali na smrť. Dôstojný pán farár napísal o Zázrivej, že je to chudobná a hladová dedina. Nesmierna bieda zachvátila Zázrivú a v týchto ťažkých časoch sa začali diať čudné veci. Svetlonos si obzeral dedinu.

„V jeden večer, ba už bola noc, keď sa aj chlapi z krčmy poberali domov, sa vo dverách lampáš zjavil. Žiaril ako nebeská hviezda. Všetkých oslepil. O chvíľu zahrmotala jedna z ťažkých stolíc, ba i zavŕzgala, akoby si na ňu ktosi ťažko sadal. Nikoho nebolo vidno, len ten lampáš bol zrazu na stole. Chlapi si oči pretierali, krk naťahovali, že by niečo viac zazreli. Ani tak nikoho nevideli. Len lampáš žiaril ako mesiac pri splne. Také ticho ešte v krčme nikdy nebolo. Chlapom sa slová v hrdle zasekli, ba zdalo sa, že ani nedýchajú. Len tá stolička sa občas pohla a trochu zahrmotila. A zas nič.“

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Obec Zázrivá

Chlapi sa pozerali jeden na druhého. Možno si aj pomysleli, že keby mali valašku, zo stoličky, ktorá občas zaškrípala, by zostali len triesky. Keď sa trochu spamätali, odvážili sa na ďalší krok. Zrazu štyria vyskočili spoza stola a zamierili k stolu so žiariacim lampášom. Ostatní sa k nim pridali a stoličku si podhadzovali ako pierko. Nakoniec z nej zostala len hromádka polámaného dreva.

„Tam je,“ zreval jeden z chlapov. A už sa všetci vrhali tým smerom. Jeden pred druhým chcel chytiť neviditeľné čudo, čo s lampášom do krčmy prišlo. „Mám ho,“ víťazoslávne ktorýsi z chlapov. Ostatní mu pomáhali. Keď sa pozbierali zo zeme, držali za krk Adama z Plešivej. Už modrel, kriesiť ho museli. Aj lampáš sa kdesi prepadol. Zmizol nevedno kedy.“

Na druhý deň bolo v dedine všelijako. Chlapom nebolo do reči, nemali sa čím chváliť. Ženy sa im vysmievali a obviňovali ich, že im lampáš zažiaril pred očami kvôli vypitej pálenke. Dni ubiehali a život v dedine pokračoval ďalej. Jeden večer, keď už nastala noc, sa opäť ukázal lampáš. Tentoraz však zavítal medzi ženy, ktoré spokojne priadli a hrkotali kolovratmi. Nití pribúdalo a ženy sa pripravovali na odchod, keď pod oknom preblesklo svetlo. Keby to bolo obyčajné svetlo, nikto by si ho nevšímal a mysleli by si, že chlapi prišli ženám naproti. Ale žiara bola taká silná, akoby sa otvárala pekelná brána. Všetky ženy stíchli, zakryli si ústa od údivu a prestali krútiť kolovratmi. Krátko nato zavŕzgali dvere do pitvora a potom aj do izby.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Obec Zázrivá

„Lampáš v nich žiaril, izbu bielunkým svetlom osvecoval. Ešte horšie sa so ženami dialo, keď sa im akýsi neznámy hlas začal prihovárať. Bledli ako plátno na slnku. „S chlapmi sa v krčme nedalo porozprávať. Hneď sa do bitky púšťali. S vami by som rád pár slov prehodil,“ rozhovoril sa neznámy hlas. Ženy už vtedy nevydržali. Povyskakovali spoza kolovratov a s hrozným vreskom sa rozbehli do dverí. Hrnuli sa popri žiariacom lampáši von z chalupy a ešte s väčším krikom dolu ulicou. Zo dva dni sa neukázali v dedine. Richtára veru takéto udalosti netešili. Po dedine sa o inom nehovorilo, len o žiariacom lampáši a o akomsi neznámom človeku. Chlapov richtár karhal, že by do krčmy menej chodili. Aj ženám dohováral, aby aspoň ony mali rozum a pokoj zachovali.“

Ako keby hovoril do vetra. Každý si len svoje dookola omieľal a v strachu z domu nevychádzal. Dedina nebola po večeroch nikdy taká pustá ako vtedy. Jedného večera sa richtár vracal domov z úradu. Vykračoval si hore dedinou a premýšľal. Mal nad čím. Veľa sa mu vtedy nakopilo a pomoci nikde. A tu zrazu vedľa neho veľa svetla. Lampáš sa pohojdával, ale človeka nikde. „Ideš si, richtárko, ideš?“ ozval sa neznámy hlas. Richtárovi vari aj baranica na hlave od ľaku podskočila. Hľadel, oči si pretieral, ale nikoho nevidel, len lampáš žiaril ako hviezda na nebi. „Svetlonos,“ len toľko z jeho úst vyšlo. Viac by z neho nikto ani na dereši nevytiahol. „Ťažké časy sme prežili, keď sme tu prvé chalúpky stavali i les klčovali. Nebolo nám vtedy veru veľmi do spevu. Aj tak nikto nikdy nepovedal, že odíde. Vybrali sme si toto miesto, aby sme tu žili, deti vychovávali. A teraz? Prišiel neúrodný rok a hneď by ste všetci vzali nohy na plecia,“ rozhovoril sa neznámy hlas. Potom stíchol. Len slabý vzlykot bolo počuť.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Obec Zázrivá

Išli potichu. Richtár sa spamätával z úľaku a boril so svojimi ťažkými myšlienkami. Aj by bol pritakal, lebo na tých slovách bolo hodne pravdy. „Choďte do iných krajov. Ukážte im, ako sa viete o ovce postarať. Zarobte si peniažky a potom sa vráťte. Tu je váš domov. Tu vám deti rastú,“ opäť sa rozhovoril neznámy hlas. Ani sa nenazdali a stáli pred bránou cintorína. Lampáš sa poberal svojou cestou. Richtár stále neprišiel k slovu. V úžase sa díval za pohojdávajúcou svetelnou žiarou. Potom pokyvujúc hlavou sa pobral do kostola. Od tých čias sa svetlonos v Zázrivej neukázal.

„Hovorilo sa, že to prvý richtár - šoltýs, čo dedinu zakladal, sa v hrobe obracal, keď videl, ako ľudia z dediny odchádzajú, domovinu opúšťajú.“

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HUBA, Peter. Povesti z Oravy. Prvé vydanie. Dolný Kubín: Janka Hubová, 2009. 87 s. ISBN 9788097017804