Turistická informačná kancelária mesta Žilina v rámci svojho Adventného čítania priblížila ďalší príbeh od spisovateľky Zuzany Kuglerovej, tentokrát s názvom Chlieb zo svätojánskych byliniek. Povesť sa viaže k najchudobnejšej žilinskej štvrti Frambor, kde žila pekárka Dorotka, ktorá pre svoju lásku musela čeliť mnohým prekážkam.

„Názov Frambor vznikol zlúčením dvoch nemeckých slov Frei (slobodný, voľný) a Berg (vrch, hora, kopec), písaných spolu ako Freiberg. Postupne sa udomácnil názov Frambor. Týmto názvom sa označovalo územie, ktoré od počiatkov mesta bolo oslobodené od daní a poplatkov (názov frei), a patrilo žilinskému dedičnému richtárovi. Od 16. storočia územie patrilo mestu, ktoré ho kúpilo spolu s inými výsadami a majetkami od dedičného richtára. Od stredoveku až takmer do konca 19. storočia sa tu nachádzali tzv. špitálske role a mestský špitál – chudobinec. Neskôr tu začala výstavba rodinných domov, dielní a priemyselných podnikov, ale aj výstavba ulíc,“ vysvetlili zástupcovia Turistickej informačnej kancelárie mesta Žilina.

Ilustračné foto. Zdroj: tikzilina.eu

Chlieb zo svätojánskych byliniek

V najchudobnejšej štvrti Žiliny, Frambore, kedysi stála malá pekáreň patriaca Dorotke. Všetci v meste ju mali radi, pretože bola skromná a šikovná. Zákazníkom vždy pribalila niečo navyše, či už medovník alebo posúch. Ráno piekla, poobede predávala na rínku a večer miesila cesto. Jej chlieb bol najlepší v celej Žiline a jej pekáreň poznal snáď každý v meste. Stánok na rínku mávala oproti mestskej radnici. Syn bohatého obuvníckeho majstra Teodora, Lukáš, u nej nakupoval najčastejšie. Dorotke sa veľmi páčil a ona jemu tiež.

„Lukáš jej chcel ušiť nové čižmy, keď to zbadal majster Teodor, hneď sa pýtal pre koho tie čižmičky šije. Keď zistil, že pre pekárku šije, hneď sa zamračil, že pre ledačinu šije. Ak chce šiť čižmy, tak len pre fiškálovu dcéru! Pre syna mal už dávno inú nevestu vyhliadnutú! Elvíra, fiškálova dcéra, bola síce bohatá, ale rozmaznaná. Celý deň pred zrkadlom stále a na každý deň iné šaty mala. Jej otec fiškál nerád videl toľkú márnivosť. I povedal si, že ju vydá za prvého, ktorý o ňu popýta. Keď ho navštívil obuvnícky majster, hneď sa potešil a svadbu medzi ich deťmi hneď zjednali. Majster Teodor si už mädlil ruky, aké veno do ich domu Elvíra prinesie, či si zaň kúpi nový dom pod arkádami alebo prijme ďalších učňov do dielne.“

Ilustračné foto. Zdroj: tikzilina.eu

Akonáhle sa Lukáš dozvedel o dohodnutej svadbe s Elvírou, nechcel o nej ani počuť a pokračoval v šití čižmičiek pre Dorotku. Majster Teodor sa obával, že Lukáš môže spraviť niečo nerozumné, a preto sa rozhodol konať inak. Zašiel za pekárkou a keď ju uvidel, musel uznať, že je to pekné dievča. Na rovinu sa jej spýtal, či má rada jeho syna a chce sa za neho vydať. Dorotka úprimne prikývla.

„Majster Teodor na ňu spustil: „A to nemôžeš! Si síce pekná, ale chudobná! Pre takú som ho nevychoval, iného seberovného po Frambore si hľadaj!“ Ale Dorotka iného nechce, len Lukáša. Obuvnícky majster sa zamyslel. Peniaze sú jedna vec, ale dobrá a pracovitá žena zas druhá. „Ak mi do roka prinesieš sto grajciarov ako veno, nebudem brániť vašej svadbe,“ privolil napokon a vybral sa do dielne povedať synovi novinu.“

Lukáš bol nadšený a rozhodol sa Dorotke pomôcť nazbierať potrebné zlaté. Spolu miesili cesto, piekli koláče a chlieb, ktorý potom predávali na rínku. Po roku Dorotka spočítala ušetrené grajciare a mala presne deväťdesiat deväť. Myslela si, že to bude stačiť, a šla za obuvníckym majstrom. Ten však spočítal mince a povedal: „Nesplnila si slovo, ktoré si mi dala. Preto ani ja nemusím splniť to svoje!“ Dorotka mu sľúbila, že do zajtra večera prinesie aj poslednú stú. Majster Teodor súhlasil: „Ak tak bude, vychystávam vám svadbu. Ale ak nie, Lukáš si vezme Elvíru!“

Dorotka sa vydala na rínok, ale celý deň nič nepredala kvôli silnému dažďu. Bylinkárka Agáta však prišla priamo k nej a spýtala sa, čo tam robí. Dorotka jej povedala, že potrebuje poslednú zlatku, aby si mohla vziať Lukáša. Bylinkárka nemala peniaze, ale dala jej svätojánske bylinky a povedala jej, aby z nich zamiesila cesto a o polnoci upiekla chlieb. Varovala ju: „Daj pozor, aby oheň v peci do rána nevyhasol. Keď začne svitať, vytiahni chlieb z pece a zakrúť ho do bieleho ručníka. Potom ho zanes obuvníckemu majstrovi. To bude miesto toho posledného zlatého, čo od teba žiadal.“

Ilustračné foto. Zdroj: tikzilina.eu

Dorotka urobila všetko presne podľa rád bylinkárky. Ráno vybrala chlieb z pece, zabalila ho a šla za majstrom Teodorom. Ten ju nečakal, pretože vedel, že včera nič nepredala. Keď otvoril ručník, bol prekvapený, pretože chlieb bol zo zlata. Hneď sa spýtal, ako k nemu prišla, a Dorotka mu všetko vyrozprávala. Majster Teodor si myslel, že šatka je zázračná, a pokúsil sa zmeniť iný chlieb na zlatý, ale nič sa nestalo. Pochopil, že čaro bolo v bylinkách. Správa o pekárke, ktorá napiekla zlatý chlieb, sa rýchlo rozšírila, a o Dorotku prejavili záujem mnohí, vrátane samotného radného pána.

„Majster Teodor dodržal slovo a zašiel za Dorotkou dohodnúť termín svadby. Tá mu však odkázala, že bude vtedy, keď bude na nej v zlatých čižmách tancovať. Dorotka by si zobrala Lukáša aj hneď a bosá, ale chcela chamtivého obuvníckeho majstra vytrestať. Majster Teodor zobral jej slová vážne a jediný, kto mu vedel pomôcť, bola bylinkárka Agáta. Vybral sa ju hľadať za hradby mesta. Blúdil tri dni a tri noci, kým našiel jej chalúpku v lese. Bylinkárka si ho vypočula. Keby nešlo o Dorotku, poslala by ho kade ľahšie. Napokon vybrala z košíka vysušenú žihľavu a podala ju obuvníckemu majstrovi so slovami: „Usúkaj z tejto byli niť. Tou niťou uši čižmy pre Dorotku. Keď budú hotové, zakop ich pod prah svojej dielne. Nechaj ich tam tri noci. Potom ich môžeš vybrať.“

Obuvnícky majster nasledoval jej pokyny. Na štvrté ráno vytiahol zo zeme zlaté čižmičky, zabalil ich do ručníka, v ktorom predtým bol zlatý chlieb, a doniesol ich Dorotke. V týchto zlatých čižmách Dorotka tancovala po boku Lukáša. Po skončení svadobnej veselice sa však čižmy zmenili na obyčajné. Majster Teodor nezanevrel na Dorotku ani na bylinkárku Agátu. Bol vďačný, že jeho syn dostal tú najlepšiu ženu na svete. Dorotka nezabudla na Agátu a až do konca jej života pre ňu piekla čerstvý a voňavý chlieb.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - KUGLEROVÁ, Zuzana. 2007. Kliatba kožušníkovej vdovy: Staré povesti zo Žiliny a okolia. Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2007. 209-213 s. ISBN 978-80-89208-73-9