Marienka, ako ju v detstve všetci volali, sa narodila v učiteľskej rodine. „Bývali sme vtedy v malej dedinke Borský Svätý Jur. Moje detstvo bolo nádherné. Bola som najstaršia zo štyroch detí. Žili sme v okrese Krupina v dedinkách Litava a Sucháň, kde pôsobili moji rodičia ako učitelia. Život na dedine je úplne iný ako v meste. Chodila som s miestnymi deťmi pásť kravy, kozy a husi a aj to ma inšpirovalo k napísaniu básničky Moje detstvo na dedine. Dedinské zvyky si pamätám dodnes,“ rozpráva Mária.

Detstvo.

Do Martina sa rodina presťahovala, keď mala Marienka 13 rokov. Milovala folklór, tanec, spev a divadlo. O rok neskôr nastúpila na štúdium do strojárskeho učilišťa, no ako to už býva, život ju zavial k úplne inej profesii. Doplnila si vzdelanie, vydala sa, narodili sa jej deti. Niektorí Martinčania si ju pamätajú ako „ženu za pultom“ v podniku Zdroj, no neskôr našla naplnenie v práci výkladovej aranžérky. „Vo voľnom čase som si privyrábala ako uvádzačka v kine Mladosť a v letnej sezóne v prírodnom kine v amfiteátri. Zažila som Filmový festival pracujúcich a aj do posledného miesta vypredané kino,“ spomína Mária.

Milovala folklór.

No potom prišli rany, ktoré bolia dodnes. Rozvod a smrť milovanej dcéry. „Zomrela mi 50 ročná dcérka, po ktorej mi ostali dvaja už dospelí vnuci. Od syna mám troch vnukov. Teda spolu 5. Ján Botto by povedal, chlapi jak oltárne sviece. Ale teším sa už aj z pravnúčika a jedinej pravnučky, princezničky medzi toľkými mužmi,“ opisuje Mária.

Ochotnícke divadlo.

Ďalšia rana prišla tri roky po smrti dcéry. Vo veku 73 rokov prišla o zrak. Očný infarkt postihol obidve oči a Mária zostala v úplnej tme. Neplače za tým, čo jej život zobral, je vďačná za to, čo jej dal.

Ako predavačka v Rybe.

„Aj o tomto som napísala básničku: Prierez životom (úryvok) ...Život sa ustálil, ale len na chvíľku. Zákerná choroba zobrala mi dcérku. A potom sa prihnal veľký čierny mrak. Stratila som zrak. Je to tak. Je to tak... Neviem, ako rastú vnúčence od syna, pravnučka, pravnúčik...koho je to vina? Koho je to vina?“

Prvé narodeniny po covide (v stacionári).

„Veľakrát som si povedala, že napriek tomu, čo sa stalo, ďakujem osudu za to, že mi umožnil 73 rokov sa pozerať na svet svojimi očami. Vďaka tomu viem, že tráva je zelená a obloha modrá a viem si stále všetko predstaviť.“

Oporu a pomoc má v rodine. Hovorí, že bez nej by bola stratená. „Viem si sama pripraviť raňajky a večere, zohriať jedlo, ktoré mi prinesú, umyť riady, zabezpečujem si osobnú hygienu, podľa hmatu si nachystám lieky do liekoviek, viem sa orientovať v mojom byte. Všetko však musí mať nemenné miesto, aby som to tam našla,“ vysvetľuje Mária. Von sama nechodí, iba s doprovodom. Orientuje sa pomocou slepeckej bielej palice, ktorú ale zo začiatku odmietala.

Prechádzka po reflexnej podložke.

„Učím sa poznávať ľudí podľa hlasu a môžem zodpovedne povedať, že sa mi to viac-menej darí,“ hovorí Mária a dodáva, že doma v kúte teda rozhodne nesedí. „Navštevujem denný stacionár Medik- M. Ráno ma príde domov zobrať auto, popoludní ma dovezú späť domov. Som tam v styku s ľuďmi, veľakrát tam stretnem aj mojich známych z minulosti, takže je mnoho spoločných tém na rozhovory a spomienky.“ Svoj úplne prvý deň v stacionári má stále vo veľmi živej pamäti. „Ujala sa ma sociálna pracovníčka Barborka. Klienti, budúci kolegovia, sedeli v záhradke pod voňavou rozkvitnutou lipou.“

A hoci jej zrak úplne zahalila tma, život zostal krásny farebný. „Skladám básničky, pre dospelých aj pre deti. Všetko si ukladám do pamäti a zatiaľ sa mi to darí. Uvidíme dokedy, veď v lete už budem mať 80 rokov.“ Statočná žena sa udržiava aj vo fyzickej kondícii, každý deň dvojfázovo trénuje na stacionárnom bicykli, prechádza sa po reflexnej podložke a keď počasie dovolí, prechádza sa aj vonku v areáli stacionára, hrá na ústnej harmonike. „No a kým ostatní lúštia krížovky alebo sa venujú iným aktivitám, ja si trénujem pamäť vymýšľaním básničiek. Niektorí kolegovia si ku mne prisadnú a v rozhovore sa o nich dozviem viac,“ dodáva Mária.

Na stacionárnom bicykli.

Svoju tvorbu delí do troch kategórií: detské, rodina a jej život. „Mám tri A4 zošity označené: bez štipca, s jedným štipcom a s dvomi štipcami. Podľa toho tam zapisujem svoje myšlienky. Keď ukončím, stranu si vždy prehnem, aby som vedela, kde pokračovať,“ objasňuje Mária svoj prepracovaný systém.

Tvorbou poézie si precvičuje pamäť. Každú báseň si totiž pamätá, predstavuje si ich v obrazoch. Les, pod ním lúka so všetkým, čo k tomu patrí, kvety, tráva, a cez ňu sa kľukatí horský potôčik, ktorý prechádza do malého vodopádu a vytvára jazierko. To sú obrazy jednej z básní. „Na horskom potoku, s rybkami po boku žil raz jeden rak...,“ recituje poetka. Keď si báseň vytvorí a zapamätá, príde čas ju zapísať. „Píšem obyčajnou ceruzkou tlačenými písmenami a pomocou pravítka, ktoré si obraciam smerom dole po napísaní riadku. Medzery si po každom slove označujem prstom. Niekto sa ma opýtal, prečo sa nenaučím Braillovo písmo. To je pre mňa strata času,“ smeje sa sympatická žena.

Doma. Písanie básničiek.

Pandemická situácia zasiahla aj ju. Mala takmer 78 rokov, keď vo svojom byte náhle odpadla. Odviezla ju záchranka. Bola medzi prvými pacientami s covid 19. Jej stav bol taký vážny, že ju držali v umelom spánku, napojenú na umelú pľúcnu ventiláciu. V nemocnici bola vyše mesiaca. Zdravotníkom je veľmi vďačná. „Veľa si z toho obdobia nepamätám. Až po prebudení z umelého spánku, keď ma preberali a prihovárali sa mi, som sa dozvedela, kde som. Povedali mi, že som v nemocnici a som veľmi chorá. Začal sa ďalší boj o prežitie. Bola som dezorientovaná v čase, pomaly som sa učila rozprávať, jesť, pohybovať sa a chodiť. Bolo to ako prebudenie sa zo zlého sna, doslova, lebo tie zlé sny sa mi dovtedy stále snívali,“ opisuje Mária ťažké obdobie.

Písanie básničiek.

No chuť žiť a radosť zo života ju hnali dopredu. Ešte viac si uvedomila, že robiť iných šťastnými je tá správna cesta. „Žite tak, aby ste sa v starobe nemuseli hanbiť za to, ako ste žili. Nezabúdajte, život je len jeden,“ dodáva Mária a recituje svoju obľúbenú: „...Spomienky, spomienky... Spomienok je veľa, práve mi jedna z nich hlavou preletela. Detstvo, mladosť, celý život, spomienok je dosť, jedny smutné, bolestivé, druhé pre radosť.“

Mladosť.