Slovenské povery majú veľkú históriu a podľa niektorých z nich bolo najčastejším dôvodom návratu nebožtíkov neprirodzená smrť. Išlo o samovrahov či obete nešťastí, vrážd a prírodných živlov. Za všetkým stála snaha dať na správnu mieru to, čo nestihli.

Mŕtve matky podľa chýrov chodili pridájať deti, dlžníci platiť dlžoby, zavraždení označiť vraha, zaľúbenci navštevovať vyvolených životných druhov. Impulzom na návrat mohli tiež byť skutky, ktorými sa mŕtvy prehrešil a nikdy za ne nedostal odpustenie. Aj takéto príbehy sa podľa viacerých povestí odohrávali na dolnom Liptove.

Ilustračné foto. Zdroj: Facebook/Mesto Ružomberok

Ukrivdená sirota i mŕtvy frajer

Prvým zo spomínaných príbehov je smutná životná kapitola jednej zo sirôt. Tá sa volala Žofia a osud k nej bol mimoriadne krutý. Jej otec si po smrti matky zobral inú ženu, no tá vysávala energiu z celej rodiny, a to až do tej miery, že postupne sa na druhý svet odobral Žofiin otec a jej dvaja mladší súrodenci.

Zúfalá Žofia sa po smrti všetkých rodinných príslušníkov pravidelne chodievala modliť na miestny cintorín. Jedného dňa sa tam nevedela dostať, pretože brána bola zamknutá. Odrazu Žofiu pred cintorínom vyrušil akýsi žobrák. „Kdeže, dievka moja, kde si sa vybrala takto neskoro?" spýtal sa jej žobrák, na čo mu Žofka vyrozprávala celú krivdu. Zároveň ho poprosila, aby bránu otvoril.

„Dievka moja, tvoji blízki ťa už nepočujú,“ riekol žobrák. „No tu máš šípový prútik, keď ním trikrát pošibeš ich hroby, otvoria sa a môžete sa spolu porozprávať," dopovedal žobrák a Žofia urobila, ako jej poradil.

Ilustračné foto. Zdroj: ruzomberok.sk

Úbohá sirota najskôr švihla po hrobe sestry. V ňom sedela mŕtva v bielej plachtičke, a keď jej živá vyrozprávala svoju biedu, úprimne žalostila s ňou. Po chvíli však šepla slabým hláskom, akoby padal lístok z topoľa: „Obzri sa, sestrička, kde náš braček leží." Len čo to Žofia urobila, tak sa hrob sestry uzavrel.

Tak to urobila so všetkými hrobmi, až došla k matkinmu. Prešla chvíľa ako obláčik cez kosáčik mesiaca na oblohe a aj matka začala Žofku hrkotajúcimi ústami prehovárať a práchnivejúcimi kosťami rúk postrkovať, aby sa obzrela, že za ňou stojí pekný mládenec. Žofka si však len utrela poslednú slzu z líca a riekla prekvapivo pevným hlasom: „Veru sa ja, mamička moja drahá, neobzriem, lebo by ste sa mi skryli pod zem ako ostatní.“

Mŕtva mať sa ľútostivo pozrela na nešťastnú dcéru a obe sa objali. Po tomto sa zem zatriasla, čosi tajomne zakvílilo a matka s dcérou zmizli z tohto sveta. Sirota Žofka tak navždy našla vytúžený pokoj.

Ilustračné foto. Zdroj: ruzomberok.sk

Veľmi podobný motív nesie aj príbeh zaľúbencov Kataríny a Štefana, ktorí sa poznali už odmalička. Štefan bol však povolaný do vojny ešte predtým, ako si s Katkou stihli založiť rodinu a dlho sa nevracal. Keď sa Štefan s milou lúčil, zaprisahal ju, aby ho čakala sedem rokov, sedem týždňov a sedem dní. Práve číslovka sedem bola totiž ich šťastné číslo a presne pred siedmimi rokmi si sľúbili svadbu.

Štefan sa však sedem rokov a sedem mesiacov nevracal a ostávalo posledných pár dní, aby uplynul aj posledný, siedmy týždeň. Ostatným ženám sa mládenci z vojny vracali, no po Štefanovi ani stopy. Katarína zosmutnela a odvtedy ju vídali s uplakanými očami a s čiernou šatkou na hlave. Jej kamarátky sa jedna za druhou vydali, Katka však na vydaj ani nepomyslela.

Ilustračné foto. Zdroj: ruzomberok.sk

Zúfalstvo po nezvestnom mužovi Katarínu priviedlo až k vedme, ktorá jej mala prezradiť, či sa na Štefana ešte oplatí čakať. Múdra vedma pozorne počúvala a potom sa spýtala: „Katarínka, povedz pravdu, stále ho máš rada?" Na tieto slová Katarína bez okolkov odpovedala kladne a chcela by sa s ním ešte raz vidieť, pohladiť ho a pobozkať. „Tak je, dievka moja, ľahká pomoc. Hneď zájdi na starý cintorín, pri múriku nájdeš rásť kvet, čo ho volajú čertovo rebro, odtrhni z neho. Potom choď k potoku, naber vody do hrnčeka, dosyp tri priehrštia piesku a hrnček daj," odpovedala stará žena Kataríne.

Zúfalá žena urobila všetko, ako jej poradila vedma. „Otvor, milá, milému!" ozvalo sa zakrátko na Katkinom obloku. Tá celá šťastná vybehla z domu. „Vitaj, milý! Ach, ako dlho ťa čakám. Poď len, poď dnu, potešíme sa jeden druhému," povedala nadšená Katarína, no netrpezlivý Štefan nechcel na nič čakať a požiadal ju, aby sa zbalila a vysadla s ním na koňa. Vraj ich čaká dlhá cesta.

Už mŕtvy Štefan, ktorý sa prinavrátil z hrobu, aby Katarínu videl, zaviedol ju k cintorínu. Keď k nemu prišli, prikázal jej, aby si ľahla do otvoreného hrobu. Katarína však už bola pri zmysloch a povedala, aby tak Štefan urobil prvý. Len čo skočil do hrobu, Katka za ním hodila len svoj batoh a ozlomkrky zutekala z cintorína. No tajomný kôň ju sledoval až k malej chalúpke, kde sa Katarína rozhodla ukryť. V chyži ležal vystretý na doskách umrlec strigôň. Mráz Katke znovu objal celé telo, no ona duchaplne vyskočila na pec a tam sa učupila celkom k stene.

Ilustračné foto. Zdroj: ruzomberok.sk

Nemŕtvy Štefan začal netrpezlivo vyklepávať na dvere. „Otvor, mŕtvy, mŕtvemu, idem si po dievčinu!" zakričal viackrát Štefan a zabúchal ešte silnejšie. „Čakaj, len si ruku zodvihnem," opakovane odpovedal Štefanovi umrlec a ruka mu priam vystrelila k stropu. Už sú dvere otvorené, už sa milý aj s tým druhým driapu ku Katke na pec. Už len raz sa načiahnu a Katka skončí naveky v ich chladných rukách.

Katkino srdce takúto traumu nezvládlo a ráno ju tam našli mŕtvu. Pochovali ju aj so Štefanom do jedného hrobu, aby vraj aspoň po smrti boli spolu, keď ich za života odlúčili, vraveli si ľudia.

Mestské výsady Ružomberka boli udelené v roku 1318 z poverenia zvolenského župana a v roku 1340 ich potvrdil kráľ Karol Róbert. Ich súčasťou bolo vymedzenie hraníc mestského chotára, v tom čase jedného z našich najväčších, v ktorom sa vytvorili takzvané ulice mesta - Biely Potok, Vlkolínec, Černová a villa (osada) Ludrová. Autor knihy s týmito povesťami, Igor Válek, operuje s myšlienkou, že možno práve k jednej z nich sa viaže aj táto povesť.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - VÁLEK, Igor. Slovenské povesti plné tajomných bytostí. Prvé vydanie. Bratislava: Fortuna Libri, 2021. 207 s. ISBN 9788057301417