Ak raz máme veľké dlhy a „sekery" voči svojim kamarátom či známym, často sa v zúfalstve uchyľujeme ku konaniu bez hlbokého uváženia. História z hradu Sklabiňa pozná príbeh grófa Michala Revaia, ktorý sa odhodlal kráčať presne v týchto stopách a každý groš hádzal kade-tade. Nebolo mu rady ani v susedstve, kde sa nachádzal, kým sa vrátil na svoj domáci zámok v Sklabini.

Jeho flagrantné rozhadzovanie peňazí a nezáujem o budúcnosť je mementom aj v dnešnej dobe a je sa možné z tejto povesti poučiť. Zarábať si na živobytie totiž stojí nejaký čas a úsilie. Preto by sme sa z ťažko nadobudnutého majetku či odmeny mali tešiť a vážiť si to. Ak sa však týmito dobrými radami nechceme inšpirovať, chytáme sa každej slamky. Presne tak to robil aj Revai, ktorý zúfalo veril v zázračný poklad pod osemhrannou vežou. Aj vďaka nemu si sľuboval vyrovnanie starých dlhov, no ostali mu len oči pre plač a výsmech.

Zdroj: TASR/Erika Ďurčová

Ako sa chcel Revai s čertom spolčiť

Veľkomožný pán gróf Michal Révai, keď už bol v Pešti poslednú zlatku dolu gágorom v podobe mocnej tokajčiny spláchol, keď posledný grajciar v kartách utratil, vzal si z hostinca obitý kufor a vykročil k prepriahacej stanici, že sa poberie na svoje majetky do Sklabine. Pohonič však neveľmi veril chlapovi v obdratých, čo aj panských šatách a s otlčeným kufríkom, že je on gróf a v Turci, doma má peniaze a statočne dlh za odvoz vyrovná.

Cestou do Sklabine gróf natrafil na náhodne stojaceho muža. Prihovoril sa mu a vysvitlo, že sú menovci. Obaja nosili krstné meno Michal. Aj tomu sa gróf prisľúbil so službami a zadlžil sa. „Ja ťa veru ničím nenapojím, chlapče. O všetko som tu v tejto hriešnej Pešti prišiel, o chlebe a vode mi prichodí žiť, len sa musím domov do Sklabine vrátiť, lebo tu by mi prichodilo pod mostom bývať," žaloval sa urodzený neurodzenému. Neskôr sa gróf z debaty dovtípil, že mladík sa živí ako murár.

Spolu sa dohodli, že grófa murár pohostí, no kráľ to zobral ako dlh, ktorý opäť visí vo vzduchu. „No, možno by som aj mohol, ale len ako čestný dlh, ktorý si potom u teba do grajciara vyrovnám. Ak sa vôbec dakedy domov dostanem," poľutoval sa opäť gróf, ktorý neskrýval, že je na mizine.

Zdroj: hrady-zamky.sk

Po príchode na hrad Sklabiňa gŕof veľmi dlho hútal, ako by sa dlhov zbavil. Nervózne chodil od komnaty do komnaty, v hlave zbíjal plány, dokumenty si prezeral až ... odrazu natrafil na jeden zaujímavý. Už skôr počul o chýre, že pod jednou z veží v zámku by sa mal nachádzať poklad, ktorý tam pred stáročiami ukryl zajatý zbojník Juraj Jánošík.

Potom hodil rukou a chcel dosky zabaliť, keď mu oči padli na zápis a v ňom podčiarknuté meno Georgiusz Janossik. Vzal ho do ruky a so záujmom pozeral. Podišiel aj k lampe a s námahou prečítal pár riadkov starosvetského záznamu plného maďarských slov, čo by nebolo to najhoršie, ale aj latinských a nemeckých, a najmä s latinčinou sa pán Michal nemal veľmi v láske.

V ukrutnom záujme vyrovnať si nové a aj staré dlhy si gróf vyhľadal príbuzných, ktorí mali byť potomkami rodu Jánošikovcov. Urobil tak po tom, ako sa mu v noci prisnili čerti so škriatkami. „Jedného dňa tento hrad vypálim a do jeho zhoreniska poklad zakopem, ale tak, že kto ho bude chcieť nájsť, so samým čertom sa bude musieť spolčiť!" hlas tajomného a čierneho chlapa stíchol a škriatkovia sa nahlas zarehotali. Zdvihol sa vánok a všetko sa stratilo. Ráno začal Revai konať a vyhľadal si staršiu ženu, ktorá bola v rodinnom zväzku s toľko skloňovaným Jánošíkom.

Zdroj: TASR/Daniel Stehlík

„Ty si vraj čarodejnica," oslovil starenu gróf. „Ale, prosím ich, milosťpán, kto by už dnes na také veci veril," hodila baba rukou, ale neveľmi presvedčivo. Zavše ju totiž dievky požiadali o dajaké to počarovanie. A nechceli to zadarmo. Hoci tomu sama neverila, rada poslúžila, veď každý grajciar je dobrý, keď si ho človek za poctivú robotu zaslúži.

Keďže však vedela, ako to je s majetkovými pomermi a finančným stavom grófa, aj s trochou pomsty si z neho chcela vystreliť a poradila mu, aby si na opätovné stretnutie s čertom zohnal veľmi bizarné veci. Sama pritom viackrát pána napomenula, že jeho požiadavka spolčiť sa s čertom je veľmi nebezpečná vec, no ona na ňu kývla. Urobila tak preto, lebo gróf napokon za túto službu vyplatil aj ju.

„Treba na to niekoľko vecí. Predovšetkým dva povrazy. Jeden od zvona, druhý taký, čo na ňom človek odvisol. A potom ešte stuhu z venca, čo sa nebožtíkom pri pohrebe na kríž vešia. A tá nesmie byť natrhnutá a ani nijako poškodená. Kus koreňa z osiky a zopár mačacích chlpov, ale z takej mačky, čo ju v hore divá zver roztrhala," dodala grófovi návod starena. Ten sa chvíľu starostlivo škrabal po hlave, pretože netušil, kde všetky tie veci zoženie. Starena ho ale upokojila, že všetky potrebné veci donesie, čo aj spravila.

Zdroj: hrady-zamky.sk

Revaiovi však chýbala len jedna vec - povraz od zvona. Mávol rukou a jeden z vlastnej veže odrezal a doniesol. „Povrazy musíte skrútiť, aby sa nimi dalo opásať. Potom si okolo bedier okrútite tú stužku, zastrčíte za ňu koreň z osiky a previažete špagátmi. Nezabudnite dobre pritiahnuť. A tuto mačaciu srsť si nasypte po troške do každej topánky, ale iba pod pätu, lebo pod palcami by sa vám mohli neskoršie nepekné vredy vyhodiť. To viete, pekelník je pekelník," tajomne a strašidelne radila starena grófovi.

„Potom vyjdete na dvor, ale musí byť noc a obrátite sa tri razy za ľavou rukou. Dajte pozor, aby bol buď nov, alebo zamračené, nesmie na vás mesiac posvietiť. Keď vyjdete za bránu, bude tam na vás čakať malý chlapec. Nebude mať šaty, ale celý bude zarastený ako čierne baranča. To bude váš spojenec," s posmechom v hlave pokračovala starena.

Pomedzi to ešte Revaiovi zišlo na um, že by mohol popredať nejaké striebro a iný majetok zo zámku, aby sa dostal k peniazom. Zavolal si obchodníka, ktorým bol Žid Hosellitz. Tomu sa majetok nepozdával, no napokon sa Revai priznal, že by sa vedel vzdať aj vzácnych zvonov. Obchodník to najskôr ako Žid odmietol, pretože by z neho mali v rodnej dedine pohoršenie. Zo zvonov mali totiž osoh len kresťania.

Hosellitz na obchod napokon pristal. Predaj prebehol veľmi dobre a spokojní boli všetci. Dokonca aj odhadca, ktorý iba oči vytriešťal, keď pán gróf v osemhrannej veži stiahol z kopy ruín zopár otepí slamy a pod nimi ležali veľmi dobre zachované hradné delá. Dve a menšia húfnica. Privolali ešte dva vozy z dediny, zvony aj kanóny starostlivo poprikrývali slamou a popriväzovali. Hosellitz na mieste vyplatil grófa.

Zdroj: hrady-zamky.sk

Revai dúfal, že zo zárobku vyplatí chlapov, ktorí v hradnej veži hľadali bájny poklad. Žiadny však ani po dňoch driny nenašli. Pri práci ich dokonca osobne opájal sám gróf s vodou a vínom. Gróf s vidinou vzdušných zámkov bohatstva sa len škrabal vo vlasoch a chodil čoraz zadumanejší. Napokon chlapov prepustil.

Keď sa ocitol na dne, pribehol pred hradnú bránu v nedôstojnom „prevleku" na stretnutie s čertom. Rozhodol sa, že už nemá čo stratiť, no čakal ho len trápny moment. Pred bránou skutočne našiel čosi čierne a kučeravé, no chlapec - spojenec to nebol. Namiesto toho sa spustilo bečanie malého barančaťa. Vzápätí sa z kríkov pod hradom ozval veselý smiech. Gróf schmatol barana a utekal do hradu. V kaštieli zhodil zo seba „čarodejné veci" a spálil ich v kozube. Baranča zatiaľ driemalo v kúte.

Medzitým židovský obchodník Hosellitz zvony obratom predal inej farnosti. So ziskom, ktorý nikomu neprezradil. A ani kupca. Len inžinier si neskôr matne spomínal, že kanóny zaviezli do Pešti a sú tam v múzeu dodnes.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - MIŠÁK, Peter. Najkrajšie slovenské povesti o zvonoch: Vojnový zvon. 1. vyd. Žilina: Georg, 2012. 168 s. ISBN 9788089401864