Redakcia SP 21 sa rozprávala s dobrovoľníkom na východnej hranici, Žilinčanom, Martinom Pírym, ktorý aktuálne pôsobí aj na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici ako učiteľ. V našom rozhovore nám priblížil skúsenosti posádky, ktorá v uplynulom týždni navštívila Vyšné Nemecké a pomáhala na hraniciach utekajúcim obyvateľom Ukrajiny. Martin nám v rozhovore potvrdil, že nie každý utečenec je zdravý a potrebuje len základnú humanitárnu pomoc.

Foto: na fotografii Martin Píry / Facebook / Poradca podnikateľa

„Skúsenosti, ktoré sme mali na hraniciach, hovoria o tom, že samozrejme utečenci nie sú len ľudia, ktorí sú zdraví. Sú medzi nimi aj ľudia, ktorí majú aj hendikepy. Ja som osobne zažil dve také situácie. Jedna skúsenosť bola, keď ma oslovilo malé dievčatko s tým, kde sú toalety. Pochopil som, že je s mamou, ktorá je hluchonemá, ktorá sa nevie zorientovať. Čo ma však absolútne zarazilo, bolo to, že tam nebola sama,“ uviedol pre našu redakciu Píry a ďalej v príbehu pokračoval: „Boli tam ešte dve jej príbuzné, rovnako hluchonemé, ktoré boli po celý čas úteku, tých niekoľko sto kilometrov, odkázané na to malé päťročné dievčatko,“ opísal dobrovoľník Martin.

Foto: súkromný archív Martina Píryho

Podľa jeho slov boli hluchonemé utekajúce odkázané na malé dievča aj pri všetkých ostatných veciach, ktoré museli následne riešiť na Slovensku. „Toto všetko riešilo päťročné dievčatko, ktoré komunikovalo s policajtami, s nami so všetkými a taktiež znakovou rečou muselo komunikovať so svojimi príbuznými, ktorí mali nejakého známeho v Nemecku, a ten tam na nich čakal. Takže malé päťročné dievčatko realizovalo celý útek, by som povedal, rovnako bolo vidieť aj to, že tie jeho ženské príbuzné sú veľmi vyčerpané, neurotické, a to všetko tlmil len jeden jediný človek, ktorým bolo päťročné dievča,“ upresnil príbeh malého odvážneho dievčatka Martin.

Foto: súkromný archív Martina Píryho

Ďalej v našom rozhovore uviedol, že žilinská posádka sa stretla aj s dospelými utečencami, ktorí boli mentálne postihnutí a vyžadovali si osobitý režim komunikácie a pomoci. „Takže z takéhoto hľadiska sa tam človek stretol s neobyčajnými situáciami. V mojich očiach to päťročné dievčatko bolo hrdinkou. Prejsť pešo niekoľko sto kilometrov, z bombardovania, oni boli tuším z Kyjeva, v podstate robiť univerzálnu tlmočníčku a segregovať to, čo jej hovoríme my, vzhľadom k jej veku, za mňa jej patrí naozaj veľký like,“ zhodnotil príbeh malej tlmočníčky Píry.

Foto: súkromný archív Martina Píryho

Na našu otázku, v akom zložení na východnú hranicu putovali, odpovedal takto: „Naša pomoc na hraniciach bola náhodným zhluknutím ľudí dobrej vôle. Dali sme sa v rámci komunity na Facebooku dokopy, Žilinčania a moji študenti z Banskej Bystrice, takže, ako hovorím, bolo to také náhodné zhluknutie. Z hranice sme odchádzali minulý týždeň v nedeľu, pokým sa nám nenaplnili obidve autá utečencami a potom sme išli do Žiliny,“ spresnil žilinský dobrovoľník a ďalej nám v rozhovore opísal situáciu na východnej hranici: „Na hranici sa pomáha hlavne rukami a nohami, kde je najdôležitejší dobrovoľnícky aspekt. Ak skutočne máte otvorené oči a srdce, tak sa tam naozaj nezastavíte. Medzi utečencami prevláda obrovský stres. Predstavte si, že je matka s dvomi deťmi a má všehovšudy len dvesto eur, a teraz nevie, či ich má na mesiac, na dva, alebo na rok. Kde pôjde, nemá žiaden kontakt v rámci Európskej únie, to je mimo iné aj prípad dievčatka s hluchonemými príbuznými, takže to je čisté zúfalstvo, čo tí ľudia zažívajú. Až prvou ľudskou komunikáciou a nejakou empatiou sa začínajú otvárať a hovoriť svoje príbehy.“

Foto: čitateľ SP 21 Peter

Spolu s posádkou z Vyšného Nemeckého do Žiliny pricestovala aj učiteľka angličtiny, ktorá pred vojnou uteká už po tretí raz. „Priviezli sme do Žiliny jednu pani učiteľku angličtiny, ktorá už uteká tretíkrát. Utekala počas prvej vojny v Luhansku, potom z Donecka ju vyhnali a teraz ju vyhnali bomby na naše územie. Rozprávala mi o veciach, ktoré tam zažívala, ako jej hrozili smrťou, ako zažila bombardovanie a potom sa mi zúfalo rozplakala v aute, že čo má robiť. Má priateľov v Rusku, má priateľov tam, tam, už ich nikdy neuvidí, život pre ňu skončil, taký, aký bol,“ porozprával nám príbeh ukrajinskej učiteľky dobrovoľník Píry a dodal: „Takže podľa mňa, my si ani nevieme úplne predstaviť, že celý náš hmotný svet sa zredukuje na dve igelitky a všetky sociálne väzby sa pretrhnú. Ďalším problémom je aj to, že utečenci majú hrivny, ktoré sú u nás nepoužiteľné. Žiadna z veľkých bánk na Slovensku túto menu nevymení za eurá.“

Foto: súkromný archív Martina Píryho

Veľa ľudí na východnú hranicu priváža hmotné veci, čo je podľa Martinových slov úžasné, pretože sú tam naozaj potrebné. „Plienky tam treba, všetky tieto hygienické záležitosti sú potrebné, ale toho sa tam už kopí. Kopia sa sklady, takže tam treba fyzicky niekoho, kto to bude triediť, kto povie, že toto ide cez hranicu, toto sa bude rozdávať tu Ukrajincom, ktorí sú zmätení, vystrašení. My sme zažili hlavne utekajúcich z bombardovania Kyjeva, Charkova a Luhanska, pri ktorých treba naozaj prejaviť ľudský rozmer a na to tam treba strašne veľa ľudí, ktorí budú ale samostatní,“ uviedol žilinský dobrovoľník o potrebách ľudského faktora na hraniciach.

Foto: súkromný archív Martina Píryho

„Stretol som sa s prípadom jednej Nemky, ktorá mala cez sedemdesiat rokov, sama šoférovala z Mníchova na hranice, aby mohla zobrať a postarať sa o nejakú rodinu. Veľmi veľa Chorvátov tam rovnako pomáhalo. Pamätám si aj na príbeh babičky s deduškom, ktorý skoro aj odpadol, pretože už bol tak vysilený, ale oni sa celý čas držali za ruky, to DiCaprio je čajový odvar oproti tomu a pritom oni utekali z Donecka,“ opisoval ľudské príbehy z východnej hranice dobrovoľník a ďalej pokračoval: „Musím spomenúť komunitu Indov, ktorí aj napriek tomu, že sami utekali pred bombami, tak zostali na hraniciach, keď videli to zúfalstvo a z vlastných peňazí varili pre utečencov a zabezpečovali im tam to jedlo. Z počutia viem, že celý týždeň im takto zabezpečovali stravu, ja osobne som ich zažil na jeden deň, keď som tam bol a môžem povedať, že to indické jedlo bolo veľmi chutné. Takže takto to tam je, dá sa povedať, že hranica je úplne iný svet,“ skonštatoval Martin Píry.

Foto: súkromný archív Martina Píryho

Na záver nášho rozhovoru sme sa ho opýtali, či opäť pôjde pomáhať na východnú hranicu Slovenska. „Akonáhle nebudem mať žiadne pracovné povinnosti, tak sa chcem na hranice vrátiť ako dobrovoľník. Možno už ani nie s vecami, s materiálnou pomocou, pretože to už nemá význam, lebo sú efektívnejšie spôsoby, ako tam tie potrebné veci dopraviť. Predsa, vojenská infraštruktúra je jednoduchšia na dopravu vecí, ako keď vy dáte veci do osobného auta. Skôr by som rád pomohol utekajúcim s koordináciou tak, ako som pomáhal aj predtým,“ uzavrel pre redakciu Martin Píry.