Vlkolínec, miestna časť mesta Ružomberok, je historicky zaujímavou osadou. Nad dedinkou sa nachádzali zrúcaniny hradu, o ktorých písal Matej Bel a z doliny Revúcej viedla na Vlkolínec takzvaná kráľovská cesta, ktorú spomínajú starí obyvatelia Bielopotoka a Vlkolínca. Miestna legenda hovorí, že z tohto hradu mohol pochádzať aj kráľovský sluha menom Serafín a z Bieleho Potoka bola panna Malinka, ktorá so svojím milým skamenela neďaleko bielopotockého kostola.

Skamenení zaľúbenci

Hlaváčkovci na Bielom Potoku mali toľko detí, koľko je mesiacov v roku. Každý rok sa im narodil jeden syn. Prvý prišiel na svet v januári, druhý vo februári, tretí v marci, a tak to pokračovalo až do decembra. Ich rodina rástla, no kŕmenie toľkých hrdiel nebolo ľahké. Otec pracoval v bani na Starej robote pri Liptovskej Revúcej a matka sa starala o domácnosť. Napriek obmedzeniam žili skromne, stravovali sa ovseným a ražným chlebom, ovčím a kozím mliekom a kapustou. V lete zbierali v horách maliny, čučoriedky a černice. Ak bolo teplo a vlhko, priniesli aj huby.

„Užili viacej psoty ako dobroty, jednako vyrástli z nich akurátni chlapi. Aby nezdiveli, ako vravel otec, pomaly ich priberal do roboty. Dvaja najstarší hľadali s ním v skalách pri Revúcej striebro a zlato. Marcový a Aprílový pozdali sa vlkolinskému kastelánovi práve v predvianočný deň, keď sa doma s plačom ohlásil na svet dvanásty brat.“

Mamka však túžila po dcére, no babica ju nikdy nepotešila. Jedného dňa, keď sa vracala z trhu, počula pri rieke detský plač. Našla drobné dievča v koši, vystlanom trávou. Rozhodla sa ho zachrániť a vzala ho so sebou. Tak sa dievčatko stalo súčasťou ich rodiny. Nikto nevedel, odkiaľ prišlo, ale staršie Hlaváčky sa začali obávať, že by to mohol byť vodník, ktorý im dieťa podstrčil. Mladšia Hlaváčka však verila, že dievčatko malo slobodnú mamku-dievku. A tak sa stalo, že dievčatko zostalo u Hlaváčkovcov. Dali mu meno Malinka a starali sa oň ako o vlastné.

Ilustračné foto. Zdroj: TASR

Malinka rástla a stala sa sestrou dvanástim bratom. Jej dobré srdce a krásne oči pritiahli pozornosť mladých mužov, no ona sa zaľúbila do Ondreja, najmladšieho z bratov. Ondrej bol pravou rukou kastelána na Vlkolínskom hrade. Ich láska kvitla ako kvet na šípovom kríku. Mamka Hlaváčka bola šťastná, že jej dcéra našla lásku. Plánovali svadbu, no kráľova návšteva zmenila ich plány. „Nečakala som, že budem mať takú peknú starobu,“ pochválila sa vše okoloidúcim. „Spokojne by som mohla umrieť, no,“ dodávala a úsmevom, „rada by som sa dočkala aspoň jedného vnúčaťa.“ Kvôli vnukovi alebo vnučke nebola by dbala aj svadbu urýchliť. No keď sa už mladí dohodli, že by mohla byť na Jána, alebo prvú nedeľu po Jáne, na Vlkolínský hrad nečakane prišiel kráľ.“ Kastelán sľúbil, že si všetko vynahradia po kráľovom odchode. A tak Malinka a Ondrej čakali na svoj veľký deň.

Kastelán jej prikázal posluhovať raneného vojaka Serafína. Na začiatku sa Malinka bála, no postupne sa medzi nimi vytvorila dôvera. Serafínove oči jej boli veľmi známe, a keď sa Ondrej neukázal, začala sa nad ním zamýšľať. Jej láska k Ondrejovi bola z vďačnosti, no Serafínove dotyky ju rozpaľovali viac. Rozhodli sa spolu ujsť, ale čakalo ich ťažké vysvetlenie mamke Hlaváčke a Ondrejovi. „Ondrej však nebol doma. Ani nebolo isté, kedy sa vráti. Kráľ si ho vzal veľmi skoro do družiny miesto Serafína a odišiel na Oravský zámok. A mamka Hlaváčka to už dávno vedela! Babky zelinárky mali zvedavé oči a nepokojný jazyk. Najprv sa jej to bolestne dotklo, no čím dlhšie o tom rozmýšľala, tým viac pripúšťala, že srdcu sa nedá rozkázať. Napokon, Ondrej je predsa len takmer brat! A ak je ten kráľov vojak statočný človek, prečo im prekážať v láske? Ľúto jej bolo iba to, že s cudzím človekom Malinka odíde ďaleko do neznámeho sveta. Možno ju nikdy viac neuvidí. Jednako čakala, že príde a zdôverí sa jej ako materi.“

Ilustračné foto. Zdroj: TASR

Dvaja zaľúbenci, Malinka a Serafín, sa rozhodli spolu utiecť. Vybrali si nedeľu, kedy sa Malinka vždy vyobliekala do toho najlepšieho. Ľudia v dedine ju však preklínali za nevďačnosť a pohoršovali sa, že odchádza bez rozlúčenia. „Keď nevošla do kostola, ale zahla bokom, staré baby ju prekliali, aby aj s tým svojím cudzincom skamenela tam, kde sa stretnú. A naozaj skamenela pod horičkou blízko kostola.“ Keď sa to dozvedela mamka Hlaváčka, jej srdce puklo. Ondrej, Malinkin takmer brat, sa vrátil a dopočul sa, čo sa stalo, prišiel ku skameneným zaľúbencom a pohladil si Malinku, mal ju ešte stále veľmi rád. Napokon sa rozhodol odísť so svojimi bratmi do sveta. Zaľúbenci zostali skamenení na vŕšku blízko bielopotockého kostolíka.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - DOMASTA, Ján. Povesti o slovenských hradoch. 2. 1. vyd. Praha: Ottovo nakladatelství, 2016. 496 s. ISBN 9788074515095