Bola dieťa. Chodila do školy iba krátko, keď prišla doba, na ktorú nikdy nezabudne. S rodičmi a staršou sestrou žili v Seredi, keď Slovensko bombardovali spojenci, aby zastavili presun nemeckých vojsk. „V škole sme kryt nemali, ani pivnice, keď zaznela siréna, deti sa rozpŕchli, každý utekal domov. Kto býval ďalej od školy, stalo sa, že ho civilná služba z ulice zobrala do najbližšej pivnice,“ rozpráva Darinka a hovorí, že na ulici nesmel zostať nikto.

„Medzi Sereďou a Šintavou bol strategický most cez Váh a ten chceli zbombardovať. Bomby padali aj na Sereď. My zo začiatku sme mali veľký strach, aj v noci, keď húkali sirény, bežali sme všetci do pivnice. Tam sme sedeli, kým poplach neskončil.“ No deti sú deti a veľmi zvedavé boli aj Darinka a jej sestra. „Potom sme už na to boli zvyknuté a chodili sme po dvore a pozerali na lietadlá. Boli úplne maličké, celý roj a leteli ponad naše hlavy. Videli sme, ako padajú bomby k zemi a vo vzduchu tak zvláštne hvízdali.“

ILUSTRAČNÉ FOTO: pixabay.com

Lietadlá boli tak vysoko, že kým bomba padla k zemi, stihli prebehnúť do pivnice a schovať sa. „Našťastie, bomba nikdy nedopadla blízko a nič sa nám nikdy nestalo. Chodili sme sa potom do polí pozerať na krátery.“ Spomienky na ťažké obdobie nikdy nevybledli.

Od roku 1944 sa už v ich škole vôbec nevyučovalo. „Bola vojna, Nemci mali v našej škole nemocnicu,“ spomína si Darinka.

Niekoľko rokov po vojne ju život zavial do Martina. S manželom a malým synom žili v centre mesta, keď vypukla tzv. kubánska kríza. „Vtedy bola vojna na spadnutie. Syn mal tri roky. Ja som pracovala na pošte. Keďže bola reálna hrozba, že môže k niečomu prísť, my sme úradovali v protiatómovom kryte. Technická časť pošty, teda spojov, bola zraniteľná, no fungovať musela. Bola som členkou štábu, pretože som pracovala vo vedúcej funkcii,“ hovorí.

Každé ráno teda išla do práce do podzemného krytu a spolu s kolegami úradovali odtiaľ. Popoludní sa vracala domov k rodine. „Veľakrát v noci prišla pre mňa domov spojka, a musela som rýchlo odísť. Dodnes si pamätám meno toho pána. Fungovali sme v takom akoby vojnovom režime. Bola to príprava na prevádzku v prípade atómového útoku,“ spomína Darinka. Ak by k niečomu naozaj prišlo, do krytu by sa dostali všetci zamestnanci.

ILUSTRAČNÉ FOTO: pixabay.com

V tom čase si urobila vodičský aj preukaz na osobné i nákladné auto, na motorku aj na traktor. To aby v čase vojny mal kto zásobovať. Civilná ochrana teda pracovala na plné obrátky. Kryt pod poštou bol plynotesný, odvetrávaný, plne zásobený vodou aj potravinami. Tento režim trval niekoľko týždňov. Hoci sa hovorí, že sa potom život vrátil do starých koľají, už nikdy sa do nich úplne nevrátil. Spomienky sa občas vracajú a práve v týchto dňoch veľmi intenzívne.

Darinka totiž sleduje aj súčasnú situáciu na Ukrajine. „Je mi veľmi ľúto Ukrajincov, aj všetkých ľudí, ktorí tam žijú. Stále myslím na tie deti, ako s rodičmi utekajú z vlasti, ja keď to vidím, je mi veľmi smutno. Prajem si, aby prezident Vladimír Putin urobil podobné štátnické rozhodnutie, ako kedysi Nikita Chruščov, ktorý odstránil atómové hlavice namierené na USA a J. F. Kennedy, ktorý ukončil blokádu Kuby, čím odstránili hrozbu atómovej vojny. Všetci si prajeme mier.“