Streda 24. 07. 2024 05:49:16 | Meniny má Vladimír

Tajomstvá Žilinského kraja: Mysteriózna legenda zo Sklabinského hradu

Sklabinský hrad, majestátna zrúcanina v regióne Turiec, skrýva v sebe viac než len kamenné múry. Medzi týmito hradbami sa tajomstvom prepletá história a nadprirodzené sily. Jednou z najzaujímavejších povestí o Sklabinskom hrade je tá o Starochovej kliatbe. Pridajte sa k nám na ceste za objavovaním príbehov, ktoré ožívajú na každom kroku.

Juliana Krčulová|22. jún 2024|19:45:20

Ilustračné foto. Zdroj: spoznaj.praveslovenske.sk a freepik.com

Súvisiaci článok
Tajomstvá Žilinského kraja: Statočná duša hradnej pani Heleny z Likavy je mementom pre všetkých
Čítajte viac >

Sklabinský hrad, situovaný východne od mesta Martin nad dolinou Kantorského potoka, bol strážcom starej podhorskej trasy vedúcej z Pohronia cez Oravu až do Poľska. Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z obdobia pred polovicou 13. storočia, no jeho kamenná podoba vznikla až na začiatku nasledujúceho storočia. Zaujímavosťou hradu bolo, že nemal vežu - namiesto nej postavili gotický palác a ďalšie obytné stavby, ktoré sú opreté o hradné múry.

Po založení samostatnej Turčianskej župy, okolo roku 1340, sa Sklabinský hrad stal jej centrom namiesto nedostupného Znieva. V polovici 15. storočia hrad postihol ničivý požiar, pri ktorom zhoreli aj dôležité dokumenty turčianskych zemanov. Neskôr bol hrad rozšírený a jeho obranné prvky posilnené. Vstup chránila veža a na opačnej strane sa nachádzala gotická kaplnka. V roku 1527 Ferdinand I. daroval hrad rodine Révajovcom (Révayovcom), ktorí sa neskôr stali turčianskymi dedičnými županmi. Révajovci hrad rozšírili kvôli častým stretnutiam turčianskej šľachty a pridali nové opevnenia aj bránu s dvoma baštami. Medzi rokmi 1610 a 1612 postavili medzi novou bránou a hradom reprezentatívny renesančný kaštieľ, do ktorého sa neskôr presťahovali a hrad tak začal chátrať. V minulosti slúžil aj ako župné väzenie. Dnes je Sklabinský hrad v správe občianskeho združenia Donjon.

Snímka2.JPG Zdroj: spoznaj.praveslovenske.sk

Starochova kliatba

Petra, jediného syna sklabinského hradného pána komesa Miku, trápili tri problémy. Odmalička kríval. Pravú nohu mal o čosi kratšiu. Nevykročil tak rovno ako iní. Ako dieťa sa bránil bitkou alebo sťažnosťami otcovi, ktorý potom posmievačov trestal. Po otcovej smrti sa situácia zlepšila, ľudia si dávali pozor na to, čo hovoria, pretože Peter bol najväčším pánom v dolnom Turci. Aby predišiel posmechu, chodil von len na koni. Tiež mal problémy so zemanmi v okolí, ktorí ho nikdy neuznali za hradného pána a správali sa k nemu ako k rovnému. „Najmä vrútocký Staroch ho vše poúčal, vše mu vyčítal, akoby bol obyčajným dedinským chlapcom. Bol síce starý a vážny ako biblický patriarcha Abrahám, ale iba zeman.“

Najviac ho však trápilo, že nezískal turčianske županstvo, ktoré mu sľúbil kráľ Belo IV. pred bitkou s Tatármi. Kráľ nakoniec uprednostnil iných veľmožov a Petrov otec dostal ako kompenzáciu len dve dediny, čo ho uspokojilo, no Petra to večne mrzelo. „Neuznával prvenstvo Znieva a vypovedal mu tiché, ale nezmieriteľné nepriateľstvo. Verejne sa neopovážil. Uvedomil si, že nemá ani takých priateľov ako Zniev, ani toľko poddaných. Keby k niečomu došlo, nemôže postaviť proti nemu dosť veľké vojsko. A keby aj postavil, čo zmôže oštepmi a šípmi proti mocnému kameňu? Zniev mal kamenné múry a murované staviská.“

Snímka3.JPG Zdroj: spoznaj.praveslovenske.sk

Peter sníval o veľkolepom kamennom hrade, ktorý by prekonával ten na Znieve. Rozhodol sa postaviť ho bez ohľadu na názory a varovania svojho pisára Zachariáša, ktorý mu bol tak trochu svokrom, lebo Peter žil s jeho dcérou Juditou, akoby mu bola ženou. Zachariáš mu pripomínal nedostatok peňazí a potrebu zlatom platiť majstrov zo zahraničia. Napriek tomu Peter trval na svojom, odhodlaný použiť všetky dostupné zdroje vrátane práce poddaných a zemanov. Jeho tvrdohlavosť však narazila na realitu, keď si uvedomil, že nemá dostatok prostriedkov na realizáciu svojho sna. Tento poznatok ho hlboko zasiahol, a tak zostal sedieť v tichosti, zatiaľ čo jeho pisár sa potichu vytratil, vediac, že Petrova nálada môže byť nepredvídateľná a nebezpečná pre tých, ktorí by mu prišli do cesty.

„V takomto stave bývala jeho milosť nevyspytateľná. Čím dlhšie takto tupo, nehybne sedela, tým nebezpečnejšie potom vybuchovala. Zlosť, nazbieranú v nemej, ale ostrej hádke s neprítomným mocným odporcom bezohľadne vyšplechla na kohokoľvek, kto sa jej v tej chvíli priplietol do cesty. Stačil nevhodný pohľad a nešťastník utŕžil kopanec alebo aj zaucho, a to mu ešte prichodilo ďakovať osudu, že neskončil v klade alebo na dereši.“

Zachariáš, zlomyseľný človek a bývalý mních z kláštora v Znieve, bol vynaliezavý a zručný pisár, ktorý sa po vyhnaní z kláštora oženil do meštianskej martinskej rodiny. Neskôr sa stal pisárom a učiteľom Petra, syna komesa Miku. Po smrti komesa zostal Zachariáš Petrovi verným radcom a pisárom. Keď sa Peter zaplietol s jeho dcérou Juditou, Zachariáš využil situáciu vo svoj prospech. Po jednej z Petrových zlostných výlevov opustil hrad s úmyslom nájsť niekoho, na koho by mohol preniesť Petrovu zlosť. Narazil na skupinu zemanov, ktorí sa hádali s hajdúchom a rozhodol sa ich poslať priamo k Petrovi. Peter, vidiac v nich príležitosť získať peniaze na stavbu svojho hradu, ich privítal s nádejou, že z ich potreby vytlčie zlato.

Snímka4.JPG Zdroj: spoznaj.praveslovenske.sk

Staroch, jeden zo zemanov, vyjadril svoje prekvapenie nad Petrovým očakávaním ich príchodu. Peter naznačil, že má pre nich špeciálne plány, ktoré sa dozvedia čoskoro. Zemania mali podozrenie, že Peter má nekalé úmysly. Staroch začal hovoriť o tom, že prišli ako priatelia a prosili Petra, aby pripomenul svojim mýtnikom, že ako zemania sú slobodní ľudia a nemusia platiť mýto. Peter sa vysmieval ich dôrazu na slobodu a potom sa ich opýtal, ako ich mýtnici urazili. Zemanovia mu vysvetlili, že mýtnik ich zastavil na ceste do Martina a žiadal od nich mýto, hoci ako uhorskí zemania by platiť nemali.

„Keď sa rozhorčovali, povedal, že má príkaz od veľkomožného. Potom zase tvrdil, že poslal k nemu posla spýtať sa, čo s nimi robiť. Ale neposlal, len za nos ich vodil. A zdržal ich do neskorého predpoludnia, keď sa už nevyplatilo ísť na jarmok. Ba bol taký bezočivý, že dokonca žiadal od nich privilegiálne listiny.“ Počas rozprávania Petra bavilo počúvať ich sťažnosti, ale keď skončili, nečakane sa ich spýtal, či majú vlastne nejaké privilégiá. Zemania boli zmätení a mladší sa cítili urazení týmto náznakom pochybností o ich právach. Staroch sa však usmial, aby naznačil, že vtip hradného pána chápe. Keď mu zemania odpovedali, že nemusia preukazovať svoje listiny nikomu okrem kráľa a kráľovskej komory, Peter sa rozčúlil a kričal na nich, aby odišli. V tom momente sa objavili jeho muži pripravení zaútočiť.

„Von!" zvrieskol. „Von!" V tej chvíli sa otvorili dvere, a v nich šesť chlapov-zabijakov. V očiach krvilačná surovosť, v rukách dlhé remenné korbáče alebo hrubé kyjaky. Stáli napchatí vo dverách a neprejavili ani najmenšiu chuť uvoľniť cestu.“ Zemania boli zmätení a cítili sa ako v pasci. Staroch sa pokúsil vysvetliť, že prišli ako priatelia, ale Peter naďalej kričal na nich aj na svojich mužov, aby odišli. Pisár Zachariáš, ktorý sledoval situáciu z úkrytu, bol najprv spokojný s tým, ako sa jeho plán vyvíja, ale potom sa na Petra nahneval, keď si uvedomil, že jeho prchkosť môže pokaziť celú zábavu. „Koľkokrát mu už pripravil naozaj dobrú zábavu, ale on svojou prchkosťou všetko pokazí. Chumaj! Zemančekovia mu sami prišli pod ruku, mohol ich pripučiť. Boli by sa zvíjali ako hady, skučali ako psi, prosíkali ako staré baby.“ Zachariáš mal chuť nechať zemanov mučiť vo väzení hradu, ale rozhodol sa počkať na lepší moment, keď si bude môcť dovoliť otvorene ich napadnúť. Uchýlil sa do svojej izby a čakal. Vedel, že jeho pán bude po výbuchu hnevu potrebovať jeho služby, pretože takéto momenty často vedú k pocitu bezmocnosti alebo túžbe po pomste. V tých chvíľach sa stávajú viac ako priateľmi, sú ako otec so synom, bez rozdielu vo svojom postavení. Zachariáš vedel, že tentokrát bude jeho pán ešte viac vďačný za jeho služby.

Snímka5.JPG Zdroj: spoznaj.praveslovenske.sk

Nemusel dlho čakať, keďže hradný pán prišiel krátko na to, stále nahnevaný a volajúc po pomste. Pisár mu navrhol, aby použil silu proti zemanom, ale pripomenul, že sú to predsa len zemania. Potom pisár nadhodil plán, ako by mohli zemanov zbaviť ich výsadných listín, čím by ich prinútili pracovať alebo platiť zlatom. *„Vaše slová mi vnukli jedinečnú myšlienku. Podozrenie, či vrútockí, a nielen vrútockí, aj iní zemania v okruhu panstva vašej milosti naozaj ešte majú výsadné listiny?! Tatári rabovali, pálili. Aj Vrútky vyhoreli. A nechce sa mi veriť, že by sa ktokoľvek, keď mu ide o holý život, vrhol do nebezpečenstva kvôli pergamenu." Hradný pán spokojne pohodil hlavou. „Diabol si, Zachariáš... Mal by som sa ťa báť. Viem, že to nerobíš kvôli mne, ale kvôli svojej dcére. Vlastne kvôli sebe. Viem, ako tuho si želáš, aby so mnou nielen k stolu sadala, ale aj pred ľuďmi vystupovala ako zákonitá manželka. Aj ty by si tým vyrástol v očiach celého sveta. Aby si nepovedal, že som pes, zosobášim sa s Juditou, len čo dostanem od vrútockých zemanov ich výsadné listiny." „A keď budú bez listín," pokračoval Zachariáš, „budeme na nich váľať všelijaké neľahké povinnosti a spod povinností sa budú vykupovať robotou alebo zlatom!..." Hradný pán bol spokojný s návrhom a rozhodol sa prijať Zachariáša do rodiny ako odmenu za jeho verné služby a užitočné rady. Navrhol zvolanie zemanov na budúci týždeň a vyhlásenie, že mnohí z nich sú nezodpovední a musia predložiť svoje privilégiá. Ak by ich listiny „náhodou“ zhoreli, stratili by svoje výsady.

V pondelok skoro ráno prišli do Vrútok hajdúsi zo Sklabiny a začali vstupovať do dvorov. Budili aj zemanov, vrátane Starocha, s pokrikom, že majú ísť na panské. Staroch, ktorý práve vstával, aby nakŕmil statok, vyšiel von a nahnevaný im povedal, aby odišli. Hajdúsi sa mu vysmiali a pohrozili mu, že ho naučia správať sa, ak nebude ticho. Keď Staroch vzdoroval, hajdúsi zaútočili. Pridali sa k nim ďalší a napriek tomu, že sa Starocha synovia snažili brániť, boli prevažujúcou silou porazení a zviazaní. Hajdúsi ich potom chceli viesť cez Vrútky ako varovanie pre ostatných, ale keďže sa odmietli pohnúť, nakoniec ich naložili na kone a odviezli do Sklabiny. Tam ich hodili do temnice. Keď prišiel hradný pán Peter, Staroch protestoval a žiadal o ich prepustenie, ale Peter bol neoblomný a navrhol im, aby mu priniesli svoje privilégiá na overenie. Starochovci zostali uväznení bez jedla a vody a obávali sa o svoje rodiny.

V noci k nim prišiel mladý hajdúch Matej, ktorý im povedal o osude ostatných zemanov a navrhol im, aby Petrovi predložili svoje listiny. Starší syn chcel listiny doniesť, ale Staroch odmietol s tým, že Petrovi neverí a obáva sa, že by ich mohol zneužiť proti nim. „Privilégiá si nedáme z rúk!" vyhlásil otec rozhodne. „Petrovi neverím. Je zákerný. A k tomu má ešte poruke toho zloducha Zachariáša. Ak sa ich zmocnia, viac ich neuvidíme. A potom budú môcť s nami robiť, čo budú chcieť. Inak im prejdeme cez rozum." Mateja požiadal, aby niekto navštívil starších vrútockých zemanov s tým, že by potajomky išli do kláštora pod Znievom s privilégiami, kde by mohli overiť ich pravosť. Matej sa nad situáciou zamyslel a opatrne opustil hrad.

Počas návratu stretol Uplakaného Tóna, ktorý bol známy svojou neustálou nespokojnosťou. Tónovi sa podarilo dostať trochu jedla z kuchyne, ale keď ho veľkomožný uvidel, obvinil ho z toho, že jedlo nosí uväzneným a nazval ho zradcom. Tónovi vzali jedlo a ešte ho aj potrestali. Matej to využil vo svoj prospech a povedal Tónovi, že ho veľkomožný nechá dnes oddýchnuť si od bitky, ale zajtra ho pošle späť do boja. „Nepôjdem!" bránil sa Tóno. „Pôjdeš!" usmial sa Matej s pohŕdavou nedôverou. „Pôjdeš ako pes, keď ho nahuckajú na zajaca! Pôjdeš a budeš štekať'! A budeš hrýzť!" „Zašteknem, ale nepohryziem!" staval sa Tóno. „Uvidíš!" Toľko sa staval a tak ozajstne sa dušil, že mu nakoniec Matej uveril a zdôveril sa mu so svojím plánom, ako ráno zdržať hajdúchov a odvábiť ich pozornosť od Vrútočanov, aby zemania získali náležitý čas i náskok.“ Tóno súhlasil a dokonca prisahal, že o tom nikomu nepovie. Ráno skutočne splnil svoje slovo a presvedčil hajdúchov, aby sa pred odchodom na panské zastavili u Uršule, starej zelinárky. Uršula bola nahnevaná na hajdúchov, ktorí ju vyrušili, a hádzala po nich čokoľvek mala po ruke. Medzitým boli poslovia s listinami už na ceste do Znieva.

Snímka6.JPG Zdroj: spoznaj.praveslovenske.sk

Podľa príkazu jeho milosti hradného pána časť hajdúchov mala odísť so zemanmi na pole, časť sa mala vrátiť do Sklabine. Matej bol medzi druhými a dúfal, že sa mu naskytne príležitosť upovedomiť zajatých Starochovcov o úspešnom úniku posolstva. No hneď po príchode na hradné nádvorie ho zadržali pisári. Zdrapili ho, zbili a zviazali. Nepovedali prečo. V temnici vedľa zemanov si uvedomil, že hajdúch Uplakaný Tóno sa možno priveľmi vystatoval ako sa pomstí veľkomožnému. Zemania boli ohľadom listín nervózni. Podarilo sa poslom prešmyknúť popod hory do Znieva, alebo ich hajdúsi predsa len niekde zaskočili a lapili? Napriek obavám sa upokojovali, pretože verili, že ak by poslovia boli v rukách hajdúchov, Peter by už dávno prišiel vysmiať sa im do očí.

Neskoro popoludní sa ozvali zápory na dverách. Hradný pán vstúpil so slovami útechy a ospravedlnenia. „Daj boh šťastia, dobrí ľudia!" pozdravil vážne, akoby prichádzal k nešťastným priateľom so slovom útechy.“ Neodpovedali mu. Len plecami pokrčil, zjavne zmätený ich tichým správaním. Potom sa obrátil k Starochovi: „Prepáčte, páni bratia, nepríjemné nedorozumenie! Moja chyba, že som vám neveril. Ľutujem to a prosím o odpustenie. Teraz vám už verím. Zo Znieva prišlo osobitné posolstvo, ktoré dosvedčuje pravdivosť vašich výsadných listín.“ Do pivnice vošli sluhovia s plnými náručiami dreva, suchého raždia i slamy. Poskladali to na vatru a podpálili smolnicou.

„Toto berte ako prejav mojej osobitnej úcty,“ povedal hradný pán. „Nerád by som, aby ste prechladli." Keď plamene vatry pekne plápolali, Peter pozrel ku dverám. Do temnice vošiel mních zo znievskeho kláštora, zo širokého rukáva habitu vytiahol pergamen a začal čítať. Listiny potvrdili ich pravosť. Staroch bol spokojný: „Pravda síce vyšla na svetlo, ale zatiaľ' je ešte v putách.“ Hradný pán sa usmial a vzal prvú listinu – Starochovskú. „Vaša!“ pripomenul im, hoci si ju aj sami poznali. „Bola, a nebude!“ Hodil ju do ohňa. Tam je vaše zemianstvo! A budete robiť, čo vám rozkážem! A budete poslúchať nielen mňa, ale aj mojich hajdúchov. Diabol! Zver!“ častovali ho Starochovci. Hádzali sa, metali, snažili sa vstať, ale povrazy nepovolili. Kým sa Staroch dotrepal k vatre a kopal do nej oboma zviazanými nohami, v plameňoch sa už zúfalo zvíjala štvrtá výsadná listina. A zhoreli všetky do jednej.

Keď dohorieval aj posledný kúsok pergamenu, Peter napľul zopár ráz do ohňa. Jeho slová boli ostré a nekompromisné: „Dúfam, že ste sa náležite poučili. Vaše vzbury proti mojej moci boli ako tie pľuvance proti vatre.“ Následne prikázal hajdúchom, aby väzňom rozviazali putá. Peter bol rozhodnutý ukázať svoju moc a prísne im prikázal, aby si išli domov odpočinúť a zajtra hajdy na panské, a vykročil z dverí. Staroch mu však zakričal na odchod zakričal:* „Nech ťa nikdy neprijme zem, ktorú si chcel zneuctiť zotročenou slobodou!“ Peter sa zastavil a odvetil: „Čudujem sa ti, starý, že si ešte nezmúdrel! Zabúdaš, že psí hlas do neba nedôjde… Lež aby si vedel, čo znamená zneuctiť vrchnosť, dám ti vytrhnúť jazyk!”* Napätie sa medzi nimi stupňovalo. Chlap, ktorý rozväzoval Starochovi sputnané ruky, pustil povrazy, kľakol starcovi na hruď a rukami sa mu zaboril do krku.

Snímka7.JPG Zdroj: spoznaj.praveslovenske.sk

Hradný pán sa však nechal počuť: „Najprv oslávime veľké víťazstvo. A na našej oslave budeme… účtovať!” A tak odišiel. Starší syn sa zamyslel: „Hádam by sme predsa len nemali hlavou do kameňa. Dokážeme mu uškodiť iným spôsobom.“ Otec mu odvetil: „Kaliky budú živým svedomím. Budú výčitkou a výstrahou pre ostatných, aby mu neverili. Aby sa ho báli… Ľudia si to tak budú vysvetľovať!“ Nakoniec sa rozhodli, že živý a zdravý Staroch je pre násilníka ustavičnou výstrahou. Netreba Petra zabíjať. Možno sa pritrieť k šope alebo aj k zámockej budove a podpáliť ju. Možno uškodiť dobytku. Možno búriť ľud. Možno vyčkať na ceste a zmlátiť ho, až sa celý donešvári. Kaliky nebudú mať na to dosť síl. Márne však čakali, kedy ich zavolajú. Už utíchal aj lomoz i krik na dvore, a dvere nezaškrípali, nezavŕzgali. Celú noc bolo na hrade ticho. Mŕtve ticho. Ráno sa dozvedeli prečo: lebo aj hradný pán Peter bol už mŕtvy!

Hradný pán Peter, oslavujúci svoje víťazstvo nad vrútockými zemanmi, náhle zomrel pri hostine: „Sotva mu však prvý glg zvlhčil hrdlo, vyvrátil oči, ruky roztiahol, pustil pohár a zrútil sa pod stôl. Keď ho zdvihli, bol nebohý.“ Jeho smrť vyvolala strach a podozrenie, že je to následok Starochovej kliatby. Pisár Zachariáš a jeho dcéra, ktorí sa pokladali za jediných Petrových dedičov, sa rozhodli nájsť všetky kľúče od bohatstva, ktoré hradný pán skrýval. Našli ich a všetko presunuli do nových skrýš. „Keď však chceli na tretí deň odniesť drevenú rakvu s mŕtvym telom do krypty k nebohému otcovi, nedajbože ňou pohnúť.“ Ani tridsiatka mužov nedokázala jej hmotnosť premôcť. Zachariáš sa rozhodol pomôcť a priniesol čosi, čo sa podobalo na kniežacie žezlo: „Ako ste mohli na to zabudnúť! Na vladárstve, na moci nad poddanými si najviac zakladal. Akože ináč na druhom svete dokáže, že bol nielen boháč, ale aj šľachtic - veľkomožný so stovkami poddaných?!“ Dali mu teda aj kniežacie žezlo, prsty mu okolo neho zovreli, aby sa v tej chvíli mohol na druhom svete zjaviť ako malý vladár. No truhla akoby bola i s márami prirástla nie k zemi, ale priamo k hore. Chceli ho vybrať, že ho teda samého, bez truhly, odnesú do krypty, ale už ani telom nepohli.

Vtedy sa objavila žena staršieho Starochovho syna a vyzvala ich, aby napravili krivdu spáchanú na Starochovi a ostatných statočných ľuďoch. Nakoniec sa truhla zdvihla a Petrovo dedičstvo zostalo na hrade. Príbeh o Petrovom bohatstve, kliatbe a odvahe ukazuje, že niekedy je sila viac ako len fyzická. A tak sa Petrov majetok dostal do rúk tých, ktorí ho naozaj zaslúžili.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - DOMASTA, Ján. Povesti o slovenských hradoch. 2. 1. vyd. Praha: Ottovo nakladatelství, 2016. 496 s. ISBN 9788074515095


Súvisiaci článok
Tajomstvá Žilinského kraja: Vodník z Turca ukázal arogantnému chánovi, čo je to rýchla karma
Čítajte viac >

Zdieľať článok

Ďakujeme, že nás čítate. V prípade, že ste našli v článku chybu, napíšte nám na redakcia@sp21.sk

Lock-icon

Pre pridávanie komentárov do diskusie sa musíteprihlásiť