Hrad Likava podľa portálu turisticky.sk vybudovali ako strážny hrad. Prvá zmienka o ňom pochádza z roku 1315 a spravovali ho postupne rody Hunyadyovcov, Illésházyovcov a Thökölyovcov. V súčasnosti je Hrad Likava v správe Liptovského múzea a v Hunyadyho bašte je prístupná expozícia dejín hradu. K hradu sa dostanete pomerne ľahko. A to z obce Likavka pešo do 30 minút. Dobrým príkladom je železničná stanica v Ružomberku, kde pôjdete po červenej značke a prídete k hradu približne za jednu hodinu.

Zdroj: TASR/Miroslava Siváková

Povesť o láskavej hradnej pani, ktorej duša chráni kraj

Pri téme Hradu Likava sa zastavíme pri populárnej povesti o hradnej pani Helene. Tá sa preslávila svojou dobrosrdečnosťou, za ktorú si však aj veľa vytrpela a paralely týchto spoločenských reakcií, žiaľ, vídať aj dnes. Príbeh sa však začína ešte v časoch, kedy Helena na svete ani nebola. Vrátiť sa preto treba do čias panovania jej otca Jána Krušiča a jeho manželky Kataríny. Krušič zastával vysoké funkcie nielen v Likave, ale aj v okolí.

„Hoci bol bohatý a mocný, bol to krutý tyran, ktorý nebral do úvahy práva poddaných ani mestské práva, pretože myslel predovšetkým na seba a na upevňovanie svojej moci. „Kde by ste bezo mňa boli? Na ulici! Ako tí dole! Boli by ste chudáci, žobráci!" dennodenne prízvukoval aj svojej manželke Kataríne. Katarína len smutne sklonila hlavu a radšej sa mužovi vo všetkom podvolila."

Zdroj: turisticky.sk

Katarína nemala s Jánom Krušičom ľahký život. O prvé dieťa, Annu, prišla veľmi skoro. Malo to dosť dočinenia aj s tým, ako sa k nej Krušič správal. O druhé sa už postarala po svojom a odmietala sa zaoberať Jánovými nervóznymi výstupmi. Práve týmto dieťaťom bola Helena. Povahovo sa Helenka na otca vôbec nepodala, práve naopak.

„Sotva urobila prvé krôčiky, už chcela každému pomáhať. Slúžke brala z ruky podnos, s kuchárkou sa ťahala o vrece zemiakov. Keď podrástla, zvykla chodiť do Likavky, kde sa hrávala s deťmi poddaných. Podchvíľou im doniesla dobrotu z kuchyne alebo nejaké zachované šatstvo. Najviac si obľúbila Maťka Kubalu. Bol približne v jej veku, mala pocit, akoby bol jej brat."

Zdroj: turisticky.sk

Dobré skutky, žiaľ, nezostali nepovšimnuté Heleniným otcom

Helena prežila pomerne stresujúce detstvo. Neustále svojim chudobným priateľom v dedine pod hradom nosievala čerstvé zákusky či iné ostatky z kuchyne. No za tieto skutky ju otec kritizoval a neskôr, v dospelosti, aj fyzicky trestal ranami bičom. Tento trest si „vyslúžila" po tom, ako sa zastala už spomínaného Maťka Kumbalu. Toho našla v momente, keď ho bičoval jeden z pánskych úradníkov. Takýto krutý trest dostal za to, že pásol svoju kozu na pánskych lúkach.

O pár hodín aj samotná Helena pocítila, aké to je, keď na ňu zdvihol ruku samotný otec. „Kde si bola!?" zrúkol na ňu otec. Nestihla ani za sebou dvere zatvoriť. „Už na mňa žaloval?" hrdo vypla hlavu. „Tak ty sa ešte opovažuješ byť drzá k vlastnému otcovi? Nestačí ti, že vyvlačuješ jedlo z kuchyne, ešte budeš podrážať autoritu našim úradníkom!? Nepozeraj sa tak na mňa, o všetkom viem!" „Kde mal Maťko tú chuderu pásť? Načo sú lúky? Veď my toľko dobytka nemáme, aby všetko spásli!" nedala sa Helenka. „Čo je teba do toho, kde bude ten trhan pásť kozu. Nebudeš podrývať vážnosť ani moju, ani nikoho iného na tomto hrade! Rozumela si? A aby si si náš rozhovor navždy zapamätala, dostaneš výprask, presne taký, aký mal dostať ten niktoš!" povedal krutý otec. „Vykonaj, čo som ti prikázal!" ukázal prstom na prisluhovača."

Zdroj: turisticky.sk

Starý Krušič však neprestal len tam a mal v úmysle svoju mladú Helenu vydať za muža, ktorý bol podobný hulvát, ako on. Všetko zašlo až tak ďaleko, že jej tento pán Balaš z blízkeho Hrádku dvoril verejne na plese. Helenino odmietnutie Krušiča štvalo, no len do chvíle, kým nevidel, ako by ho jeho nekontrolované správanie priviedlo celú šľachtu na mizinu. Krušič o niekoľko rokov zomrel a Helena sa voľky-nevoľky musela vydať za Maximiliána Dietrichsteina. Ten sa svojou krutosťou až tak nepodobal jej otcovi Krušičovi, no nebol to človek, ktorý by Helene rozumel.

Zdroj: turisticky.sk

Helena sa aj s Maximiliánom potom, ako sa jej matka Katarína rovnako vydala za iného muža, odsťahovali do Svätého Jura. Helene sa tam nepáčilo a často sa do Likavy vracala. Za ľuďmi, ktorí ju prijali, ale hlavne za Maťkom Kumbalom, ktorého stále brala ako priateľa z detstva. Pri sťahovaní z Likavy do Svätého Jura si obliekla čierne šaty, ktoré sa neskôr stali legendou.

„Čierne šaty si si nemusela obliecť!" vyčítal jej manžel. „Veď nikto nezomrel! Len sa sťahujeme do Svätého Jura, tam to predsa poznáš, je to dedičstvo tvojho otca, správaj sa, ako sa na veľkomožnú paniu patrí!" Helena sklopila zrak a ten deň už nič nepovedala."

Helena sa stala legendou tiež, no až po smrti. Po štyroch rokoch s Maximiliánom mu porodila syna Karola Zigmunda. Ochorela a pôrod ju pripravil o všetky sily a o syna sa tak museli starať pestúnky. Helena od toho dňa viac nevstala z postele a po niekoľkých hodinách dodýchala navždy. „Často bolo vídať priesvitnú bytosť zahalenú v čiernych šatách, ako blúdi po hrade. Všetci obyvatelia Likavky vedeli, že je to ich dobrá duša, čo nad nimi stále drží ochrannú ruku."

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - ČULMANOVÁ, Beatrica. Slovenské povesti o strašidlách. 1. vyd. Bratislava: IKAR, a.s, 2017. 309 s. ISBN 9788055152707