Je krásny letný deň, 9. júl 1998. Okolo Ľudovej školy umenia v Žiline plynie život ako obyčajne. Na frekventovanom mieste nič nenasvedčuje tomu, že o chvíľu sa tu stane tragédia. Parkovisko je takmer plné áut, spoza rohu vychádza manželský pár. Po okolí sa pohybuje asi 30 ľudí. K telefónnemu automatu prichádza mladík. Telefonuje. Zrazu sa ozýva strašný výbuch.

Telefónny automat, ktorý bol pripevnený na stene budovy Ľudovej školy umenia letí do výšky 10 metrov. V zemi zostáva po výbuchu hlboký kráter a niekoľko menších je aj dookola. Sklá na oknách okolitých budov sú porozbíjané, poškodené sú autá na parkovisku. Po zemi sú časti tiel, všade je veľa krvi a bankovky. Priamo na mieste zomiera mladík, ktorý telefonoval, a žena z páru, ktorý sa tesne pred tragédiou vynoril spoza rohu. Jej manžel je ťažko zranený.

Nálož kombinovanú z danubitu a plastickej trhaviny, v množstve 4,3 až 4,5 kg, niekto umiestnil asi 50 cm od steny budovy na zemi. Na odpálenie slúžil vysielač diaľkového ovládača. V čase výbuchu z automatu telefonoval mladý muž. Špička jeho pravej nohy bola tesne pri nástražnom výbušnom systéme. Na mieste činu po detonácii našli policajti množstvo stôp: na jednom mieste boli odtrhnuté prsty zaborené v omietke steny, všade veľa krvi, úlomky kostí, torzo tela bez nohy, ďalšie mŕtve telo, kabelka, rôzne doklady a aj množstvo rozhádzaných bankoviek. Autá stojace dookola boli zničené.

FOTO: TASR

Na mieste zomrela 44-ročná riaditeľka základnej školy, Gabriela Weissová z Kysuckého Nového Mesta. Jej manžel, 46-ročný novinár Koloman, bol ťažko zranený. O pár dní v nemocnici zomrel aj on. Zostali po nich dve dcéry. Krátko pred výbuchom vyšli s manželom z banky, ktorá je za rohom a pri sebe mali hotovosť na rekonštrukciu kúpeľne.

Po výbuchu sa ich bankovky rozleteli po okolí. 21-ročný Peter Kovalčík z okresu Námestovo, ktorému bomba vybuchla pod nohami, zomrel okamžite. Vyšetrovaním sa zistilo, že v čase detonácie volal bývalému zamestnancovi ministerstva vnútra, u ktorého pri domovej prehliadke našli množstvo výbušnín. Či táto osoba s vecou nejako súvisí, sa v tom čase zistiť nepodarilo. Že išlo o náhodu sa ukázalo až oveľa neskôr.

V decembri 1998 bol prípad odložený, vyšetrovateľ ho znovu otvoril v januári 2008. Zo všeobecného ohrozenia obvinili Františka S. a ďalšieho žilinčana. Prvý z mužov bol okrem toho obvinený z piatich vrážd, troch pokusov o vraždu a ekonomickej trestnej činnosti. Vo veci výbuchu najprv tvrdil, že je nevinný, no neskôr vtedajší údajný šéf žilinského podsvetia svoju účasť na čine priznal.

Trestný čin sa stal období vybavovania si účtov medzi konkurenčnými skupinami v podsvetí a výbuchy náloží, či hádzanie granátov boli v tom čase častými javmi. Kto mal byť v skutočnosti obeťou tejto detonácie nie je jasné. V obžalobe bolo pôvodne uvedené, že útok mal byť namierený proti Viktorovi M. Na mieste výbuchu vraj v osudný deň skutočne bol, ale takmer dve hodiny pred výbuchom.

Neskôr na pojednávaní zaznelo aj meno iného muža a tak napokon vec uzavreli, ako úmysel zlikvidovať presne nezistenú osobu. Danubit mal zabezpečiť František S. spolu so Šimonom F., ktorý ho mal aj zapojiť. O samotnom zakopaní výbušniny sa výpovede obžalovaných rôznili, nepodarilo sa teda zistiť, kto ho mal na svedomí. Isté však je, že sa to stalo už týždeň pred výbuchom. Nepodarilo sa objasniť ani to, čo v osudnej chvíli explóziu spustilo. Vyšetrovanie trvalo dlho, na jeho konci obžalobu na piatich obvinených komplicov podal v novembri 2013 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry.

Najvyšší, 13-ročný trest, senát Okresného súdu v Žiline vymeral Františkovi S., ten ako jediný z pätice verdikt prijal a označil za spravodlivý. Jeho trest bol súhrnný, zarátali mu aj inú trestnú činnosť z minulosti. K skutku sa okrem neho priznali ďalší dvaja. Spolupracovali už počas vyšetrovania a pomohli usvedčiť ostatných. Tibor B. dostal 5-rokov, Šimonovi F. súd vymeral 10 rokov.

Zvyšní dvaja muži, Patrik B. dostal 7-ročný trest a Štefan K. 8 rokov, sa odvolali ešte v súdnej sieni, celý čas svoju vinu popierali. Súd vo všetkých prípadoch rozhodoval podľa zákona, ktorý platil v čase spáchania skutku.

Na jednom z pojednávaní sa zúčastnila aj matka zabitého chlapca z Oravy. Pri výbuchu prišla o svojho jediného syna. Na súde spôsobila veľký rozruch a prítomných veľmi prekvapila. Nečakane vtedy všetkým obžalovaným podala ruku so slovami, že im odpúšťa.

Samotné súdne pojednávanie trvalo viac, ako dva roky, celkom bolo vytýčených 67 pojednávacích dní a spis mal 8-tisíc strán.