Devätnásty január 2006, Kosovo, letisko Priština. Krátko po 17.hodine štartuje lietadlo vzdušných síl Slovenskej republiky Antonov An-24. Na palube je 43 ľudí. Slovenskí príslušníci mierových síl KFOR sa po dlhej dobe konečne vracajú domov, za svojimi rodinami. Všetci sa tešia, v Košiciach majú pristáť o 19:40. Ich blízki ich netrpezlivo čakajú. V tej chvíli nikto ani len netuší, že domov sa vráti iba jediný z nich. Na košické letisko to majú už iba dvadsať kilometrov, keď sa okolo pol ôsmej, kúsok pred slovenskou hranicou, zrazu lietadlo nakláňa a v tme naráža do zalesneného kopca. Nešťastie sa odohráva po zahájení priblíženia na pristátie, medzi maďarskými obcami Hejce a Telkibánya.

O 19:46 vyhlasuje Letecká pátracia záchranná služba pohotovosť I.stupňa. Do terénu vysiela vrtuľník a ten o pol deviatej miesto lokalizuje.

Na pomoc okamžite vyrážajú slovenskí aj maďarskí záchranári. Obhorené lietadlo, časť kabíny, zadný kus trupu, trosky rozhádzané dookola. To je pohľad, na ktorý nikdy nezabudnú. V tej spúšti nachádzajú jediného živého človeka, vojaka Martina Farkaša. Vezú ho na ARO do Košíc. Telesné pozostatky ostatných zbierajú v okruhu asi 100 metrov od lietadla.

Po nešťastí vyhlásilo Slovensko 24 hodinový štátny smútok. Pohreb obetí s vojenskými poctami sa konal v hale Jána Pavla II. v Prešove a rozlúčiť sa s vojakmi prišli tisíce ľudí.

Tragédia, ktorá si vyžiadala 42 obetí je najväčším leteckým nešťastím v dejinách samostatného Slovenska. Jej príčiny neboli dlhú dobu úplne jasné, nakoniec však vec uzavreli, ako nešťastie spôsobené zlyhaním ľudského faktora.