Daniel Stehlík má len 27 rokov, no v športovej fotografii sa už dnes radí medzi najvýraznejšie talenty na Slovensku. Jeho snímka zachytávajúca eufóriu hokejových Vlkov Žilina po víťaznom zápase zarezonovala až za hranicami krajiny – natoľko, že sa ocitol v užšom výbere svetovej súťaže World Sports Photography Awards. Finalista, ktorý sa medzi tisíckami prihlásených autorov presadil svojím citom pre emóciu a okamih, v rozhovore pre Žilina SP21 opisuje cestu k záberu, ktorý mu otvoril dvere medzi fotografickú elitu.

Čo pre teba osobne znamená dostať sa medzi finalistov World Sports Photography Awards, najmä pri tak obrovskej konkurencii tisícok fotografií z celého sveta?

„Je to neuveriteľné a úžasný pocit. Nebudem tajiť, že keď mi v piatok prišiel e-mail od organizátorov súťaže s informáciou, že patrím medzi finalistov takto prestížnej svetovej súťaže, tak som naozaj aj emóciám nechal konečne voľný priebeh a zdieľal túto správu s mojimi najbližšími. Kedy nechať emóciám voľný priebeh, keď nie teraz? Pri práci sa musím sústrediť v prvom rade na fotenie, tak tam to je oneskorené, ale v tomto prípade to prišlo radostne, spontánne a hneď. Osobne si to veľmi vážim, je to obrovská česť byť medzi talentovanými a profesionálnymi fotografmi, ktorí patria medzi športovú špičku a fotia napríklad kanadsko-americkú NHL. O to viac si vážim, že porotu zaujal záber aj z našej hokejovej ligy, a tak sa Vlci ocitli medzi zábermi zo zápasov tímov ako New York Rangers, Florida Panthers či Washington Capitals. Celkové výsledky súťaže by mali byť známe v priebehu januára, ale už len táto nominácia na finalistu, je pre mňa zároveň aj obrovskou motiváciou do ďalších fotení.“

Zdroj: Facebook/World Sport Photography Awards

Vo svojom príspevku na sociálnej sieti si spomínal, že išlo o tvoju „prvotinu“ v tomto type športovej fotografie. Čo ťa viedlo k tomu, že si sa rozhodol ísť tak „blízko k emóciám“ hráčov Vlkov Žilina?

„Snažím sa prinášať ľuďom, fanúšikom či mediálnym odberateľom emócie z čo najväčšej blízkosti, aby to každý vedel precítiť, respektíve prežívať v čo najväčšej miere aj so samotnými hráčmi. Zároveň sa snažím aj osobne si vyhodnocovať v priebehu roka alebo v určitej periodicite svoju tvorbu a premýšľať nad možnými vylepšeniami, novinkami alebo celkovo posunutím samotných fotografií ešte ďalej, na vyššiu úroveň. Človek sa stále učí, chce prinášať stále niečo nové, aby sa to nezunovalo fanúšikom a nebolo to stále o tom istom. Preto som presne rok dozadu začal premýšľať nad tým, že čo ďalšie by sa dalo priniesť do fotogalérií a výstupov. Jedným z konkrétnych bodov bolo fotenie hráčov bezprostredne po víťazstve – priamo na ľade pri bránke, v momentoch najčistejšej emócie.“

Pamätáš si moment, keď si fotografiu urobil? Čo sa ti vtedy preháňalo hlavou?

„Samozrejme, na tento moment si veľmi dobre pamätám. Išlo o druhý domáci zápas žilinských Vlkov v novom kalendárnom roku proti Liptovskému Mikulášu, ktorý bol zároveň ďalšou príležitosťou vyskúšať veci, ktoré som si medzi sviatkami stanovil. Po dohode s marketingovým manažérom Dávidom Košútom a hlavným trénerom Milanom Bartovičom, som mohol ísť takto blízko k chalanom. Zároveň som sa dohodol aj s Milanom Beniačom, že ma hneď po záverečnej siréne pustí na ľad ešte pred vlajkonosičmi, aby som stihol zachytiť čo najviac emócií. Všetkým som veľmi vďačný za dôveru a spoluprácu, ktorú mi prejavujú pri každom zápase. Snažil som sa dostať čo najbližšie k hráčom, fotoaparát som zdvihol nad nich a sústredil sa na zachytenie momentu. Až pri následnej kontrole záberov som si všimol snímku, na ktorej sa popri radosti pozrel priamo do objektívu aj Belďo (Martin Belluš). Práve tento detail premenil radostnú fotografiu na niečo osobnejšie a silnejšie. Bol to moment, ktorý ma úprimne potešil.“

Zdroj: Instagram/stickersk

Čo bolo technicky alebo logisticky najnáročnejšie pri zachytávaní takýchto bezprostredných emócií?

„Najnáročnejšie pri takomto zábere je asi ísť čo najbližšie k hráčom, ale zároveň nevstupovať nejako do ich zóny, nenarúšať tie emócie, aby to bolo naozaj jedinečné. Som rád, že si postupne zvykli na tieto moje nápady a nevšímajú si ma počas fotenia, aj keď vždy niekoho očko padne pri tejto emócií do fotoaparátu. Postupne za takmer rok vzniklo viacero takýchto zaujímavých fotografií, aj keď táto s Belďom je stále u mňa na prvom mieste. Samozrejme, človek si musí dávať ešte pozor, aby nespadol na ľad (smiech).“

Keď si posielal fotografiu do súťaže, mal si nejaké očakávania, alebo to bolo skôr „skúsim a uvidím“?

„Súťaž som objavil prvýkrát minulý rok. Sledoval som ju, čakal na termínovku a chcel som jednoducho vyskúšať poslať nejaké zábery a uvidieť, že čo sa stane. Nemal som nejaké očakávania, chcel som to len vyskúšať. A keď som si potom prečítal o celkovom počte fotografií a fotografov, tak už to bolo v rovine skutočného zázraku. Samozrejme, hovoril som si, že už len nominácia medzi finalistov by bolo obrovským úspechom, za ktorý by som bol neskutočne vďačný a šťastný. Napokon, podarilo sa a je to neuveriteľné.“

Zdroj: Koláž Žilina SP21/Instagram/stickersk

Ako reagovalo tvoje okolie, keď si sa dozvedel, že si vo finále medzi najlepšími športovými fotografmi sveta?

„Moje okolie, respektíve moji najbližší zdieľali radosť ihneď so mnou. Som im neskutočne vďačný za podporu, ako aj za to, že žijú tento fotografický život a sen so mnou.“

Čo podľa teba rozhodlo o tom, že práve tvoja fotografia zaujala porotu medzi tisíckami ďalších?

„Nechcel by som hovoriť o tom, čo presne rozhodlo o výbere mojej fotografie, pretože všetky spája jedno spoločné – emócia. Práve tá je podľa mňa dôvodom, prečo sa medzi ne zaradila aj moja snímka. Prináša bezprostrednú, nefalšovanú a víťaznú emóciu z úplnej blízkosti a vďaka pohľadu Belďa sa fotografia stala ešte osobnejšou.“

Zdroj: Koláž Žilina SP21/Instagram/stickersk

V čom vidíš najväčšiu silu športovej fotografie? Čo ťa na nej fascinuje najviac?

„Zhrnul by som to tak, že športová fotografia prináša jedinečné emócie – nefalšované, nečakané a schopné spojiť veľké množstvo ľudí. Fanúšikov, hráčov aj všetkých, ktorí daný šport milujú. Fascinuje ma na nej aj to, že v sebe spája široké spektrum fotografických žánrov, no zároveň dáva fotografovi často len jeden jediný pokus zachytiť daný moment. Neopakovateľnú chvíľu. Práve táto kombinácia, spolu s adrenalínom, ktorý športová fotografia prináša, je niečo, čo mám nesmierne rád. Zároveň si plním týmto svoj sen,“ uzavrel v našom rozhovore Daniel Stehlík.