Od stavieb k historickému kaštieľu

Keď sa dnes hovorí o Château Gbeľany, málokto si predstaví, že jeho príbeh sa začal úplne inde – na stavbách. Ako ste sa vlastne dostali k sebe a neskôr k podnikaniu?

• Peter Janíček: Obaja sme profesiou stavbári. Študovali sme na priemyslovke, ja v Žiline a manželka v Trnave. Potom sme sa stretli na Slovenskej technickej univerzite, kde sme sa spoznali. Po škole sme obaja pracovali v stavebnej firme SkyBau, kde sme sa neskôr stali spolumajiteľmi. Ja som sa pohyboval po stavbách a manželka mala na starosti ekonomiku firmy.

Realizovali sme viacero stavieb doma aj v zahraničí, ale aj obnovu kultúrnych pamiatok. Práve tam vznikol náš prvý kontakt s rekonštrukciami historických objektov, či už v Nemecku, alebo v Českej republike.

Potom prišiel moment, keď sa náš kolega a spolumajiteľ Miroslav Trnovský rozhodol firmu predať. Tak sme ju predali a namiesto toho, aby sme si kúpili veľký dom v zahraničí, rozhodli sme sa obnoviť kultúrnu pamiatku.

A keďže som rodák z Gbelian a vždy som vnímal kaštieľ ako vzácnu pamiatku, ktorá bola v dosť zlom stave, kúpili sme ho.

V jednej chvíli ste teda stáli pred voľbou – užívať si výsledok dlhoročného podnikania, alebo sa pustiť do ďalšieho veľkého projektu.

• Peter Janíček: Už vtedy sme vedeli, že to nebude naše súkromné bývanie. Je to veľký objekt. A nikdy sme sa necítili ako zemepáni.

Páni odišli v roku 1948, keď boli odtiaľto vyhnaní, a zostali už len poddaní na robotu. Keďže pochádzam z tejto obce, moja rodina tu žije približne od roku 1770. Moji predkovia tu robotovali, odvádzali desiatok a museli pracovať na poliach alebo na stavbe. Takže som to cítil aj ako určitú morálnu povinnosť.

Zdroj: Château Gbeľany

Dvadsať mesiacov, sedem dní v týždni

Kaštieľ ste nekúpili preto, aby ste ho iba opravili. Od začiatku ste mu hľadali nový život. Aké možnosti ste zvažovali?

• Peter Janíček: Sledovali sme dva účely. Jedným bol hotel, ako je to dnes, a druhou možnosťou bol senior house. Jeho výhodou je prakticky stopercentná obsadenosť, takže ekonomicky je to jednoduchší biznis.

Na druhej strane mi však vadí, že všetci spokojní klienti postupne odchádzajú. Resp. že ich odnesú. Samozrejme, takéto zariadenia musia byť, ľudí v seniorskom veku pribúda. My sme sa však rozhodli pre hotelové zariadenie.

Rozhodnutie padlo pomerne rýchlo. Už v roku 2011 ste pripravovali projekt a následne prišla výzva na eurofondy. Peter Janíček: Keď vyšla výzva na eurofondy, mali sme približne štyri mesiace na to, aby sme zareagovali. Robili sme projekt a zároveň sme ho podávali na stavebný úrad, pretože sme potrebovali stavebné povolenie.

V januári 2014 sme podpísali zmluvu na časť finančných prostriedkov. Do roku 2015 sme mali dva roky na rekonštrukciu.

Práce trvali 20 mesiacov, sedem dní v týždni. V čase rekonštrukcie tu pracovalo 100 až 140 robotníkov.

To znie skôr ako maratón než rekonštrukcia...

• Peter Janíček: Peniaze sme mohli čerpať do konca roka 2015 a chceli sme to stihnúť. Ja som však chcel mať aj rezervu, takže sme o dva mesiace skôr kolaudovali, presne 30. októbra 2015.

Až potom sme zariaďovali interiér. Vo februári sme získali všetky potrebné povolenia a oficiálne sme otvárali vo februári 2016.

Zdroj: Château Gbeľany

Keď pamiatka nie je prekážkou, ale hodnotou

Pri rekonštrukcii národnej kultúrnej pamiatky však nestačí mať peniaze a dobrý projekt. Museli ste presvedčiť aj pamiatkarov...

• Peter Janíček: Mali sme jednu veľkú výhodu. Spoločne sme totiž pracovali v Mníchove pri rekonštrukcii pamiatkovo chráneného objektu podobného rozsahu, ako je kaštieľ v Gbeľanoch.

Tam ma, ako stavbyvedúceho, viedol hlavný architekt mesta Mníchov, ktorý bol zároveň pamiatkarom. Presne vedel, čo sa s takto chráneným objektom môže a čo nemôže. Takže som domov prišiel s jasnou predstavou, čo si môžem dovoliť.

Dali sme si tú robotu, že sme si sadli so stavebným úradom a Krajským pamiatkovým úradom a povedali sme im našu predstavu. Chceli sme kaštieľ zrekonštruovať, ale nechceli sme zničiť to, čo je vzácne.

Veľmi nám pomohol vtedajší riaditeľ KPÚ Miloš Dudáš a hlavne metodik Vladimír Majtán, ktorý nás počúval. Nie vždy sme sa zhodli na prvýkrát, ale vždy chcel pre kaštieľ to najlepšie.

Dnes je na Château Gbeľany zaujímavé práve to, že historická a moderná architektúra tu nie sú súpermi. Novú časť ste totiž postavili po novom, nie ako neexistujúcu repliku. Prečo?

• Peter Janíček: S pamiatkarmi sme sa zhodli, že pôjdeme v pôvodnom pôdoryse, ale v intenciách 21. storočia. Preto sme chceli novú časť odlíšiť ako architektúru 21. storočia. Preto tam vidíme drevo, hliník, oceľ, či sklo. Mali sme štyri návrhy od projektantov. Urobili sme súťaž architektov a vybrali sme návrh architekta Viktora Šabíka.

Historickú časť sme využili výhradne na izby a technické veci sú v novej časti, ktorú sme postavili na pôvodnom pôdoryse.

„Históriu nechceme vytvárať nanovo“

Pani Janíčková, interiér je výraznou súčasťou identity Château Gbeľany. Ako ste hľadali hranicu medzi historickou atmosférou a moderným hotelom?

• Eva Janíčková: Mali sme interiérovú dizajnérku Katarínu Fialovú, ale každý návrh prešiel cezo mňa. Výsledok je odrazom našej osobnosti.

Chceli sme to mať jednoduché a nadčasové. Žiadne módne trendy, ale ani nič prehnane historizujúce. Pamiatkari hovoria, že pokiaľ niečo nie je zachované, nemali by sme históriu vytvárať nanovo.

Išli sme do jednoduchých línií aj farieb. Sú tu historické prvky, ktoré sú originálne a zachovali sa z kaštieľa, ale je ich veľmi málo. Izby sme preto ladili nadčasovo.

Drevo v novej časti pritom časť návštevníkov prekvapuje?

-Eva Janíčková: „Veľa ľudí sa pýta, prečo je to také drevené alebo prečo je drevo také ‚špinavé‘. Drevo má však svoju prirodzenú patinu a časom bude šednúť. Práve to je súčasťou nášho zámeru – aby materiály prirodzene starli a nemuseli sme ich neustále meniť.“

• Peter Janíček: Raz sme mali s pamiatkarmi výmenu názorov, keď nám vyčítali, že sme omietky urobili rovné, pretože pôvodné boli krivé. Lenže ja som stavbár a krivé omietky robiť neviem.

Dohodli sme sa, že fasádu budeme robiť historicko-remeselnou obnovou. Takže klasicky. Tam to už bolo presne tak, ako to pamiatkari chceli.

Zdroj: Château Gbeľany

Biznis, ktorý sa nepočíta iba v rokoch návratnosti

Château Gbeľany je zároveň podnikateľský projekt. Ako ste sa pozerali na jeho ekonomiku?

• Peter Janíček: Musíte si odmyslieť, že pokiaľ je návratnosť hotela sedem alebo osem rokov, tu je návratnosť tesne pred nekonečnom. Je úplne iná.

Ale objekt má svoju technickú a hlavne historickú hodnotu. Keď sa ho podarí udržať pri živote, má šancu prežiť ďalšie stáročia.

Na druhej strane, keďže sme mali v minulosti stavebnú firmu, vedeli sme, že na každej stavbe treba zarobiť, aj keby to bolo iba jedno euro. Prvá stratová stavba môže stiahnuť aj ostatné stavby, preto treba ekonomiku dôsledne plánovať. Aj tu sa nám darí byť v plusových číslach. S výnimkou obdobia korony, keď sme išli hlboko do straty. Museli sme predať iné veci a siahnuť na naše ďalšie aktíva, aby sme dokázali zaplatiť zamestnancov a všetky náklady.

Čo vás napriek tomu presviedča, že táto cesta mala zmysel?

• Peter Janíček: Keď budova žije a prevádzkuje sa, nechátra a opotrebováva sa podstatne pomalšie, ako keby bola zatvorená. Takže jediná šanca je, že sa takáto pamiatka obnoví a užíva sa.

Nie sme však jediní. Vo Vyšnom Kubíne zrekonštruovali renesančný kaštieľ, teraz vidíme Turčiansku Štiavničku či Kunerad. Aj tam sa manželia snažia dať pamiatky dohromady.

Musí sa stretnúť nadšenie a finančné prostriedky. A pokiaľ by to bolo postavené len na cudzích zdrojoch, nemá to šancu prežiť.

Päťdesiat ľudí, jedna rodinná firma

Dnes už Château Gbeľany nie je len historickou pamiatkou. Je to firma, ktorá zamestnáva približne päťdesiat ľudí.

• Peter Janíček: Sme radi, že sme vytvorili tieto pracovné miesta. Zamestnanec dostane výplatu na účet, no významná časť mzdových nákladov sa vracia štátu cez odvody a dane. Také prevádzky nezamestnávajú len ľudí, ale aj podporujú verejné financie.

Najpodstatnejšie na celom tom je, že sa nám za desať rokov podarilo udržať kolektív zamestnancov. Sú to ľudia, ktorí držia spolu, sú nadšení, oduševnení a pozitívni.

Pokiaľ vytvárajú pozitívnu atmosféru pre hostí, tí si pobyt úplne inak užijú. Myslím si, že aj toto hrá veľkú úlohu v tom, že sa k nám radi vracajú.

Čo je teda podľa vás skutočnou konkurenčnou výhodou Château Gbeľany?

• Peter Janíček: Je to historický objekt. Kto má rád históriu, rád si dopraje pobyt v takomto zariadení. Máme skvelú reštauráciu, wellness a vysokú úroveň služieb. Podstatnou hodnotou je aj park okolo kaštieľa, ktorý pôsobí ako oáza pokoja. Nie je to strčené niekde medzi inými objektmi. Je tu pokoj a ticho a ľudia sa tu vedia dobre vyspať.

Zdroj: Château Gbeľany

Keď sa z hotela stane miesto, kam sa ľudia vracajú

Château Gbeľany dnes nie je iba hotelom. Počas roka sa tu konajú koncerty, historické zrazy áut, sviatočné podujatia aj dobročinné akcie.

• Peter Janíček: Keď som to napočítal, je ich približne dvanásť za rok. Od Silvestra cez Valentína a Veľkú noc až po koncerty vážnej alebo populárnej hudby, ako bol napríklad Richard Müller.

Počet návštevníkov limitujeme kapacitou kongresovej sály, aby sme sa v prípade nepriaznivého počasia vedeli postarať o všetkých hostí.

K pamiatke patria aj zrazy historických áut, ktoré robíme dvakrát do roka. Vyberáme také autá, ktoré sem pasujú. Veľa akcií je dobročinných, napríklad Svetlonos.

Podujatia, ako je Svetlonos alebo zrazy historických vozidiel, robíme hlavne pre ľudí z okolia, aby sa stretli, prišli s deťmi a strávili pekný deň v kaštieli. Nie sú ziskové. Vstupné je len symbolické a pokryje iba časť nákladov na program, aktivity a prácu ľudí, ktorí ich pripravujú. Pre nás sú to komunitné a zároveň marketingové aktivity.

Podujatia u nás začala organizovať naša riaditeľka Ivana Repáňová, ktorá to robí s veľkou radosťou. Postupne sa okolo tematických akcií vytvoril celý tím a dnes sa zapája celý kolektív. Ľudia radi priložia ruku k dielu a užijú si takýto deň spolu s návštevníkmi, mimo bežnej hotelovej prevádzky.

A kto sú hostia, ktorí dnes do Gbelian prichádzajú?

• Peter Janíček: Máme silnú zahraničnú klientelu. Česi, Poliaci, Maďari, Ukrajinci, ale aj Rakúšania, Taliani, Nemci, hostia z Austrálie či Ameriky.

Keď ide na Slovensko zahraničný klient, často použije ubytovaciu platformu. K nám však chodia cielene. Sme v kategórii historických hotelov a aj my sami, keď cestujeme, vyhľadávame historické objekty. Nám sa to páči a našim zákazníkom tiež.Link

Mali sme napríklad kanadskú svadbu, predtým kanadsko-slovenskú. Oni cielene vyhľadávajú takéto pamiatky, pretože pre nich je Európa historický kontinent.

Zdroj: Château Gbeľany

Zo stavby do hotela

Pred desiatimi rokmi ste urobili ešte jednu veľkú zmenu. Zo stavebníkov sa stali hotelieri. Ako náročné pre vás bolo sa tomu prispôsobiť?

• Peter Janíček: V roku 2015 sme preskočili zo stavebného biznisu, v ktorom sme boli od skončenia vysokej školy, do hotelierstva. Do úplne inej oblasti podnikania.

Nevyhnutným krokom bolo, že manželka si urobila manažérsku nadstavbu na hotelierstvo. Postupnými krokmi a v spolupráci s celým kolektívom sme sa k tomu prepracovali.

• Eva Janíčková: Na začiatku sme sa museli trošku hľadať. Je to atypický objekt s veľkými vzdialenosťami medzi jednotlivými prevádzkami. Už sme sa však v tom zorientovali.

Na každú akciu sa musíme pripravovať nanovo. Kde funguje recepcia, bar, gastrozóna, atrakcie... Je to stále určitý vývoj. Musíme sa tiež prispôsobovať nákupnému správaniu hostí. Kým kedysi si klienti rezervovali pobyty aj pol roka dopredu, teraz je to často na poslednú chvíľu.

• Peter Janíček: Internet to ešte viac zrýchlil. Človeka niečo napadne, ťukne si do telefónu a rezervuje si miesto zo dňa na deň. Teraz sme napríklad mali z nedele na pondelok pätnásť Španielov.

„Sme tu prakticky stále“

Podnikanie v hotelierstve zrejme nie je práca, ktorú človek o piatej zatvorí a odíde domov.

• Peter Janíček: Sme tu prakticky stále, okrem dovolenky. Naša pracovná doba je od nevidím do nevidím. Ráno je operatíva zamestnancov, večer akcie...

Našťastie sa vieme spoľahnúť na zamestnancov. Sme rodinná firma, takže aj kolektív sme akoby začlenili do rodiny. Snažíme sa udržiavať korektné vzťahy.

V prvom rade musí byť spokojný klient, aby sme mohli slušne fungovať a mali dobré meno. V druhom rade musí byť spokojný zamestnanec. Prostredie musí byť kultúrne. Treťou vecou je ekonomika a až potom môžeme byť spokojní aj my.

Mňa teší, že sa klienti opakovane vracajú. To je náš cieľ. Spokojný klient privedie nových klientov.

Zdroj: Château Gbeľany

Aby kaštieľ žil ďalšie stáročia

Po desiatich rokoch už určite viete, čo všetko takáto pamiatka potrebuje. Čo bude vašou hlavnou úlohou v ďalších rokoch?

• Peter Janíček: Čo sa týka historického objektu, určite ho chceme udržať v chode. Starať sa o údržbu, aby stále vyzeral dobre.

Do budúcnosti tu môžeme robiť iné akcie alebo iné aktivity, ale čo sa týka samotného objektu, nedá sa nič pristavovať ani zásadne meniť. Od začiatku sme to robili tak, aby do toho nemusel nikto 50 rokov výrazne zasahovať. Aby materiály boli kvalitné a vydržali.

Keď ste do kaštieľa pred desiatimi rokmi vstupovali, asi ste netušili, že raz budete hovoriť o ďalších generáciách.

Peter Janíček: Už máme dve vnúčatá a to je pre nás určitá motivácia, aby sa aj deti zapojili do nášho kolektívu. Dcéra je na materskej, najmladšia dcéra chodí na vysokú a syn je stavbár.

Snažíme sa to dobre spravovať, aby to bolo pre ďalšie generácie. Chcem, aby objekt žil ďalej, keď sme do toho toľko vložili.

A či ho budú spravovať naše deti, alebo ho raz predajú ďalej, nie je až také podstatné.

Čo je teda po desiatich rokoch najväčším výsledkom vášho rozhodnutia?

• Peter Janíček: Podstatné je, aby žil ďalej.

A možno práve v tejto jednej vete je celý príbeh Château Gbeľany. Nie je iba o podnikateľskom pláne, investícii či návratnosti. Je o tom, že historická budova dostala nový účel, ľudia v nej dostali prácu, hostia v nej nachádzajú miesto na oddych a pamiatka, ktorá kedysi chátrala, má šancu prežiť ďalšie generácie.