Budova stojí v odľahlej časti mesta, na ulici Bratislavská č. 27. Z cesty vidieť desiatky prepravných kontajnerov, ktoré sú naukladané jeden na druhom. Prezrádzajú, že neďaleko sa nachádza rušňové depo a potvrdzuje to aj zvuk brzdenia vlakov, ktorý sem dolieha.

Skúška pri vstupe

Je podvečer. Ulica je tmavá a opustená a ani zďaleka tak nepripomína vychytenú promenádu. Napriek tomu sem večer čo večer prichádzajú obvykle tí istí ľudia, s túžbou po posteli a streche nad hlavou. Zamestnanci Diecéznej charity Žilina tento komfort aj dnes môžu dopriať na základe kapacity nocľahárne viac ako šesťdesiatim ľuďom. Cesta za teplom a pohodlím sa však začína kontrolou. Vo dverách zariadenia musí každý klient vykonať dychovú skúšku. Kto ňou prejde, pokračuje ďalej. Pred tými, ktorým červené číslo na testovacom zariadení ukáže značnú prítomnosť alkoholu v dychu, sa však nechtiac „zatvárajú dvere“.

„Ak tu máme spolu fungovať, musíme dodržiavať určité pravidlá,“ hovorí za žilinskú charitu Rastislav Kolman. „Jedným z nich je, že ľudia žiadajúci o nocľah nemôžu prekročiť povolenú hladinu alkoholu. Ak sú na jej hranici, počkajú na dvore zariadenia a test si môžu zopakovať o dve hodiny neskôr ešte raz,“ vysvetľuje ďalej. Dôležité je, aby v nocľahárni medzi nimi nebolo napätie, lebo vtedy zvyknú na povrch vyplávať rôzne spory, ktoré majú medzi sebou. Vzťahy formované ulicou sú často naštrbené a vzbĺknutý konflikt počas noci by bol to posledné, čo by si ktokoľvek z nás prial.

Pomáhať, ale nečakať zázraky, iba ak tie Božie

Dnes sa na večeru podáva teplý čaj a pečivo. Za symbolickú sumu je v ponuke aj instantná polievka, prípadne bageta zdarma, alebo si nocľažníci do jedálne prinesú vlastnú stravu. Po večeri môžu vyjsť pred budovu na krátku fajčiarsku pauzu a o ôsmej si už chystajú postele. Rastislav Kolman pôsobí pri komunikácii s klientmi pokojne. V živote si vyskúšal viaceré povolania, no nikdy si však nemyslel, že jeho poslaním bude práca s ľuďmi bez domova.

„Pamätám si na moje charitné začiatky, keď som bol presvedčený, že cesta z ulice nemôže byť taká zložitá. Jedného staršieho pána sme vtedy počas dňa ostrihali, osprchovali, čisto obliekli a v piatok od nás odchádzal so slovami, že vyzerá ako Versace. Bol som šťastný z toho, čo sa nám s ním podarilo. V pondelok ráno, keď som do Žiliny prichádzal vlakom, som ho však zbadal na ulici zašpineného a s fľašou od vína v ruke. Musel som to celé časom pochopiť. Od týchto ľudí často počúvame ich dôvody, prečo to nejde. Zvyknú si tiež nastaviť niekedy svoju životnú latku príliš vysoko. Hovoria o práci, no keď dostanú príležitosť, odmietnu ju. Za roky v tejto službe som prijal skutočnosť, že sa nemôžem hrať na spasiteľa. Som tu – a sme tu, aby sme im pomáhali a sprevádzali ich životom, no nečakali zázraky, iba ak tie Božie.“

Útočisko aj počas pracovného dňa

Súčasťou Domu charity svätého Vincenta je aj nízkoprahové denné centrum. Ľudia bez domova tak zostávajú v teple aj počas dňa, najmä počas jesene a zimy. Charita im na rovnakom mieste poskytuje aj špecializované sociálne poradenstvo. S podporou odborníka tak môžu zabojovať o životnú zmenu, keď na ňu budú pripravení. Pomoc Diecéznej charity Žilina počas roka využíva asi tristo ľudí bez domova a tých, ktorým bezdomovectvo reálne hrozí. „Nie v každom slovenskom meste majú núdzni ľudia takúto možnosť ako u nás a musia prespávať vonku. Som presvedčený, že aj vďaka komplexnosti našich služieb čítame menej o tom, že ľudia bez domova počas zimy zamŕzajú na ulici a môžeme byť tak svedkami pozitívnych príbehov, keď sa im z ulice podarí dostať,“ dodáva Rastislav Kolman, vedúci Domu charity sv. Vincenta.